Spring

Znie to tak pekne, tak živo, sviežo a tak živelne. Odráža a leskne sa to na jazyku, pár písmen zafarbených do žlta a mladozelena, svižne, rýchlo a zreteľne, ako keď lúsknem prstami a usmejem sa. Spontánne, prirodzene a uvoľnene.

Lebo počas zimy sme si užívali len snehu, papúč a rýchleho stmievania. A zrazu sa otvoril život, vyrástol zo zeme a my po ňom chodíme, my v ňom čupíme a zbierame ho do slamených košíkov. A potom z neho varíme v starom dome med, cedíme ho cez plienku a sitko a sledujeme, ako voňavá hmota tečie do fliaš a farbí ich vnútro na takú živú žltú, ako keby ju tam nanosil celý roj. Všetko je lepkavé a sladké a všetci okolo hovoria, že je ako riadny.

A zbierame prvé listy, sušíme ich a potom balíme do malých sklenených fliaš, ešte ich nie je veľa, ale keď poprší, vyrastú a budú sa nám núkať. Neprší toľko, čo minulý rok, všetkého je tak akurát, aj slnka, aj vody, aj dreva a aj ohňa. Sedíme pri ňom aj hlboko po zotmení, na pníku máme umelé poháre a popíjame. A rozprávame, že je jasná obloha a veľa hviezd, že je vidieť malý voz a ešte jedno súhvezdie, ktoré poznáš iba ty.

A zrazu po návrate trávim čas na balkóne, mením ho podľa seba a trvá mi to dlho, ale nakoniec je zmenený, zelený a útulný. Nemusím to robiť, lebo všetko je tu len dočasné, ale páči sa mi to, páči sa mi, keď je veľa miesta a čisto a každý má svoj priestor a predsa sme spolu.

Včera mi v čajovej kanvičke rozkvitla tancujúca víla z jazmínu. Sú krásne také čaje, ozdobia čajník a ozdobia ráno. Vnesú doň viac slnka, aj keď je jasno.

Také veci, čo strašne tešia. Tak podvedome, dovolia snívať potichu, s vystretými nohami pod holým nebom a s otvorenými očami. Pokojne sa môžu v myšlienkach zliať dohromady a neublížia, nespôsobia chaos, vždy budú v harmónii so sebou a s nami. Tie, čo sú odsúdené na to, aby ich človek žil.

Také momenty, čo sa vryjú do pamäte a opakovane sa vynárajú presne v určitý čas, v určitú dobu a na tom istom mieste. Také, pre ktoré sa oplatí byť na kolesách a počítať diery na ceste, z ktorej vidieť kopce, domy s ošarpanými strechami a studne na dvoroch.

Jednoduché, stručné a hovoriace samy za seba.

Také, čo sa vždy budú lesknúť, aj keď budú zapadnuté prachom a suchým lístím z minulej jesene.

Tie, s ktorými je jar zelenšia.

Dana Sudorová

Starý pán s bielymi vlasmi

Keď som ho prvýkrát videl, kráčal pomaly hore ulicou, zľahka krútil hlavou sprava doľava a pravú ruku mal na uchu. Stále niečo rozprával, ale keďže som sedel v aute, nepočul som čo. „Telefonuje“, pomyslel som si, dnes takto občas chodíme všetci. A prestal som si ho všímať. Až keď som ho videl znovu, všimol som si, že v tej ruke, ktorú kŕčovito tisol na ucho, žiadny mobil nemá. „Hm, asi Parkinson“, docvaklo mi, aj podľa kývania hlavou. Stále niečo hovoril, teraz mi bolo jasné, že to asi súvisí s jeho chorobou. Ale v hlave sa mi rozbehol úplne iný príbeh. Príbeh tohto pána, šedivého osemdesiatnika, s relatívne útlou a nevysokou postavou, výrazným rovným nosom uprostred vráskavej tváre a šticou neposlušných, úplne bielych vlasov.

Narodil sa tu, v Bratislave, v tridsiatych rokoch minulého storočia. Otec, úradník v Tatra Banke, bol strašný dobrák a úplne bez ambícií, takže ho jeho jediný syn miloval, ale podľa jeho vzoru nikdy nezískal to, čo sa zvykne nazývať ťahom na bránu. Mama, samozrejme v domácnosti, ako sa na manželku úradníka patrilo, bola odmeraná a nenežná osoba. Nie že by ho nemala rada, vedel, že má, ale nevedela to dať najavo.

Mal ešte sestru, narodila sa o tri roky neskôr ako on a dali jej meno Terezka. Ale keď mala päť rokov, dostala ťažký zápal pľúc a umrela. Spomínal si, teraz lepšie ako v mladosti, že otec plakal oveľa viac ako mama. Terezku pochovali na Ondrejskom cintoríne. Keď ho potom chceli zrušiť, len mu úrady chladne oznámili, že hrob jeho sestry a medzičasom zomrelých rodičov bude zrušený a ak má záujem, budú jeho blízki presťahovaní. Keď prišiel na cintorín, náhrobný kameň už bol preč. Ale potom sa zrušenie cintorína zrušilo a tak sa Terezka s rodičmi nikam sťahovať nemuseli. Len ten náhrobný kameň sa už nevrátil a tak po celé roky chodil na cintorín a zapaľoval sviečky uprostred trávnika, na mieste, kde bol ich neviditeľný hrob.

Za vojny sa jeho rodičom a aj jemu podarilo s miernym prikrčením prežiť, bez hrdinstva, ale aj bez väčšej hanby. Povojnové roky boli rokmi nádychu do nového života, matka mu neskôr spomenula, že sa s otcom pokúšali ešte o dieťa, ale nepodarilo sa. Bola to jedna z mála dôverností, ktoré si s ním za celý život vymenila. Keď prišli komunisti, úradníkom nastali horšie časy, pomocnica v domácnosti, ako sa vtedy slúžkam muselo hovoriť, síce ešte nejaký rok bývala v malej izbičke pri kuchyni, ale nakoniec aj tento „luxus“ skončil. A keď neambiciózneho otca začiatkom šesťdesiatych rokov poslali do penzie prakticky s almužnou, musela mama začať chodiť šiť, aby niečo málo zarobila k otcovej penzii. Otec si dôchodok veľmi neužil, po smrti svojej manželky, ktorej slabé srdce nevydržalo skoronehodu s električkou, sa relatívne skoro pobral za ňou.

Janko, teraz už Ján, medzitým vyštudoval vysokú školu. Bol celkom dobrý v matematike, ale zas nie dostatočne na to, aby sa jej venoval naplno, kreslil tiež pekne, ale nie dosť talentovane na VŠVU a tak nakoniec vyhrala strojárina, aj tak ho mechanické hračky bavili už od detstva. Najmä ich častá demontáž a občas aj viac, alebo menej úspešná montáž.

Na vysokej škole sa zoznámil s Katkou, dievčaťom z Bánoviec, ktoré v Bratislave študovalo za učiteľku. Jankovi sa sotva podarilo dokončiť školu, keď už čakali prvého syna, samozrejme Jána. Katka školu dorábala až po pôrode a materskej, tesne po promócii išla na materskú zas. Jozef, pomenovaný po dedovi sa narodil na Troch kráľov a všetci hovorili, že bude mať v živote šťastie. Mal, než ho v roku 1976 trafila zablúdená guľka pri pouličnej prestrelke v New Yorku, kde si plnil svoje sny o slobode. Janko nemohol ísť ani na pohreb, list s parte ležal na ŠTB pridlho a aj tak by ho nepustili. Búrlivý koniec šesťdesiatych rokov ho zastihol trochu neskoro, aspoň on mal ten pocit. Všetky tie zmeny a nové prúdy, aj v umení, mu imponovali, ale chýbala mu už mladícka nerozvážnosť, aby sa púšťal do politických akcií a tak keď prišli začiatkom sedemdesiatych rokov previerky, nemal, aj vzhľadom na svoju relatívne bezvýznamnú pozíciu projektanta v Drevoprojekte nijaké zvláštne problémy. Práve bezvýznamnosť jeho pozície pomohla už predtým, keď sa jeho mladší syn Jozef rozhodol nevrátiť z dovolenky v Juhoslávii a neskôr sa ozval z New Yorku. Síce skomplikoval život svojmu staršiemu bratovi, ale tomu to, jednak preto, že ako robotník v Slovnafte nemal až tak veľké problémy s kariérou, ale aj preto, že mal svojho brata rád a doprial mu slobodu, nijak nevadilo.

Po Katkiných rodičoch zdedili dom pri Bánovciach aj s veľkým pozemkom a keď sa Katka nechala vyplatiť svojim bratom, ktorý v dome býval a hospodáril, podarilo sa im kúpiť malý domček na Kramároch, kúsok od Jánovej práce. Katka učila na základnej škole v Lamači a tak to tiež nemala ďaleko. Bolo to už po Jozefom úteku za hranice, starší Ján dostal podnikový byt a bránil sa bývať tak ďaleko od svojej práce, takže nakoniec zostali v dome s Katkou sami. Nebol veľký, takže sa v ňom necítili osamelo a návštevy syna s deťmi boli celkom pravidelné. Až do tej nehody. Práve po nej sa Jánovi po prvý krát dali do pohybu prsty na ľavej ruke a už nikdy neprestali.

Bola nedeľa. Jano bol na poobednej, jeho žena Anka aj s deťmi u svokrovcov na poobednom koláči na záhrade. Nádherný koniec apríla, začínal kvitnúť orgován, aj keď v noci bývalo ešte chladno.

Asi o pol štvrtej bolo cez otvorené okná počuť zvoniť telefón. Ján odbehol zo záhrady do predsiene, kde ležal na skrinke pri botníku jeden z dvoch aparátov. Druhý bol až hore v pracovni, bolo by zbytočné behať až tam. Keby vedel, čo sa dozvie, možno by radšej išiel až tam a tých pár sekúnd získal naviac. Aspoň o pár sekúnd dlhšie nevedieť...

Nehoda, traja mŕtvi a jeden z nich – jeho syn... Jánovi sa podlomili nohy, musel si sadnúť. Pred očami čierno, v hlave prázdno a zo záhrady dolieha krik a smiech detí a pokojný rozhovor Katky s nevestou... Ako má preboha vstať a ísť im to povedať? Keď už nič nebude také, ako predtým? Ako má práve teraz zrušiť všetko, čo tam vonku napĺňa záhradu pohodou?

Asi týždeň po tom, ako pochoval syna, si po prvý krát všimol, že prsty na jeho ľavej ruke sa mimovoľne trú o seba. Keď na ne upriamil pozornosť, tak prestali. Nijak to neriešil, mal vtedy hlavu úplne inde a prsty sa hýbali veľmi nenápadne. Dlho sa nič viac nedialo, až oveľa neskôr, keď mu neurológ vysvetľoval, čo je to Parkinsonova choroba a aké má príznaky si matne spomenul na to prvé mimovoľné zachvenie sa prstov.

Na rozdiel od neho, sa Katkin Alzheimer poponáhľal. Do dvoch rokov od prvej návštevy doktora kvôli zhoršujúcej sa pamäti a občasnej dezorientácii sa s ňou lúčil v Krematóriu.

Napriek tomu, že prišiel o oboch synov a aj manželku, nebol sám. Kamaráti a priatelia sa mu obetavo starali o program a spoločnosť a málokedy sa stalo, že by bol viac ako pár dní sám doma. Tu karty, tam divadlo, občas nejaká oslava (a občas aj nejaký ten kar), vždy bolo čo robiť. Kontakt s nevestou síce trochu ochladol, hlavným tmelom ich vzťahu bola Katka, ale vnúčatá, dvojičky Jana a Eva, dedka navštevujú síce nepravidelne, ale očividne rady. Bol rád, že chodia samé od seba a nie z donútenia, vždy sa mali o čom porozprávať. Vždy o seba dbal, aj po Katkinej smrti si dal záležať na tom, aby aj doma chodil upravený a aby bol v dome poriadok, s väčším upratovaním a žehlením mu raz za dva týždne pomáhala Katkina sesternica, ktorej za túto službu platil malú sumu ako symbolickú odmenu. Bolo to pre neho výhodné, mala príbuzných na vidieku, takže často mala prístup k rôznym nebežným veciam, ako skvelé domáce klobásky, či slanina, ale aj čistý agátový med, z ktorého mu práve predvčerom priniesla dva veľké poháre. Rozdelil med na viacej častí, pre kamarátov a pre nevestu s vnučkami, poháre umyl, naložil ich do plátenej tašky a vybral sa ich vrátiť sesternici, bude ich potrebovať pre ďalšiu dodávku...

A tak si tu kráča dolu ulicou, ruku pritisnutú na uchu, do neviditeľného mobilu zanietene niečo vysvetľuje bohvie komu a občas si pri tom pokýva hlavou nielen sprava doľava, ale aj súhlasne hore a dolu...

Neviem, kto to naozaj je, ako sa volá a aký život má za sebou, ale takto nejak mi to prebehlo hlavou za tú krátku chvíľku, odkedy sa objavil hore na ulici, kým nezabočil za roh na jej dolnom konci. Asi nič z toho nie je pravdivé, ale koniec koncov – nie je to jedno? ;-)

Juraj Petrovič

Spomienka na Čiernu labuť

Špičková baletka podáva fyzický výkon, ktorým tromfne aj pracujúceho baníka. Jej telo je časom natoľko opotrebované, že odchod z javiska v tridsiatke je bežný. Výnimočné umelkyne rangu Maje Pliseckej, ktorá tancovala do vysokého veku, sú zriedkavosťou. Aj ona však na konci kariéry čarovala viac výrazom, ako dokonalým tanečným pohybom. Ruskí stachanovci by možno v pokore zbledli, keby si vyskúšali fyzické nasadenie a psychické utrpenie hviezd Veľkého divadla. Nehovoriac o ich poškodených kĺboch a zraneniach, ktoré baletných umelcov trápia do konca života - aj to zobrazuje film Čierna labuť.

V Aronofského diele Čierna labuť, odohrávajúcom sa v prevažnej miere na scéne newyorského Metropolitanu, hrá Natalie Portman baletku Ninu Sayers, žijúcu v spoločnej domácnosti s matkou (Barbara Hershey). Tá to ďalej ako na zboristku nedotiahla. Aj preto sa vidí vo svojom talentovanom dieťati.

Akokoľvek žijeme v 21. storočí, v ktorom je častá sexuálna neviazanosť jedným z jeho sprievodných znakov, stále medzi nami žijú temer nevinné bytosti, nezasiahnuté tým všetkým (alebo vedomo potláčajúce svoju prirodzenosť), možno aj pre túžbu po dokonalosti a čistote umenia. Nina akoby bola produktom takého prístupu. Ale aj vďaka takým ľuďom prežívame to krásne, čo nám obohacuje život.

Mladá žena žije v sterilnom svete, v izbe, kde jej spoločnosť robia plyšové hračky, ktoré nám zdanlivo pripomínajú nedávny vek nevinnosti. Iba zdanlivo. Ona v ňom žije naďalej. Posadnutá tancom, ktorý jej zaberá všetok čas. V izolácii od vonkajšieho sveta. Zdá sa, že nemá žiadne priateľky, čo je napokon celkom bežné v umeleckej branži, ktorý často prekypuje falošnosťou a predstieraným priateľstvom. Nemá žiadny dôverný vzťah a matka jej odlúčenosť podporuje. Akoby ju chcela mať samu pre seba, aby jej nahradila neúplnú rodinu. Posilňuje ju len v umeleckom napredovaní k úspechu. Ktorý má, o. i., zahojiť jej vlastné sklamania.

Žiadni priatelia, žiadne žúry, žiadni chlapci. Osudy oboch sú nezdravo prepletené. Starnúca žena, často dominantná, temer despotická, nerešpektujúca súkromie, ale aj prekvapujúco materinsky nežná a chápavá. To vo chvíli, keď sa zdá, že Nina hlavnú dvojúlohu v pripravovanom predstavení Labutieho jazera nedostane (pretože nenapĺňa predstavy šéfa baletu, ktorý od nej vyžaduje zdanlivo nemožné: vžiť sa do postavy zvodkyne - čiernej labute - ženy, ktorá je na míle vzdialená jej životným skúsenostiam).

Ninina túžba po dokonalosti ju vedie za hranicu reality. Trpí halucináciami, predstavami, sebapoškodzovaním. V niektorých chvíľach nie je divákovi jasné, čo je vidina trpiaceho dievčaťa a čo je skutočnosť. Obrazové stvárnenie halucinácii, tvorí dôležitú súčasť filmu. Keď prichádza k vyvrcholeniu diela, t.j.: keď už dokážeme oddeliť fikciu od filmovej pravdy, uvedomujeme si hĺbku utrpenia, ktorým hrdinka drámy prechádzala.

Pre citlivých divákov sú scény strhávania kože z prstov, strihanie mäsa, škrabanie chrbta do krvi, príliš silným sústom. Trpia spolu s ňou.

Umelecký šéf Leroy (Vincent Cassel) sa rozhoduje: Nina vystrieda na poste primabaleríny súboru Beth Macintyre v podaní skvelej Winony Ryder. Tak presvedčivej v krátkej úlohe zlomenej, sklamanej a predsa žensky veľmi príťažlivej divy, že som ju na plátne nespoznal. Odmyslite si dlhé zábery na dievčensky krásne očí malej sexy kleptomanky hollywoodskeho filmu a pozerajte na premenu Jo March (Malé ženy) do primabaleríny na sklonku jej kariéry. Baletky odsúdenej už len na menšie úlohy, až do chvíle, kým odíde do zabudnutia.

Beth sa ale s odchodom a s úpadkom svojich umeleckých a fyzických schopností nevie nijako zmieriť. V scéne, kde predstavujú sponzorom novú hviezdu divadla, v alkoholickom opojení pouráža Ninu a odchádza, aby sa hodila pod kolesá auta. Končí v nemocnici s poraneniami, ktoré ju nadobro z prostredia baletu vylúčia. Scéna, aj keď nadsadená a zriedkavá v ozajstnom živote, vystihuje krutosť umeleckej staroby.

Lily (Mila Kunis), nová tanečníčka súboru, prichádzajúca z mesta hippies (San Francisco a jeho dávna, dnes už iba mýtická gloriola uvoľnenosti, akoby predznamenali Lilin part vo filme) je osudovým stelesnením súperky pre našu hrdinku - zmietajúcu sa v bolestnom komplexe kŕčovitosti z neskúsenosti. Potlačovanej, či skôr utlmenej, nepoznanej prirodzenej sexuality, ktorá bráni rozohrať strunu ženskej živočíšnosti, zvodnosti a zmyselnosti.

Lily vhupne do súboru vo veľkom štýle. Nie je taká dobrá balerína ako Nina, ale je výrazovo farebnejšia. To, čo precízne nezatancuje, to nahradí uvoľneným radostným hereckým prejavom. Dievča užívajúce si život (aj extázu) plnými dúškami, má prirodzený talent a žiadne zábrany. Je presným opakom Niny, na ktorú síce tancom nedosiahne, ale telom dokáže zaklamať temer dokonale. Až tak, že šéf baletu v náznakoch váha, či Ninu nepreobsadí.

Ninina nesmierna túžba po dvojúlohe ale načas víťazí, aj keď divák si nie je istý do konca, či naša hrdinka svoje protichodné party naozaj odtancuje s úspechom.

Boj o čiernu labuť pokračuje. Aj boj samej so sebou. Leroy je skeptický, naznačuje jej neskúsenosť, na chvíľu akoby sa rozhodol ju zviesť (fakticky som tomu na okamih uveril, že jej poskytne hlavnú rolu za sex), ale ide mu naozaj iba o umelecký zámer, chce v nej prebudiť ženu. Nasilu ju pobozká a končí s rohryznutou perou. Čo ho, na prekvapenie, nerozzúri, ale presvedčí, že dievča má vášeň v sebe, aj keď dokonale ukrytú hlboko v útlom tele.

Scéna sa zopakuje na skúške, kde si dovolí viac. A zdá sa, že úspešne, keď sa od nej odtrhne, vzrušená vykročí za ním, ale on rýchlo odchádza z parketu.

Následné scény autoerotiky, pri ktorých ju vyrušuje všadeprítomná matka vzbudzujú skôr smútok ako uvoľnenie. Nenormálnosť tohto mladého života, jeho zadusenosť je preukrutná.

Nečakaná divoká nočná jazda za zábavou, na ktorú ju navedie Lily, končí katastrofálne. Po užití drogy a alkoholu, skutočného či halucinačného lesbického sexu (s Lily) zaspí do divadla, čím ponúkne šancu svojej súperke.

Film smeruje k svojmu vrcholu:

Nina prenasledovaná vidinami, na pokraji šialenstva a proti vôli svojej matky (tá je presvedčená, že v tom stave nemôže tancovať) uteká do divadla. Šéf už úlohu preobsadil. Ale ani na okamih som nezapochyboval, že si svoju postavu vydobyje naspäť. Leroy stojí vo dverách jej šatne a Nina mu panovačne oznamuje, že ide na scénu. On sa neodváži odporovať tejto novej osobnosti. Lily musí ustúpiť.

Zvádza boj s preludmi, v ktorých zavraždí Lily a v realite si spôsobí hlboké zranenie. Po príchode na javisko odtancuje excelentne čiernu labuť. Ide, pravdepodobne, o najúchvatnejšiu scénu filmu, gradujúcu v premenu do temer skutočnej okrídlenej čiernej labute. Natalie Portman sa premieňa z neskúseného dievčaťa v neuveriteľne silnú, zvodnú ženu, ktorá opanuje svojim výkonom celé divadlo. Zábery vášnivého a zmyselného výrazu tváre a celého tela, ktoré z nej robia až akúsi sexuálnu predátorku a bohyňu, vyvolávajú neskutočné pocity vytrženia nad tou dokonalou živočíšnou ženskou krásou.

Vzápätí na následky svojho zranenia, umiera ako skutočná biela labuť:

Bolo to dokonalé!

To sú jej posledné slová nadšenému šéfovi, ktorý sa nič netušiaci nad ňou skláňa. Mrazivé dve hodiny filmu sa skončili. Rovnako strhujúco ako začali.

Čítal som recenziu, kde autor v resumé píše, že dokonalosť možno dosiahnuť iba uvoľnenosťou, ale mnohé tragické príbehy umelcov svedčia o tom, že to tak byť nemusí. Posadnutosť umením a tragickosť životov mnohých umelcov hovoria skôr o tom, že vrcholný kumšt je často ovocím bolesti. Niekedy na hranici šialenstva. Niekedy za ňou.

Boris Burger

zdroj foto tu

Desať

Včera bolo desať, každý deň z tých posledných je desať a viac. Dotieravé slnko je klamlivé, viem to a mám chuť na rozopnutú vetrovku a holý krk. Žiadna čiapka, len tak rozpustené vlasy a biela pokožka vystavená lúčom, ktoré jej nakreslia pehy, veľa pieh, malých a svetlohnedých.

Len tak sedieť na tráve, deka poskladaná pod zadkom ako ochranný štít a čítať knihu. Periférne vnímať okolie, pomedzi stromy pobehujúce venčiace sa psy a trávu predierajúcu sa na povrch. Zmiešavať to s dejom a tváriť sa zaujato, s myšlienkami na povrchu a predsa vnútri, snívať po prebudení.

Len tak sa prechádzať ulicami a držať sa za ruky a strašne sa smiať. Na tom všetkom, na maličkostiach, na tom pocite, že je dobre. Na tom, ako si stále musím zastať na špičky, keď ťa chcem pobozkať na líce a nahlas povedať, že ťa ľúbim.

Kúpil si mi topánky s ohromne vysokou podrážkou. Narastiem a špičky už nebudem potrebovať. Na tie bozky na líce.

Ale tie bozky áno. Aj to slnko, lenivé a klamlivé, jasnú oblohu a desať a viac stupňov vonku.

Ešte má mrznúť, ešte má prísť chlad a ešte budem potrebovať pančušky a hrubú bundu. Ešte chvíľu to vydržať.

Potom, keď uvidím pri obrubníkoch žlté kvety, zmizneme na vidiek ako minulý rok.

Do ticha.

Do toho ticha, ktoré hádže očkom na horu, čo bude vtedy ožívať. Čo sa bude prebúdzať, aby cez rok žila, bdela a strážila to, čo v sebe má.

Do toho ticha, čo voláme božským.

Lebo také je veľké a také je hlboké.

Len tak sa ho nadýchnuť hneď a po svojom...

... poriadne zhlboka.

Dana Sudorová

Symbióza

Sneží už niekoľký deň a stále odvážnejšie, akoby ani nemalo prestať. Stromy sú zakryté stále hrubšou vrstvou, vyzerajú ako milenci pod bielou páperovou duchnou. Úplne nahí, zakliesnení jeden do druhého konármi stoja vonku pokojne, potichu, odpočívajúc a pôsobia dojmom, že im nič nechýba.

Videla som na jednom z nich párik krkavcov, veľkých a čiernych, ale viem, že to nič neznamená, viem, že všetko zlé o krkavcoch sú iba povery a preto sa nad nimi hlbšie nezamýšľam. Nad čiernymi krkavcami na bielom snehu, na nahých zakrytých konároch na začiatku decembra. Boli aj tak ďaleko, bytostne sa ma nedotýkali, nemali sme nič spoločné. Len si ich pamätám, nič viac.

November prešiel tak rýchlo, že včera, keď som sa nad tým pozastavila, zdalo sa mi, akoby ani nebol. Akoby október vhupol iba do decembra, rovnými nohami preskočil jeden mesiac a tváril sa, že je vlastne všetko v poriadku, že sa nič nedeje a že to tak má byť, aj keď sa to bije s tým, čo je roky všetkým vlastné.

Minulú sobotu sme odovzdali prvý mikulášsky darček. A potom sme boli na rakúsky koláč a vozili sa stojac na nákupnom vozíku. A večer sme sa predierali vianočnými trhmi, videli najväčší stromček a najväčšiu detskú radosť a prekvapenie a presne to, že deti nemusia výskať od radosti. Že sa vedia tešiť potichu a že je to vidieť na ich očiach.

Tento víkend bude ideálny. Lebo sneh sa nestihne rozpustiť, deti sa z neho budú tešiť a dospelým bude chrapčať pod nohami. V nedeľu večer budú malí chodiť okolo čižiem a čakať, či sa v nich niečo neobjaví a veľkí budú čakať, kedy sa od nich konečne vzdialia. A všetko bude také, ako má byť.

Symbióza. Tichá, podvedomá.

Celá, úplná a bezprostredná. Bez toho, aby sme si to uvedomili.

Ale budeme ju vnímať. Aj tak.

Dana Sudorová

T-error T-Comu

Počúvajte, vy ku..., žiada sa začať, ale mám predsa nejakú výchovu. Ani osoba, ktorej ste vyše 10 dní odopierali internet, by zrejme nesúhlasila s tým, aby som vás verejne nazývala pravým menom. Hovorím konkrétne o mojej radostnej matke.

Asi tak pred onými 10 dňami ma rozrušene informovala, že jej nejde t-comový internet, a tak zavolala na helpdesk. Dozvedela sa, že jej ho vypli OMYLOM, takže ho zapnú už o 10 dní. Keby to nebolo omylom, trvalo by to 20 dní. Nerozumejúca ničomu som jej doniesla a nainštalovala môj mobilný a zistila tieto fakty:

Ešte v lete jej telefonicky ponúkli niečo iné, lacnejšie a rýchlejšie. Súhlasila a objednala to. Až potom sa dozvedela, že by jej skrzeva optiku vŕtali niekoľko stien. V krátkej, ale sentimentálnej spomienke na šnúru pekne schovanú pod laminátovou podlahou si objednávku rozmyslela a zrušila. Mimochodom, dnes uznáva aj T-Com skutočnosť, že zamlčal plánovanú rekonštrukciu maminho bytu. Objednávku teda zrušila a vyjadrila želanie, aby všetko zostalo pri starom.

Vyplýva z toho ponaučenie na spôsob: Mami, nebav sa s cudzími ľuďmi, ani keď ti ponúkajú cukríky? Nie veru, lebo objednávka bola zrušená natoľko dôkladne, že ružový panter neučinil ani pokus doručiť jej zmluvu. To však neznamená, že nejaký debil nezabudol zúradovať celú vec niekde v centrálním mozku lidstva. Iným slovom, zrušenie novej objednávky naďalej sprevádzalo zrušenie pôvodnej služby, a je to síce podivuhodné, ale T-Com uznáva aj tento fakt ako svoje pochybenie.

Prešlo 10 nádherných dní, ktorých idylu umocnilo aj zistenie, že pomarančový na rozdiel od T-Comu nepadá ako hnilá hruška zakaždým, keď používateľ prejaví absurdnú túžbu otvoriť si napríklad novú stránku. (Tam zas uznávam ja, že nejaké skutočne dobré dieťa by mohlo napríklad preinštalovať ovládače na modem.)

Potom prišiel podozrivý balíček obsahujúci novú šnúru a rozdvojku. Nechápavšia ten nezmysel som zavolala na helpdesk ja, vysvetlila, že motúz nikto nepotrebuje a úplne postačí, keď konečne zapoja službu zrušenú omylom. Potom som sa prívetivo zaujímala o to, akým spôsobom hodlajú refundovať 10 dní nefunkčnú službu, keďže onô sa platí vopred, čiže za september zaplatené bolo. Dozvedela som sa obvyklú pointu: podajte reklamáciu, a keď T-Com uzná, že to tak skutočne bolo (!), tak možno blabla. Potom prišla pointa neobvyklá: znovuzapojenie omylom vypnutej služby je u nich novým zriadením služby, a to s fungl novou dvojročnou viazanosťou. A riekla som nie. Oni, že áno. Ja, že nie. A tak ďalej.

Možné vysvetlenie: mama doteraz platila 10,84 bez dane. To isté turbo 1 majú v súčasnom cenníku za 19,71. Predpokladám, že by sa k tomu uliali nejaké zľavy, ale zistiť sa to nedá, lebo tieto informácie v zmluve úplne chýbajú.

Počúvajte, vy ku..., žiada sa skončiť.

Zvyšok priestoru načim venovať riadkovej inzercii: Hľadám pre moju radostnú matku nejakého prítulného poskytovateľa internetu v neveľkom to objeme dát. Už z faktu, že jedinou túžbou je, aby to konečne hladko fungovalo, možno usúdiť, že z tendra vypadáva T-Com aj UPC. Dotyčný nemusí pri svojom pravidelne platiacom klientovi stáť v dobrom aj v zlom, chorobe či inej zlobe, úplne postačí, ak nebude bez výstrahy rušiť službu a za odmenu nastoľovať fungl novú viazanosť. Značka: Nájdem ťa?

Nataša Holinová

Naše

Včera sme sedeli pri ohni, popíjali víno s kofolou a pozorovali plamene a oblohu plnú hviezd, jasnú a bez obláčika a ty si povedal, že sa zobudíme do jasného rána. A ráno bola takmer tma, veľa mrakov naukladaných jeden na druhom, bezvetrie a kvapky. Veľa kvapiek, veľkých, padali husto, prudko a zmáčali trávu a uceľovali ryhy v zemi po slnku.

Mača sa skrylo pod gauč a čakalo, kým to prejde, kým prestane hrmieť a kým sa nebude musieť báť toho, čo sa deje. Všetko bolo preč, hmyz aj vtáky, rímsa na okne premočená a studená, nedalo sa oddychovať na okennom plechu. Len na zemi pár motýľov z predošlých nocí, z naháňačiek, z inštinktívnych súbojov. S doráňanými krídlami, bez dychu.

Otec sedel na priedomí veľkého domu, v klobúku a sandáloch a nohaviciach po lýtka, popíjal kávu a oddychoval. Sledoval kvapky, ako napĺňajú lúku, pripomínalo to povodne, všetko bolo mokré tak odrazu a pokosené o chvíľu opäť bude vysoké. Usmieval sa a pozeral smerom k hore, nič nehovoril a potom sa začítal do nejakých svojich vecí, chvíľku som ho potichu sledovala, lebo niekedy ticho stačí.

Ticho a úsmev, aby povedali všetko.

Spod lesa sa ozýva štekot psa, ktorý je ešte stále tak trochu šteňaťom, hravým a v mnohom nevedomým, v mnohom bojazlivým. Aj keď je veľký, mal by sa odvážne postaviť medveďom, keby tu boli, a mal by strážiť. Iba šteká, možno na líšku a možno na iného psa, možno naháňa zatúlané mačky a možno iba tak šteká do dažďových kvapiek, ktoré mu bubnujú na strechu voliéry.

zdroj foto tu

August je dobrý mesiac. Svieži, stále letný, s ešte stále dlhými dňami a s akurátnym teplom. Nie je to ešte jeseň, aj keď občas prší, a nie je to už ani typické leto plné prachu na bosých nohách, potu na celom tele a nutnosti dodržiavať pitný režim za každých okolností a v každom prípade. August je voľnejší, ráno sa dá dýchať a večer sa dá sedieť vonku, je vďačný, lebo dozrievajú slivky a môžeme ich trhať pri ceste a jesť skôr, ako ich ozobú vtáky.

August je vďačný na rozjímanie.

Včera som ti povedala, hľadiac do ohňa a špárajúc papekom v pahrebe, že raz takto budem pozerať do kozuba v našom domčeku. Malom, starom a prerobenom podľa nás. Že budeme mať okolo domu plno dreva a ty mi ho narúbeš a ja budem prikladať. Že budem sedieť na koberci a ty pri mne a budeme pozorovať plamene a vnímať to teplo. A že ten koberec bude veľký a chlpatý a pohodlný, aby sme na ňom mohli ležať a oddychovať. Nie v kreslách, ale na koberci. A pri nás bude víno a budeme ho piť.

A okolo nás bude pobehovať mačka a pes – povedal si len tak, sediac na pni.

Nezamyslene, spontánne, k veci.

Áno. Takto to chcem. Takto to raz bude. To naše.

Dana Sudorová