Prázdniny

Prechádzame sa po brehu a pozeráme do vody, priezračnej, čistej a slanej, z diaľky sa v nej strieda tyrkysová s tmavou zelenou, slnko v nej vyrába zlato pre oči. Oslepuje, leskne sa a neodhalí pevninu na druhej strane, vidíme iba nejasné obrysy a tipujeme, čo to je. Ľudia ležia na pláži a vystavujú svoje telá, z vody trčia iba hlavy, ktoré sa chcú nadýchnuť a plávať, nechať sa unášať. Vlny sú mierne, voda sa neobíja o skaly, netvorí bielu penu, iba ich obmýva a vynáša na breh riasy.

Fotíš ma pri vode, vravíme si, že zajtra budeme plávať. Nemyslíme na prácu, dnes ešte nie, času je dosť a veľa vecí je tu nových, len ich objavujeme a obdivujeme. Prvých pár dní niekde inde ako doma je stále takých, zoznamovacích a neunáhlených, aby čas nešiel rýchlo, aby spomalil.

Biely kameň poliaty vodou je šmykľavý, chodíme po ňom v žabkách a naboso, je vyhriaty, aj keď biela odráža teplo. Tu je to inak, tu je horúco, tu idú zákony aj proti bielej a opaľovacím krémom na zhnednutie, slnko je prudké a spaľuje dočervena. Vietor spoznávame iba v listoch paliem a plachtách plavidiel a surfistov, nevnímame ho, iba keď sa veľmi sústredíme. Medzi múrmi domov nefúka, len svieti na hlavy v uličkách a odráža sa od kamenných dlaždíc.

Ľudia fandia futbalu pri ovocných pohároch, grilovaných rybách na veľkých táckach, zmrzline a silnej káve, fajčia cigarky s arómou cherry a sledujú televízne obrazovky, a podľa mužstiev je ľahké predpokladať, akým jazykom hovoria. Čašníci sú v bielych košeliach a dlhých nohaviciach a nepotia sa, obsluhujú nás a usmievajú sa, a pri odchode sa nám zdravia díky, nashle. Myslia si, že sme Česi, naša reč je pre nich taká.

Na námestí pijeme farebnú ovocnú šťavu vyliatu na ľadovú drť, ktorá sa rozpúšťa a rosí pohár, až z neho kvapká, so slamkou a miešacou paličkou rovnakej farby, aby ladila. Na pódiu tancujú Macedónci v čiernych krojoch ich národný folklór, dievčatá majú umelé vrkoče, tancujú v kruhu a držia sa za ruky, hýbu sa inak ako naše a chlapci nekrepčia. V bare obďaleč hrá živá hudba nielen tradičné piesne prebraté od domácich spevákov. Posielame domov pohľadnice lacnejšie ako známky, plné ostrovov a domov a mora, fotené z lietadla, z nadhľadu. A nad hlavami škriekajú poletujúce čajky.

Slnko zapadá nad hladinou a už neoslepuje a nepáli, už len ukazuje, že fotografie a veľké obrazy a romantické filmy nevytvárajú ilúziu. Že vie byť skutočne také ako tam, stačí ho len objaviť v správny čas a sledovať tak dlho, ako sa len dá. Pod našou terasou sa talianske dieťa temperamentne dožaduje splnenia svojich túžob, my spokojne pijeme kávu z porcelánových šálok.

Prázdniny medzi nezrelými olivami a kiwi, výletnými loďami a soľou rozptýlenou všade, kam dovidíme. Neplánujeme. Žijeme. Budeme tu, kým sa nám bude chcieť.

Dana Sudorová