Táto recenzia vznikla na objednávkoprosbu Rada Ondřejíčka, ktorého vplyv na ňu sa však skončil v momente, keď dokonzultoval posledné redakčné úpravy (ak sa také niečo vôbec dialo).
Názov vychádzajúci z kancelárskej skratky asap som prvýkrát videla v katalógu Slovartu dávno pred prečítaním knihy a hneď som tušila, že vylovím z pamäti zopár desivých spomienok na svoju bývalú robotu. Asap! Schnella!
Našla som si raz na stole bríf s nalepeným žltým lístočkom (rovnakým, aký je na obálke): PLS, CHECK IT. ASAP! THX. Sadla som si a napísala obrovský, zdĺhavý anglický mail, ktorý obsahoval všetky zákonité aristotelovské punkty: dramatickou zápletkou bol môj nález lístočka. Vyskytla sa aj peripetia a napokon katastrofa. Vidiac „asapiens“ mi teda bolo jasné: reklama a marketing – čert ako diabol. (Rado tvrdí, že aj noviny a vedci. Neviem.)
Slovné hračky môžu tvoriť dobrý názov, hoci neverím, že sa z neho stane sociologický fenomén, čo je Radova vízia: nie pre nízky náklad, ale preto, lebo asap v knihe zabudlo disponovať tou opruznou nátlakovou naliehavosťou, ktorú má v skutočnosti. Márne ju opisuješ, keď ju neukážeš. V celom texte vrátane vysvetľovačiek sa asap vyskytuje 14 x, ale funkčne – napríklad v dialógoch – iba 6 x. Moja redaktorská rada by znela: zaplieň to tým asapom trochu viac, lebo z neho budú všetci grcať, až keď pocítia jeho tlak.
Tento román je, samozrejme, oveľa prepracovanejšou verziou vzbury proti asapu ako môj mail a odvážim sa tvrdiť, že funkčnou. Zmena žánru priniesla aj zmenu štýlu a Ondřejíček „s ľudskou tvárou“ bude pre mnohých iste sympatickejší než neľútostne ironický publicista mnohých prevtelení, ale vždy toho istého zábavného rukopisu. Stále je príjemne a rýchlo čitateľný, stále vie brilantne písať, hoci nevravím, že rovnako kvalitne počúva, vždy si však užívam citlivo naukladané pekné vety. Náhle nie je kvetnatý a strohosť výrazu vo vypätých momentoch je pre mňa príjemne čistá, keď so sebou nevláči náklad úporného žartovania (s výnimkou prirovnaní, ktoré by som ako redaktor poradila zredukovať – najprv som pri nich myslela na Chandlera, onedlho však na Mazaného Filipa). Pristúpil k svojej téme poctivo a s adekvátnou mierou pokory aj trápenia.
Rado aj ťažil, aj sa stal tak trochu obeťou postupu, na ktorý je iste zvyknutý z reklamy: vymyslí sa koncept a ten sa potom napĺňa. A tak sa stalo, že hoci dobre pozná prostredie, vyhol sa dôkladnému zberu a využívaniu detailov, ktoré by ho predstavili v celkom jedinečnom svetle. Dôsledne šiel po svojej dejovej línii, ktorú sa mu podarilo rozvinúť aj udržať, a vynechal špecifiká, ktoré neboli pre dej dôležité. Preto tam nachádzame Janin podvod (chvalabohu zaň), ale nie mnohé iné prvky, ktoré sú však podľa mňa pre prostredie príznačné. Keby nebolo motívu podvodu, nechápala by som, prečo si maľuje tento svet naružovo; takto ho vnímam ako ružovkasto namorený. To, že Rado nebude spoločníkom pre moje staré reklamkové frustrácie, nie je pre mňa novinka, ale keby sa príbeh odohrával na pozadí skutočných odporných obrazov až tragédií (vyhadzovy zo dňa na deň, nátlak šéfov v nešarmantne vulgárnych mailoch, onania nad „popiči festivalofkami“, nenaplnené ambície, nevzdelanci so širokými lakťami), bolo by lepšie vidno motiváciu, prečo ísť z toho von. Podobne ako komunizmus aj hocijaká iná tieseň vyťahuje z ľudí tie najhoršie vlastnosti (a preto mám ku korporátnej identite asi taký vrúcny vzťah ako k Socialistickému zväzu mládeže).
Zdá sa však, že jediný expozičný problém hlavného hrdinu Jakuba je v tom, že chodí domov mŕtvy od únavy. Tvrdím, že to reklamnú mašinériu, ktorá melie ľudí na fašírky, nevystihuje ani zďaleka. Za najväčší nedostatok však pokladám zobrazenie päťčlenného, ale len dvojrozmerného marketingového tímu. Tieto postavy – s výnimkou Jakuba bez osobnej histórie a s takým nedostatkom špecifických vlastností, že som oboch kolegov nezačala odlišovať ani pri druhej četbe – mohli pokojne pracovať v štátnej správe, vo VSŽ alebo hoci na I. internej klinike. Aj doktori chodia domov vyčerpaní ako zvieratá a frustrovaní z márnej práce. Aj niektorí editori doma poriadne upracú, až keď kniha odíde do tlače. Na Radových postavách nevidím nič marketingové, reklamkové, asapové. Neviem, či vôbec rozumie človeku, ktorý je s narastajúcim počtom zlatých klincov čoraz menej slobodný, hoci vidím, že rozumie tej istej úmere vo vzťahu k peniazom, lebo na tom postavil antagonizmus medzi Danom a Jakubom, ako aj základný nástroj oslobodenia sa.
V reklame sa točia také neskutočné peniaze, že sa jej účastníci cítia buď ako bohovia, alebo ako idioti. Zamestnanci majú aj pri obrovských platoch a astronomických odmenách permanentný pocit, že dostávajú málo, a kto má dosť, už dávno uveril, že močí voňavku. Smutný kreatívec naozaj dokáže zas a znova leštiť aspoň zrakom porsche a audi zaparkované pred agentúrou. Niekto na tlak reaguje preventívnou agresivitou, od ktorej sa potom dlho odnaúča a poupratuje si vlastnú vulgárnosť, iný stuhne v kŕči bez vízie, lebo útok na jeho kultúrnosť je ťažkým narušením jeho integrity, a ďalší sa schováva za monitorom, lebo vie, že zase zlyhá.
Niekto tieto veci radšej nevidí. (Či medzi nich patrí aj Rado, by som mohla posúdiť, len keby sme niekedy pracovali pod jednou strechou.) Niekto radšej nepočuje jedného dnešného ministra, ako na vianočnom večierku hučí do mikrofónu, ktorá kurva mu dala ten darček.) Iný znechutene odchádza, opäť raz zasiahnutý tým násilím, a v ušiach mu doznieva rytmický popevok „Ko-kot-pi-ča-sa-či-sa-či“ rapovej kapely z Dúbravky, prenajatej namiesto obľúbeného, ale príliš drahého Rytmusa.
Už som, prirodzene, počula, že existujú aj iné, kultivovanejšie agentúry, ale tiež sa odtiaľ vyhadzuje na hodinu. Aj tam sa rátajú klince do zblbnutia. A na marketingoch naozaj žijú tvory, ktoré úprimne nenávidia korporátnu farbu konkurencie a z mobilu si vyhodia kamarátov, čo majú nesprávneho operátora. Toto zväzáctvo mi v knihe chýba, hoci hodnotový rebríček frajerky Katky naň odkazuje.
Zároveň sú v Radovej knihe perfektne funkčné tie špecifiká, ktoré priniesol ako dôležité pre epickú líniu. Tak napríklad zmena Zázraku Vianoc na Vianoce zázrakov je dokonalým literárnym stvárnením všadeprítomného reklamného debilizmu, naháňanie kanvice zas karikatúrou administratívnej demencie, trochu ako obrázok z armády. Zavýjala som, keď bolo treba do spotu primontovať Rolničky, rolničky a so slzou v oku som si spomenula na svoju vlastnú nástenku s najidiotskejšími pripomienkami klienta, kde dlho viselo „v slove LEONARDO DA VINCI vam chyba makcen na C!!!!!!!!!!!!!!“
Rodinná línia sa mi javí ako úplné, dôkladné spracovanie neľahkého námetu. Napriek výbornému rozohratiu tohto plánu som správne tipovala, že pani Ondřejíčková st. je stále nažive, ale viedol ma k tomu predpoklad, že autor ako Rado by z takéhoto zážitku priniesol celkom exkluzívne postrehy. Určité jedinečné osobné skúsenosti sú emočne veľmi ťažko prenosné a umieranie rodiča patrí medzi ne. Podarilo sa mu „prežiť“ to naozaj autenticky.
Ešte neviem, či by Rado súhlasil s mojimi pripomienkami (a mám ešte zopár čiastkových), ale ak áno, tak je škoda, že sa redakcia veľmi dobre nakonfigurovaného románu zredukovala na 10-dňovú jazykovú úpravu. Skutočná redakcia by pre človeka, ktorý sa pod ňu ani nepodpísal, bola totiž znamenala evidovať miesta, kde to dramaturgicky pokrivkáva, prebrať ich s autorom a trebárs sa nechať presvedčiť, že to chce takto, a nie inak.
Nataša Holinová
