Opäť

Opäť sme boli preč, v tichu a zime, ale zahrievali sme sa čajom, vínom a ohňom, ktorý sme takmer každý deň zakladali. Deti dostali čokolády za šibačku ešte pred veľkonočným pondelkom, malý mával korbáčikom so stužkami a nevedel sa prestať smiať, nevedel sa prestať tešiť. Z toho, že to prichádza, z toho, že sme tam.

Vyhnali sme ich do lomu, a oni vedeli, že už to začalo. Že tu budeme častejšie, a že oni budú mať raj, lebo starký ich bude brávať hneď po škôlke za nami. Nevie sa im to zunovať, nie je to mesto a je to veľa priestoru, na ktorom sa im nemôže nič stať.


Ešte veľmi nekvitnú kvety. Ešte je všetko iba zelené, za pár dní sa to pohlo, ale ešte to nie je dokonalé, ešte to nie je také, ako chceme a ešte si počkáme na žltú. Zatiaľ bola iba fialová a biela, občas sa iba zdala v tráve, ktorá ju prerastala, malinké, malé kvietočky zďaleka neviditeľné, zblízka posievali celú lúku a bolo ich veľa, veľa.

Sedíme na priedomí a snívame. Tu nám bdenie otvára sny, človek tu nemusí ani spať, aby prišli, ľahko, nevtieravo, ale sprevádzajú nás dňami. Dýchame vzduch nasiaknutý blatom, pozorujeme, ako sa hora začína zelenať a hovoríme nahlas, že áno. Že to obaja chceme.

Jedného dňa.

Ten iný svet. Tu. Už onedlho tu budeme domáci.

Dana Sudorová