Sedím na balkóne, pijem kávu bez mlieka a bez cukru, mletú, tureckú, tak ju volajú. Nohy mám vyložené na stoličke oproti, ty si v izbe, a ja hľadám slnko medzi konármi stromu. Nie je to ťažké, svieti a na tvári robí pehy, potichu, aby si ich nikto nevšimol skôr, ako v zrkadle. Nechávam slnko robiť mi s tvárou, čo sa mu zachce.
Vnímam to ticho, pretínané iba piskotom vtákov, dá sa pri ňom takmer zaspať. Stačí zavrieť oči. Všetko naokolo vonia, omamne a neprestajne, a ja mám pocit, že jar neunavuje, iba núti k leňošeniu, k vyloženým nohám. A k tomu, aby človek vyšiel na svetlo, otrčil tvár slnku a usmieval sa.
Počúvam zvuk pískajúceho človeka. Nevidím ho, iba si myslím, že je to muž, kráča po ihrisku a píska. Pieseň vrytú do pamäte, hlboko, dávno, každým písknutím sa z nej kúsok dostane von, na povrch. Pískanie je takmer také presné ako originál a mne sa derú na jazyk slová, spievam si ju podvedome.
Vidím ťa ešte spať, keď dopíjam kávu. Stojím v izbe a sledujem ťa, a hovorím si v duchu, že teraz mi je dobre, strašne dobre. Že teraz mám to všetko, o čom sa tak často hovorí. Že takéto precitnutia mi nikdy neprestanú stáť za to. A usmievam sa, navonok aj vnútri.
Lebo onedlho budú môcť byť stále.
Dana Sudorová
Danka, ako vzdy, velmi pekne...... :-)
OdpovedaťOdstrániť