Nikdy by som nebol veril

Bruck an der Leitha. 23.7.2010. Ležím pod javorom. Počúvam slovenčinu okolo seba, pozerám do koruny a hovorím:


Keby ti niekto pred 22 rokmi zahlásil, že raz bude na rakúskom kúpalisku prevaha Slovákov, nepovedala by si mu, že je blázon?

Kto to mohol vedieť?, odpovieš otázkou.

Ja viem, ale pamätáš si, ako sme sa vracali od tvojej sestry? Pred Bergom sme mali v žalúdkoch kamene...

------

Hodinu pred závorou som sa ťa opýtal:

Máme vyplnené všetko (colné a devízové prehlásenie)?

Máme, odpovedala si. Mám tam všetko: walkman, jogurty, ramu, toastový chlieb a fľašu vína.

(mimo walkmana nemalo zmysel napísať nič z toho, ale čo tam už dať, aby sme im nepripadali divní, že si nič nenesieme, aby nás neprekutali až po pneumatiky?)

Pršalo. Vracali sme sa nočným mestečkom (Hainburgom), dúfajúc, že nás nerozoberú do poslednej ponožky. Okrem tovaru uvedeného v colnom a devízovom prehlásení, niesli sme nezávadné časopisy a platňu Flojdov (v hlave Benátky, ktoré vám nikto nezoberie).

Z budovy na hranici vyšli pasovák s colníkom: Odkiaľ?

Z Nemecka, od rodiny, odpovedám ja, pretože som šéfom (sedím za volantom).

Koľko ste boli? Pýtajú sa naraz. Prší, asi to chcú mať za sebou, aj keď je pod strieškou sucho, je trochu chladný večer.

Vidíte podľa pečiatky, dva týždne.

Pohľady sa im stretli. Opäť sa mi prizrú:

Čo nesiete domov?

Je to v prehlásení, odpovedám.

Vystúpte si a zložte batožinu zo strechy. Otvorte ju!

Vtedy ešte neboli bežné plastové nosiče batožiny. Na streche sme mali akúsi celtovinu spojenú zipsom. Bola neforemná a veľká, obaja príslušníci mi museli pomôcť. Uložili sme ju na lavičku, otvorili a ja som prehádzal šatstvo a osobné veci, aby videli, že nič zakázané nenesieme.

Potom prebehla prehliadka vozidla. Podrobná, ale nie prehnaná.

Malé intermezzo malo dobrý priebeh aj koniec. Aj keď je dnes už nepredstaviteľné. A smutnou srandou je, že ani pri ceste do bratských štátov nebývala hraničná kontrola selankou. Pre objektívnosť treba doložiť, že tam išlo skôr o podozrenie či cestujúci neprenáša nadmerné množstvo potravín alebo či náhodou nekšeftuje s vybraným tovarom. Inak bola hranica s Maďarskom (v osemdesiatych rokoch) voľne prejazdná.

Dovidenia!

Čuráci, povedal som za zatvorenými dverami, keď som napchal všetko na svoje miesto (s uložením batožiny opäť na strechu mi už nepomohli).

Poznám niekoľko príbehov, ktoré sa udiali na hranici so Západom. Tento coming home bol na tú dobu pohodový. Mohol som tam stráviť aj niekoľko hodín.

Keď som z nevedomosti vošiel v osemdesiatom štvrtom za prvé hraničné pásmo, držali ma v aute dlhý čas. Mierili na nás so samopalmi a manželka musela vykonať intímnu potrebu priamo vo vozidle. Dávnejšie som o tom napísal inde.

Zámienku by si strážcovia hraníc našli. Keby chceli. Alebo keby mali podozrenie, že prenášam niečo, čo je v rozpore s vtedy platnými predpismi. Po rokoch mi napadlo, ako nesmierne musí niektorým príslušníkom (policajtom), ak sú ešte aktívni, chýbať ten nesmierny pocit moci a dôležitosti.

----

Keď sme išli opačným smerom, prežívali sme iný strach... Či vôbec prejdeme? Či na nás nepríde anonymné udanie, že chceme zdrhnúť? Strach pre zašité marky pod čalúnením za rámom predného skla (chvalabohu, nič sa nestalo a marky nenašli).

Teraz to opadlo. Cítili sme iba smútok. Z návratu. Vediac, že sa von niekoľko rokov (a možno už nikdy) nedostaneme. Kto mohol tušiť, že o pár mesiacov budú hranice korzom? Husák sa musel čudovať...

Pred Novembrom sme boli vonku dvakrát. Prvý raz sme museli doma nechať poistku - nášho syna. Oklamali sme ho, že deti nesmú do Nemecka pre nákazlivú chorobu. Vtedy by to asi v sebe ešte nespracoval, keby počul pravdu... Že on je, tu v Bratislave, zárukou, aby sa jeho rodičia dobrovoľne vrátili do spravodlivého sveta, do krajiny mieru a socializmu.

-----

Vtedy bol Hainburg ospalým mestečkom na okraji československého záujmu. Vedeli sme, že existujú Berg či Marchegg, čarovné názvy prechodov do slobodného sveta. Hraničné uzly, maličké a v skutočnosti nevýznamné.

Bol takým rakúskym pezinkom a jeho sv. jurom bol nepríťažlivý Wolfsthal. Ale to sme jasne uvideli až začiatkom deväťdesiatych rokov. Keď sme sa už bežne mohli prejsť aj po Viedni (mimochodom, ani tá nebola pred dvadsiatimi rokmi taká krásna akou sa mi vidí byť dnes).

Prihraničné sídla ožili. Miestni možno s nostalgiou spomínajú na časy, keď mohli prejsť ulicou bez toho, aby sa museli vyhnúť kolónam vozidiel. Ale určite si uvedomujú, že ich mesto opeknelo a zbohatlo aj vďaka pádu Železnej opony.

Ležím pod javorom na bruckskom kúpalisku Parkbad. Polhodinu od Bratislavy. A stále nechápem, že je to také jednoduché.

Som slobodne vo svete, ktorý bol zakázaný. A nikto neveril, že sa to zmení.

zdroj foto: http://www.lorenz-partner.at/current/large/bruck1.jpg

Boris Burger

Pupún úraduje I. Upratovanie (čas zabiť)

Rozhodla som sa upratať byt. Nie tak, že utrieť prach, povysávať a zmyť dlážku v kúpeľni. Tak poriadne, ako keď sa valec odtrhne. Vyhádzala som zo skríň a políc všetko, čo tam bolo, a hajde! Kým neupracem, nejdem spať. Lebo nemám kde.

Ale uprac, kurňa, keď je v byte Pupún. Potvora pruhovaná, hneď, ako zavetrila, že sa niečo deje, bola pripravená sa akcie zúčastniť. Hlasným pišťaním (nie, naša mačka nevie normálne mňaukať, iba ak sa náhodou pomýli), keď zistila, že mikrovlnka už nie je na chladničke, ale na stole, čo znamená, že sa nebude dať otvoriť okno, kým sa opäť čistá nevyloží.

Blokovanie kuchynského okna je smrteľným hriechom. Ona ho chce otvorené, chce na ňom hovieť. Navyše, teraz je bez šance na šmýkanie sa po stole, lebo je zaťažený obrus. A nie, mikrovlnka nie je kalendár, ani sviečka, ani soška, ani prestieradlo – mikrovlnka sa nedá zhodiť na zem!

Nepomohlo ani pozvanie na slepačí vývar, misku smotany, sliepkino stehno. Nič! Bola urazená, sledovala mikrovlnku a rozmýšľala, ako ďalej. Neprišla na nič, tak zadrichmala.

Treba však podotknúť, že Pupún upratuje neskutočne rada. Asistuje vždy, keď môže. Či naháňa metlu, či bojuje s handrou, všetko jedno, ide sa do akcie. V láske nemá len vysávač. A keď vidí tú hadicu... uteká z izby do predsiene, z predsiene do kuchyne a z kuchyne do spálne, útočí na šnúru, keď sa hýbe, a z takej akurátnej diaľky pozorne sleduje, kedy odložím to monštrum.

Zbožňuje vedierko s vodou. Vlastne zbožňuje všetko, kam môže strčiť hlavu, hoci to nie je určené pre ňu. Musí to mať, samozrejme, nejaký obsah. Bez najmenšieho ostychu pije špinavú vodu po umytí dlážky alebo poličiek. Darmo jej vysvetľujem, že vodu má v miske, čistú, čerstvo napustenú. Nie, veru nie. Tu osveta neplatí. Minule som ju vymákla, ako pije vodu z môjho pohára, strčenú v ňom mala celú hlavu, iba uši jej trčali. Keď som ju oslovila, nereagovala. Stála na stole, pila a mala ma v paži. Potom vytiahla ksicht z pohára, kukala na mňa a oblizovala sa.

Aj z piškótového sáčku, som našla trčať iba chvost. A nejaké drobné, samozrejme. Obyčajne, už keď začuje kroky do kuchyne, práši z kuchynskej linky. Vie, že tam nesmie. Teraz? Ani sa neobzrela, nenechala sa rušiť. Keď som jej piatykrát povedala, aby šla dole, pozerala na mňa tak nechutne flegmaticky, až som si myslela, že ma vykotí. Takto sa správa seriózna mačka?

Teraz sa mi ale skrine upratovali dobre. Po potýčke s mikrovlnkou totiž drichmala. Demonštratívne. Po zdolaní Karčiho skrine som samu seba chválila, parádička, komíniky postavené, úžasné! Rýchlo som ju zavrela, ak by sa mráň zobudil, a pustila sa do svojej. Darilo sa, komíniky rástli, nohavice boli medzi nohavicami, tričká medzi tričkami, svetre viseli konečne na vešiakoch, pyžamá medzi svojimi. Bola som asi v polovici, keď mi zazvonil telefón.

Krátky telefonát to bol, naozaj. A čože, čo?

Presne to. Cicúch sa zobudil. Urobil lenivé letné tóčo a švác ho do skrine. Zo štyroch úhľadne postavených komínikov ostala jedna kopa zmesi všetkého, čo som stihla uložiť. A na tej kope stála štvornohá pruhovaná koťuha a víťazoslávne pišťala.

Zaťala som päste. Červená v tvári ako paradajka, tlak dvesto na tristo. Celý deň upratujem, riešim strategické rébusy, kde čo položiť, aby to nebolo v jej dosahu, celý deň premýšľam, kam sa dostane a kam už možno nie, celý deň utieram prach, umývam dlažbu a parkety, drhnem, čo mi príde pod ruku. Ona pol dňa prechruní, cápe sa po umytých poličkách, kuchynskej linke, vylihuje vo vani, chlpy púšťa presne tam, kde ja prejdem handrou, a keď sa mi konečne podarí niečo, čo je vidieť, o pol minúty to je pasé.

Moje nervy, vravím si v duchu.

Celá spotená, zúfalá a s adrenalínom aj v končekoch vlasov stojím v spálni, odkiaľ to všetko nemo sledujem. Potom sa vrhnem do chodby. Zamierim ku skrini, kde stojí ako king a vo chvíli, keď mám pocit, že už prasknem od hnevu, ju mám akurát na dosah.

Pozerá na mňa, predné labky zaborené v svetlomodrej pyžame, zadné na vypratých, voňavých a ešte pred chvíľou ukážkovo uložených letných tielkach. Ani nehľadím na to, či sú na nich stopy. Len tú malú pištiacu mršicu, váľajúcu na mňa pohľad tými veľkými očiskami, infantilne poškrabkám na krku a jediné, čoho som schopná, je ešte infantilnejším tónom položená otázka: Pupček, ty tu čo moja, malinká?

V tej chvíli začne priasť. Vyskočí na mňa, zaborí mi pazúriky do holých pliec, spustí svoj rituál a začne mi hrýzť vlasy. Všetko jej odpustím, jednou rukou ju držím a škrabkám a druhou vyhadzujem tú kopu zo skrine, aby som mohla opäť začať...

...keď zaspí, samozrejme.

Dana Sudorová

Venice

V prístave pečie slnko, žiari na betónový chodník aj na hlavy, voda vytvára ilúziu sviežosti, zelenej a živelnej, vlny tvorené loďami sú autentické, vytrvalé a opakujú sa. Rýchlo vznikajú nové a jedna za druhou sa obíjajú o schodíky plné vyplavených rias, dočiahnu až na najvyšší.

Sadáme do tieňa, do prvej kaviarničky, ktorá príde do cesty a nie je horúca, zboku má stánok so zmrzlinou, láka od samého rána na farebné dobroty, sladké a studené. Pijeme kapučíno, pravé talianske, pozeráme na vodu, ľudí vo vodnej MHD, naskakujú a vyskakujú z nej obratne a skúsene, vieme hneď, že sú domáci, že to tu poznajú a je to pre nich obyčajné.

Prechádzame sa po uličkách, plných obchodíkov a reštaurácií, pri akadémii nám gondolier robí cenu, ale odolávame, na San Marco chceme ísť po vlastných, chceme to cítiť, chceme to žiť. Charizma mesta je najvyššia v jeho centre, na tom veľkom bielom námestí plnom luxusných obchodov, kaviarničiek so stoličkami bez slnečníkov a so zvukom huslí. Ľudia sú všade, posedávajú na schodoch, kŕmia holuby a hlasno kričia, keď im sadajú priamo na dlane, v ktorých cítia jedlo, pri stánkoch s maskami, dvíhajú hlavy hore a pozorujú pamiatky, veľa pohybov, veľa hláv a nôh, veľa aktivít.

Čašníci na menších námestiach temperamentne vítajú, strkajú nám do rúk jedálne lístky, aj keď ešte nie sme rozhodnutí, či si sadneme. Pizza je tiež pravá talianska, chutí inak, alebo je zafarbená atmosférou, to sa ťažko zisťuje, ťažko oddeľuje a ťažko objektívne posudzuje, všetko je iné ako u nás, je to korenisté, mastné aj slané, má to šťavu.

V bočných uličkách je chládok a zopár žobrákov, málo, ale sú. Ženy prosia o pár drobných práve na miestach, kde takmer nikto nechodí. Dvíhajú k nám hlavu a ruku a želajú buongiorno, pocit zablúdenia a kontrast s tým, čo je tam vonku, tam, kde sa naozaj žije, s márnivosťou, prepychom a vysokými cenami. Odvrátená strana, iný svet.

Černošskí predavači na uliciach ponúkajú africké kabelky, stoja ako modely, ako sochy, sú vysokí, štíhli a ovešaní tovarom pre dámske oko. Stoja priamo pred značkovými predajňami, konkurujú im cenami a očami sa vŕtajú v dave. Rozbehnú sa odrazu, z ničoho nič, razia si cestu pomedzi ostatných a skrývajú sa, zašívajú v bočných uličkách pred políciou. Zbadajú ju skôr, ako sa my stihneme otočiť, otázka praxe, pud sebazáchovy, boj o prežitie, všetko v jednom. Neskôr ich vidíme v prístave, chodia tesne popri kaviarenských terasách a oslovujú dámy pri káve a zmrzline, majú široký úsmev a pokúšajú osud, hlasno hovoria a hompáľajú kabelkami, množstvom kabeliek zavesenými po celých rukách.

Vraciame sa k prístavu, vieme, že jeden deň na toto mesto nestačí, že treba aspoň ešte chvíľu, aby človek videl všetko a aj tak by to nestačilo. Čarovné, rozprávkovo živelné, plné energie, zmrzliny, masiek, vody a gondol, ozdobených a vyleštených. Plné ľudí, jazykov a nárečí, vôní miešajúcich sa vo vzduchu, plné dôvodov na rozjímanie a kontrujúcej reality. Plné pocitov, ktoré si nenechá pre seba, odovzdá ho a nasýti nimi hostí, dá sa precítiť od hlavy až po špičky chodidiel, silno, sýto, na dlhý čas.

Také je to mesto.

Dana Sudorová