Jeseň sa dá užiť hádam aj lepšie ako leto, zisťujem
na drobnostiach, ktoré si viac všímam. Keď slnko nepáli, ale ani sa neschováva,
lepšie sa dýcha, ľahšie sa chodí a svet má krajšie farby. Nie je to
samozrejmosť, pravda, je to len možnosť, ale tú si vychutnávam, tú žijem tu
a teraz. Lebo nateraz život netlačí ako otlak, ktorý sa zaraz rozhodne
prasknúť, teraz jednoducho je a ja si z neho vyberám to, čo chcem,
aby bolo stále.
Leto bolo plné horúčav, práce a prachu na
chodníkoch. Teraz sa dá ešte chvíľku iba tak sedieť pri ohni, večerať
horúce zemiaky a ohrievať si dlane nad horiacim drevom. Počúvať štekot
líšok a nebáť sa, lebo sa máme kam skryť, keby niečo. Popíjať pivo, čo
nepotrebuje chladničku, hladkať šteňa, ktoré keď sa postaví na zadné, prerastie
nás, ale hrať by sa chcelo stále a stačí mu na to počuť svoje meno.
Starý dom je ráno aj večer studený, ale počas dňa
ho dokáže celkom vyhriať cez sklo nakúkajúce slnko. Onedlho sa zmení na zubaté
a bude sa na nás odrážať od snehu, ktorý tu zvykne trvať aj polovicu
večnosti. Teraz si vravíme, že v pohode vydržíme, a keď sa vstávanie
začne hľadaním vyhriatych rúk pod perinou a dekou, poznámkou ešte chvíľu, hrubými ponožkami a horúcim
čajom, obaja vieme, že si to tu užijeme, aj keby mala byť tráva pod oknami
postriebrená od ranného chladu.
Cez víkend som sa prechádzala po lesíku ruka
v ruke s prváčkou, ktorá sa už začína učiť naozajstné písmená. Ešte vždy dokáže potichu zašepkať ja sa bojím, keď zájdeme za hranicu,
ktorú pozná a cíti sa v nej doma, ešte vždy dokáže zastať, zavrtieť
hlavou s vrkočom do polovice chrbta a zároveň pokrčiť plecami na znak
toho, že jej strach ide v jednom šíku so zvedavosťou. A ja si ešte
stále dokážem čupnúť, aby som jej bola tvárou v tvár, a povedať, že
som tu a môže sa cítiť bezpečne. A po návrate sa ešte stále dokáže
tešiť, keď mamine podáva kyticu farebných listov so slovami pre teba.
Starký s vnukom vyrobili šarkana s vysmiatou
tvárou, ružovými ústami a prenikavo zelenými očami. Chvíľu sa zdal byť
nefunkčný, stvorený iba pre okrasu; ťahaný na obyčajnom lykovom vlákne za vrtkým
telom deväťročného chlapca však pri behu z kopca prežil svoj veľký
deň. Povzbudzovaný výkrikmi Letí, babka! sa vrtel vo vetre, rozrýval
vzduch a maľoval úsmev na detskej tvári.
Na jeseň všetko chutí inak. Stromy tu hýria farbami
a plané hrušky sa začínajú nalievať šťavou. Gaštany rozhadzujú len tak ledabolo
pod nohy pichľavé klbká, roztláčame ich teniskami a vieme, že tie hnedé,
nevýrazné plody, ktoré ešte pred chvíľou ukrývali, budú po upečení delikátne.
Zem sa pomaly pokrýva farebným lístím, dáva nám
znamenie, že o chvíľu sa ponorí do spánku. Ale teraz nemyslíme na to, čo
bude o chvíľu. Teraz ešte chvíľu nechceme byť inde. A sediac na
pníkoch, popíjajúc kávu, vdychujeme tak akurát vyhriaty vzduch a vravíme
si, hľadiac smerom k hore, že je tu jednoducho
krásne.
Dana Sudorová
Nič krajšie som od Teba nečítal!
OdpovedaťOdstrániť