Desať

Včera bolo desať, každý deň z tých posledných je desať a viac. Dotieravé slnko je klamlivé, viem to a mám chuť na rozopnutú vetrovku a holý krk. Žiadna čiapka, len tak rozpustené vlasy a biela pokožka vystavená lúčom, ktoré jej nakreslia pehy, veľa pieh, malých a svetlohnedých.

Len tak sedieť na tráve, deka poskladaná pod zadkom ako ochranný štít a čítať knihu. Periférne vnímať okolie, pomedzi stromy pobehujúce venčiace sa psy a trávu predierajúcu sa na povrch. Zmiešavať to s dejom a tváriť sa zaujato, s myšlienkami na povrchu a predsa vnútri, snívať po prebudení.

Len tak sa prechádzať ulicami a držať sa za ruky a strašne sa smiať. Na tom všetkom, na maličkostiach, na tom pocite, že je dobre. Na tom, ako si stále musím zastať na špičky, keď ťa chcem pobozkať na líce a nahlas povedať, že ťa ľúbim.

Kúpil si mi topánky s ohromne vysokou podrážkou. Narastiem a špičky už nebudem potrebovať. Na tie bozky na líce.

Ale tie bozky áno. Aj to slnko, lenivé a klamlivé, jasnú oblohu a desať a viac stupňov vonku.

Ešte má mrznúť, ešte má prísť chlad a ešte budem potrebovať pančušky a hrubú bundu. Ešte chvíľu to vydržať.

Potom, keď uvidím pri obrubníkoch žlté kvety, zmizneme na vidiek ako minulý rok.

Do ticha.

Do toho ticha, ktoré hádže očkom na horu, čo bude vtedy ožívať. Čo sa bude prebúdzať, aby cez rok žila, bdela a strážila to, čo v sebe má.

Do toho ticha, čo voláme božským.

Lebo také je veľké a také je hlboké.

Len tak sa ho nadýchnuť hneď a po svojom...

... poriadne zhlboka.

Dana Sudorová