V meste

Slnko v kuchyni vydrží iba chvíľu, tento týždeň má zas intenzívne pršať. Sme v meste, nie na vidieku, ale viem si predstaviť, že sa nedalo kosiť a vo vysokej tráve bude stáť voda, z ktorej budú vykúkať steblá, zelené, jemné a mokré. Chlapi budú nosiť vysoké gumáky a budú krútiť hlavami, že už by mohlo prestať. Mraky idú od Čiech, ešte nezačalo pršať, ale vietor je silný, ohýba stromy, a aj v závetrí lomcuje čerstvo rozkvitnutými muškátmi.

Mača sa pýta na balkón, obieha parapetu a preskakuje kábliky na stole, myká chvostom a labkami capká jediné okno, ktoré som stihla umyť, ktoré bolo chvíľu čisté, a ktoré dážď môže opäť zafŕkať. Nakoniec zaspí v košíku na ovocie, zabalené do pruhovaného klbka, labkou si zakrýva oči a tvár a vyzerá tak malo, tak detsky a zraniteľne, keď je tak ticho a ja sledujem, či pravidelne dýcha.


Chcela som veľké upratovanie, chcela som za chvíľu všetko urobiť, ako tradičná žena v domácnosti, tak nejak sa tie ženy volajú, tak si hovoria a ja sa snažím dobehnúť to, čo oni stíhajú ľahko, ale viac ma baví čítať, návrat ku knihám, a tak domáce úlohy aj knihy zoraďujem do pozoru a postupne v mysli škrtám to, čo už je prečítané a upratané, čo som stihla. Zo všetkého tak polovicu, nič nie úplne, ale stále si vravím, že na všetko je čas.

Chcela som kúpiť detský bazén, taký, kde bude voda aspoň po pás a bude miesto pre kúpacie kolesá alebo aspoň nafukovacie rukávy, ale leto ešte stojí pred prahom a slnko ešte chvíľu nebude.

Na balkóne sledujem zatiahnuté nebo. Mraky visia nízko, vietor ich nerozfúka, nedokáže to, sú celistvé a silné, kompaktná vrstva dažďa vo vzduchu nad nami, už ho len spustiť. Za stromami krúži malý kŕdeľ holubov a sú rovnako sivé ako nebo, ihrisko medzi bytovkami a ako chodníky. Možno aj rovnako stmavnú, keď ich pokropia kvapky, ktoré už len čakáme.

A v pozadí znejú potichu, pomaly slová, pred ktorými zatváram oči.

Dana Sudorová