7. 4. 2011

Starý pán s bielymi vlasmi

Keď som ho prvýkrát videl, kráčal pomaly hore ulicou, zľahka krútil hlavou sprava doľava a pravú ruku mal na uchu. Stále niečo rozprával, ale keďže som sedel v aute, nepočul som čo. „Telefonuje“, pomyslel som si, dnes takto občas chodíme všetci. A prestal som si ho všímať. Až keď som ho videl znovu, všimol som si, že v tej ruke, ktorú kŕčovito tisol na ucho, žiadny mobil nemá. „Hm, asi Parkinson“, docvaklo mi, aj podľa kývania hlavou. Stále niečo hovoril, teraz mi bolo jasné, že to asi súvisí s jeho chorobou. Ale v hlave sa mi rozbehol úplne iný príbeh. Príbeh tohto pána, šedivého osemdesiatnika, s relatívne útlou a nevysokou postavou, výrazným rovným nosom uprostred vráskavej tváre a šticou neposlušných, úplne bielych vlasov.

Narodil sa tu, v Bratislave, v tridsiatych rokoch minulého storočia. Otec, úradník v Tatra Banke, bol strašný dobrák a úplne bez ambícií, takže ho jeho jediný syn miloval, ale podľa jeho vzoru nikdy nezískal to, čo sa zvykne nazývať ťahom na bránu. Mama, samozrejme v domácnosti, ako sa na manželku úradníka patrilo, bola odmeraná a nenežná osoba. Nie že by ho nemala rada, vedel, že má, ale nevedela to dať najavo.

Mal ešte sestru, narodila sa o tri roky neskôr ako on a dali jej meno Terezka. Ale keď mala päť rokov, dostala ťažký zápal pľúc a umrela. Spomínal si, teraz lepšie ako v mladosti, že otec plakal oveľa viac ako mama. Terezku pochovali na Ondrejskom cintoríne. Keď ho potom chceli zrušiť, len mu úrady chladne oznámili, že hrob jeho sestry a medzičasom zomrelých rodičov bude zrušený a ak má záujem, budú jeho blízki presťahovaní. Keď prišiel na cintorín, náhrobný kameň už bol preč. Ale potom sa zrušenie cintorína zrušilo a tak sa Terezka s rodičmi nikam sťahovať nemuseli. Len ten náhrobný kameň sa už nevrátil a tak po celé roky chodil na cintorín a zapaľoval sviečky uprostred trávnika, na mieste, kde bol ich neviditeľný hrob.

Za vojny sa jeho rodičom a aj jemu podarilo s miernym prikrčením prežiť, bez hrdinstva, ale aj bez väčšej hanby. Povojnové roky boli rokmi nádychu do nového života, matka mu neskôr spomenula, že sa s otcom pokúšali ešte o dieťa, ale nepodarilo sa. Bola to jedna z mála dôverností, ktoré si s ním za celý život vymenila. Keď prišli komunisti, úradníkom nastali horšie časy, pomocnica v domácnosti, ako sa vtedy slúžkam muselo hovoriť, síce ešte nejaký rok bývala v malej izbičke pri kuchyni, ale nakoniec aj tento „luxus“ skončil. A keď neambiciózneho otca začiatkom šesťdesiatych rokov poslali do penzie prakticky s almužnou, musela mama začať chodiť šiť, aby niečo málo zarobila k otcovej penzii. Otec si dôchodok veľmi neužil, po smrti svojej manželky, ktorej slabé srdce nevydržalo skoronehodu s električkou, sa relatívne skoro pobral za ňou.

Janko, teraz už Ján, medzitým vyštudoval vysokú školu. Bol celkom dobrý v matematike, ale zas nie dostatočne na to, aby sa jej venoval naplno, kreslil tiež pekne, ale nie dosť talentovane na VŠVU a tak nakoniec vyhrala strojárina, aj tak ho mechanické hračky bavili už od detstva. Najmä ich častá demontáž a občas aj viac, alebo menej úspešná montáž.

Na vysokej škole sa zoznámil s Katkou, dievčaťom z Bánoviec, ktoré v Bratislave študovalo za učiteľku. Jankovi sa sotva podarilo dokončiť školu, keď už čakali prvého syna, samozrejme Jána. Katka školu dorábala až po pôrode a materskej, tesne po promócii išla na materskú zas. Jozef, pomenovaný po dedovi sa narodil na Troch kráľov a všetci hovorili, že bude mať v živote šťastie. Mal, než ho v roku 1976 trafila zablúdená guľka pri pouličnej prestrelke v New Yorku, kde si plnil svoje sny o slobode. Janko nemohol ísť ani na pohreb, list s parte ležal na ŠTB pridlho a aj tak by ho nepustili. Búrlivý koniec šesťdesiatych rokov ho zastihol trochu neskoro, aspoň on mal ten pocit. Všetky tie zmeny a nové prúdy, aj v umení, mu imponovali, ale chýbala mu už mladícka nerozvážnosť, aby sa púšťal do politických akcií a tak keď prišli začiatkom sedemdesiatych rokov previerky, nemal, aj vzhľadom na svoju relatívne bezvýznamnú pozíciu projektanta v Drevoprojekte nijaké zvláštne problémy. Práve bezvýznamnosť jeho pozície pomohla už predtým, keď sa jeho mladší syn Jozef rozhodol nevrátiť z dovolenky v Juhoslávii a neskôr sa ozval z New Yorku. Síce skomplikoval život svojmu staršiemu bratovi, ale tomu to, jednak preto, že ako robotník v Slovnafte nemal až tak veľké problémy s kariérou, ale aj preto, že mal svojho brata rád a doprial mu slobodu, nijak nevadilo.

Po Katkiných rodičoch zdedili dom pri Bánovciach aj s veľkým pozemkom a keď sa Katka nechala vyplatiť svojim bratom, ktorý v dome býval a hospodáril, podarilo sa im kúpiť malý domček na Kramároch, kúsok od Jánovej práce. Katka učila na základnej škole v Lamači a tak to tiež nemala ďaleko. Bolo to už po Jozefom úteku za hranice, starší Ján dostal podnikový byt a bránil sa bývať tak ďaleko od svojej práce, takže nakoniec zostali v dome s Katkou sami. Nebol veľký, takže sa v ňom necítili osamelo a návštevy syna s deťmi boli celkom pravidelné. Až do tej nehody. Práve po nej sa Jánovi po prvý krát dali do pohybu prsty na ľavej ruke a už nikdy neprestali.

Bola nedeľa. Jano bol na poobednej, jeho žena Anka aj s deťmi u svokrovcov na poobednom koláči na záhrade. Nádherný koniec apríla, začínal kvitnúť orgován, aj keď v noci bývalo ešte chladno.

Asi o pol štvrtej bolo cez otvorené okná počuť zvoniť telefón. Ján odbehol zo záhrady do predsiene, kde ležal na skrinke pri botníku jeden z dvoch aparátov. Druhý bol až hore v pracovni, bolo by zbytočné behať až tam. Keby vedel, čo sa dozvie, možno by radšej išiel až tam a tých pár sekúnd získal naviac. Aspoň o pár sekúnd dlhšie nevedieť...

Nehoda, traja mŕtvi a jeden z nich – jeho syn... Jánovi sa podlomili nohy, musel si sadnúť. Pred očami čierno, v hlave prázdno a zo záhrady dolieha krik a smiech detí a pokojný rozhovor Katky s nevestou... Ako má preboha vstať a ísť im to povedať? Keď už nič nebude také, ako predtým? Ako má práve teraz zrušiť všetko, čo tam vonku napĺňa záhradu pohodou?

Asi týždeň po tom, ako pochoval syna, si po prvý krát všimol, že prsty na jeho ľavej ruke sa mimovoľne trú o seba. Keď na ne upriamil pozornosť, tak prestali. Nijak to neriešil, mal vtedy hlavu úplne inde a prsty sa hýbali veľmi nenápadne. Dlho sa nič viac nedialo, až oveľa neskôr, keď mu neurológ vysvetľoval, čo je to Parkinsonova choroba a aké má príznaky si matne spomenul na to prvé mimovoľné zachvenie sa prstov.

Na rozdiel od neho, sa Katkin Alzheimer poponáhľal. Do dvoch rokov od prvej návštevy doktora kvôli zhoršujúcej sa pamäti a občasnej dezorientácii sa s ňou lúčil v Krematóriu.

Napriek tomu, že prišiel o oboch synov a aj manželku, nebol sám. Kamaráti a priatelia sa mu obetavo starali o program a spoločnosť a málokedy sa stalo, že by bol viac ako pár dní sám doma. Tu karty, tam divadlo, občas nejaká oslava (a občas aj nejaký ten kar), vždy bolo čo robiť. Kontakt s nevestou síce trochu ochladol, hlavným tmelom ich vzťahu bola Katka, ale vnúčatá, dvojičky Jana a Eva, dedka navštevujú síce nepravidelne, ale očividne rady. Bol rád, že chodia samé od seba a nie z donútenia, vždy sa mali o čom porozprávať. Vždy o seba dbal, aj po Katkinej smrti si dal záležať na tom, aby aj doma chodil upravený a aby bol v dome poriadok, s väčším upratovaním a žehlením mu raz za dva týždne pomáhala Katkina sesternica, ktorej za túto službu platil malú sumu ako symbolickú odmenu. Bolo to pre neho výhodné, mala príbuzných na vidieku, takže často mala prístup k rôznym nebežným veciam, ako skvelé domáce klobásky, či slanina, ale aj čistý agátový med, z ktorého mu práve predvčerom priniesla dva veľké poháre. Rozdelil med na viacej častí, pre kamarátov a pre nevestu s vnučkami, poháre umyl, naložil ich do plátenej tašky a vybral sa ich vrátiť sesternici, bude ich potrebovať pre ďalšiu dodávku...

A tak si tu kráča dolu ulicou, ruku pritisnutú na uchu, do neviditeľného mobilu zanietene niečo vysvetľuje bohvie komu a občas si pri tom pokýva hlavou nielen sprava doľava, ale aj súhlasne hore a dolu...

Neviem, kto to naozaj je, ako sa volá a aký život má za sebou, ale takto nejak mi to prebehlo hlavou za tú krátku chvíľku, odkedy sa objavil hore na ulici, kým nezabočil za roh na jej dolnom konci. Asi nič z toho nie je pravdivé, ale koniec koncov – nie je to jedno? ;-)

Juraj Petrovič

1 komentár:

  1. hmm..
    a takto nejako je okolo nás viacero príbehov.. každý máme ten svoj..
    veľmi sa mi páči, ako si sa zamyslel nad cudzím človekom, že si zastavil, zahľadel sa, popremýšľal..
    to všetko svedčí o Tvojej empatii a.. píšeš fakt pútavo :)
    Helena

    OdpovedaťOdstrániť