24. 10. 2012

10


Okolo dediny je v tomto čase zafarbená hora. A všade na zemi suché lístie, žltnúca tráva a zhnité oskoruše, ktoré nikto nepozbieral. Nevyčísliteľná hodnota pošliapaná zablatenými gumákmi, teniskami alebo lodičkami na podpätkoch, sprevádzaná zhnuseným výrazom tváre a slovami, ktoré ponižujú.

Teraz som v meste. Nevidím ani horu, ani žltú trávu, ani zhnité oskoruše. Lístie pod stromami splýva s pôdou a sivými chodníkmi, nešuchoce pod nohami; všetko je navlhnuté a po večeroch sa ponára do hmly, miestami bielej ako mlieko. A silnej, čo dokáže prežiť až do rána a potom sa na chvíľu rozpadnúť, aby večer bola späť.

Októbre sú vždy podivné. Na začiatku zaplavené slnkom a smerom k dušičkám hmlisté, akoby vedeli, že sú na konci; bytostne. So sivou oblohou a samozrejmým dažďom, tmavé, husté a nekonečné ako machule z nezmývateľných farieb na palete. Len vyfarbené stromy – keď ich je veľa – im vdychujú život.

Akoby spievali ódy na premenlivosť. A vrabce na ich konároch vyzerajú ako noty bez paličiek, učupené, nenápadné a zmoknuté, ale živé a nefalošné. K večeru stíchnu, splynú s tmou a ostane len ticho; len občas kvapne zo stromov do mlák.

A ani si to nevšimneme.

Dana Sudorová

2 komentáre: