27. 2. 2012

Ešte

Na február to bol teplý víkend, teplá sobota, keď sme sedeli vo vetrovkách na balkóne a nasávali slnko, ktoré ešte dokáže naplno klamať. Celý deň som mala chuť obedovať na terase, všetky sú zavreté a vo mne iba hrali žilky, túžba, silná túžba.

Nakúpené semienka v papierových balíčkoch za pár centov. Čakajú na prebudenie, na čiernu zem, vlahu a slnečné lúče, ktoré z nich vytiahnu zelené lístky ako cukrár ružové lupienky z farebného karamelu. Umývam okná a rímsy, muškáty popoludní vynášame von, otužujeme podľa pravidiel, lebo to sa už dá.

Mača leží na vypnutom radiátore, na ružovej deke s labkami, a vždy v určitý čas začína mraučať. Pýta sa von, do kráľovstva pachov, vtáčieho štebotu a predjarnej sviežosti. Predstavuje si to asi tak, ako v lete. Že už bude môcť ležať na svojej skrinke, na starých tričkách, z ktorých nás bude cítiť. Že bude v bezpečí, aj keď vonku, že sa nebude musieť ničoho báť, ale ani skrývať za múrmi bytu.

Ešte to tu nie je, ešte nie tak úplne, ešte všetko potrebuje čas. Otec vravel, že pri starom dome je ešte sneh. Bol tam práve v sobotu s klamlivým slnkom, bezvetrím a sviežim vzduchom. Ešte je tam stále február.

Ale ja to už cítim, už to začína lietať vo vzduchu. Ako pavučina na začiatku jesene, tak aj tie klamlivé slnečné lúče v predjarí. Teplomer s ortuťovým stĺpikom zastaveným dva stupienky nad plusovou desiatkou. Chuť chlipkať kávu na balkóne a zabalená v deke čítať knihu. A občas pozrieť do korún stromov a pomedzi nahé konáre pozorovať oblohu.

Len tak, s prižmúrenými očami.

Dana Sudorová

1 komentár: