Pupún úraduje I. Upratovanie (čas zabiť)

Rozhodla som sa upratať byt. Nie tak, že utrieť prach, povysávať a zmyť dlážku v kúpeľni. Tak poriadne, ako keď sa valec odtrhne. Vyhádzala som zo skríň a políc všetko, čo tam bolo, a hajde! Kým neupracem, nejdem spať. Lebo nemám kde.

Ale uprac, kurňa, keď je v byte Pupún. Potvora pruhovaná, hneď, ako zavetrila, že sa niečo deje, bola pripravená sa akcie zúčastniť. Hlasným pišťaním (nie, naša mačka nevie normálne mňaukať, iba ak sa náhodou pomýli), keď zistila, že mikrovlnka už nie je na chladničke, ale na stole, čo znamená, že sa nebude dať otvoriť okno, kým sa opäť čistá nevyloží.

Blokovanie kuchynského okna je smrteľným hriechom. Ona ho chce otvorené, chce na ňom hovieť. Navyše, teraz je bez šance na šmýkanie sa po stole, lebo je zaťažený obrus. A nie, mikrovlnka nie je kalendár, ani sviečka, ani soška, ani prestieradlo – mikrovlnka sa nedá zhodiť na zem!

Nepomohlo ani pozvanie na slepačí vývar, misku smotany, sliepkino stehno. Nič! Bola urazená, sledovala mikrovlnku a rozmýšľala, ako ďalej. Neprišla na nič, tak zadrichmala.

Treba však podotknúť, že Pupún upratuje neskutočne rada. Asistuje vždy, keď môže. Či naháňa metlu, či bojuje s handrou, všetko jedno, ide sa do akcie. V láske nemá len vysávač. A keď vidí tú hadicu... uteká z izby do predsiene, z predsiene do kuchyne a z kuchyne do spálne, útočí na šnúru, keď sa hýbe, a z takej akurátnej diaľky pozorne sleduje, kedy odložím to monštrum.

Zbožňuje vedierko s vodou. Vlastne zbožňuje všetko, kam môže strčiť hlavu, hoci to nie je určené pre ňu. Musí to mať, samozrejme, nejaký obsah. Bez najmenšieho ostychu pije špinavú vodu po umytí dlážky alebo poličiek. Darmo jej vysvetľujem, že vodu má v miske, čistú, čerstvo napustenú. Nie, veru nie. Tu osveta neplatí. Minule som ju vymákla, ako pije vodu z môjho pohára, strčenú v ňom mala celú hlavu, iba uši jej trčali. Keď som ju oslovila, nereagovala. Stála na stole, pila a mala ma v paži. Potom vytiahla ksicht z pohára, kukala na mňa a oblizovala sa.

Aj z piškótového sáčku, som našla trčať iba chvost. A nejaké drobné, samozrejme. Obyčajne, už keď začuje kroky do kuchyne, práši z kuchynskej linky. Vie, že tam nesmie. Teraz? Ani sa neobzrela, nenechala sa rušiť. Keď som jej piatykrát povedala, aby šla dole, pozerala na mňa tak nechutne flegmaticky, až som si myslela, že ma vykotí. Takto sa správa seriózna mačka?

Teraz sa mi ale skrine upratovali dobre. Po potýčke s mikrovlnkou totiž drichmala. Demonštratívne. Po zdolaní Karčiho skrine som samu seba chválila, parádička, komíniky postavené, úžasné! Rýchlo som ju zavrela, ak by sa mráň zobudil, a pustila sa do svojej. Darilo sa, komíniky rástli, nohavice boli medzi nohavicami, tričká medzi tričkami, svetre viseli konečne na vešiakoch, pyžamá medzi svojimi. Bola som asi v polovici, keď mi zazvonil telefón.

Krátky telefonát to bol, naozaj. A čože, čo?

Presne to. Cicúch sa zobudil. Urobil lenivé letné tóčo a švác ho do skrine. Zo štyroch úhľadne postavených komínikov ostala jedna kopa zmesi všetkého, čo som stihla uložiť. A na tej kope stála štvornohá pruhovaná koťuha a víťazoslávne pišťala.

Zaťala som päste. Červená v tvári ako paradajka, tlak dvesto na tristo. Celý deň upratujem, riešim strategické rébusy, kde čo položiť, aby to nebolo v jej dosahu, celý deň premýšľam, kam sa dostane a kam už možno nie, celý deň utieram prach, umývam dlažbu a parkety, drhnem, čo mi príde pod ruku. Ona pol dňa prechruní, cápe sa po umytých poličkách, kuchynskej linke, vylihuje vo vani, chlpy púšťa presne tam, kde ja prejdem handrou, a keď sa mi konečne podarí niečo, čo je vidieť, o pol minúty to je pasé.

Moje nervy, vravím si v duchu.

Celá spotená, zúfalá a s adrenalínom aj v končekoch vlasov stojím v spálni, odkiaľ to všetko nemo sledujem. Potom sa vrhnem do chodby. Zamierim ku skrini, kde stojí ako king a vo chvíli, keď mám pocit, že už prasknem od hnevu, ju mám akurát na dosah.

Pozerá na mňa, predné labky zaborené v svetlomodrej pyžame, zadné na vypratých, voňavých a ešte pred chvíľou ukážkovo uložených letných tielkach. Ani nehľadím na to, či sú na nich stopy. Len tú malú pištiacu mršicu, váľajúcu na mňa pohľad tými veľkými očiskami, infantilne poškrabkám na krku a jediné, čoho som schopná, je ešte infantilnejším tónom položená otázka: Pupček, ty tu čo moja, malinká?

V tej chvíli začne priasť. Vyskočí na mňa, zaborí mi pazúriky do holých pliec, spustí svoj rituál a začne mi hrýzť vlasy. Všetko jej odpustím, jednou rukou ju držím a škrabkám a druhou vyhadzujem tú kopu zo skrine, aby som mohla opäť začať...

...keď zaspí, samozrejme.

Dana Sudorová