O Poľsku

Poľský národ utrpel veľkú stratu. Množstvo článkov, popisov, reportáží, analýz asi ťažko dokáže opísať to, čo sa u našich susedov deje.

Nemám v Poľsku známych, nikdy som tam nebol, a napriek tomu mám k Poľsku vzťah. Z viacerých dôvodov. Ako mnohí, tak aj ja som vyrastal s pánom Tragáčikom, či postavami kníh Jerzyho Broszkiewicza. Učil sa vyslovovať tie tak podobné a predsa iné mená. To je to detské Poľsko, z ktorého som časom vyrástol.

Iný obraz o Poľsku som získal, keď som sa začal zaujímať o dejiny. Zistil som, že vedľa nás žije národ, ktorý, tak ako každý národ, má svoje tienisté stránky (predvojnový antisemitizmus napríklad), ale ktorý sa vyznačuje jednou vlastnosťou, ktorá u nás, na Slovensku, ale aj všelikde inde v Európe zúfalo chýba.


zdroj foto: gazeta.pl - kliknite

Je to hrdosť. Poliaci sú hrdý národ. Niekedy pateticky, niekedy nezvyklo romanticky na dnešnú neromantickú dobu. Ale majú byť na čo. Prežili tri delenia svojho štátu, zničujúcu druhú svetovú vojnu, 40 rokov komunizmu. Lenže to nie je len o tom, že prežili. Oveľa dôležitejšie je, ako to všetko prežili.

Bránili sa. Bojovali. Nevzdávali sa. Po celé storočia sa usilovali o nezávislosť, generácia za generáciou, bojovali s tými, ktorí sa pokúšali ich o ňu pripraviť. Často v nerovnom boji, často zradení spojencami, často ponechaní sami na seba. V takom boji sa tvorí to, čomu sa hovorí zdravá hrdosť národa, jeho chrbtová kosť. V takom boji sa tvorí vedomie, že je lepšie za národ umrieť, ako zradiť, lepšie bojovať, ako kolaborovať, lepšie riskovať, ako prežiť za každú cenu. Že je dôležité, kto sú naši spojenci a s kým sa ako národ, ako štát kamarátime. Na čiej strane stojíme. A na koho sa pri obrane našich národných a štátnych záujmov spoliehame.

Toto je podľa mňa lekcia, ktorú by sme tu, na Slovensku potrebovali ako soľ. Žiadny dvojkríž, žiadna vatra zvrchovanosti a ani večné bububu zlými Maďarmi nás ju nenaučí. Tak sa aspoň skúsme pozrieť za tie naše spoločné kopce na severe a trochu sa priučiť, ako sa správa dospelý národ, ktorý netrpí storočnou pubertou a večným komplexom menejcennosti. Lebo veľkosť národa sa nemeria počtom obyvateľov a neukazuje vo chvíľach, kedy o nič nejde. Ale vtedy, keď je zle, keď sa nedarí, keď hrozí skutočné nebezpečenstvo, keď sa stane tragédia ako teraz v sobotu. Chcem veriť (ale pochybujem), že toho my, Slováci, budeme schopní, až a keď to bude treba.

Úprimnú sústrasť, poľskí bratia, súcítim s vami.

Juraj Petrovič