Okolo
dediny je v tomto čase zafarbená hora. A všade na zemi suché lístie,
žltnúca tráva a zhnité oskoruše, ktoré nikto nepozbieral. Nevyčísliteľná
hodnota pošliapaná zablatenými gumákmi, teniskami alebo lodičkami na
podpätkoch, sprevádzaná zhnuseným výrazom tváre a slovami, ktoré ponižujú.
Teraz
som v meste. Nevidím ani horu, ani žltú trávu, ani zhnité oskoruše. Lístie
pod stromami splýva s pôdou a sivými chodníkmi, nešuchoce pod nohami;
všetko je navlhnuté a po večeroch sa ponára do hmly, miestami bielej ako
mlieko. A silnej, čo dokáže prežiť až do rána a potom sa na chvíľu
rozpadnúť, aby večer bola späť.
Októbre
sú vždy podivné. Na začiatku zaplavené slnkom a smerom k dušičkám hmlisté,
akoby vedeli, že sú na konci; bytostne.
So sivou oblohou a samozrejmým dažďom, tmavé, husté a nekonečné ako machule
z nezmývateľných farieb na palete. Len vyfarbené stromy – keď ich je veľa – im
vdychujú život.
Akoby
spievali ódy na premenlivosť. A vrabce na ich konároch vyzerajú
ako noty bez paličiek, učupené, nenápadné a zmoknuté, ale živé
a nefalošné. K večeru stíchnu, splynú s tmou a ostane len
ticho; len občas kvapne zo stromov do mlák.
A ani
si to nevšimneme.
Pekne, pekne...
OdpovedaťOdstrániťKrásne!
OdpovedaťOdstrániť