2. 2. 2010

Energy


V zime vraj ľuďom chýba energia, lebo vraj kam nechodí slnko, tam chodí lekár a slnka túto zimu bolo naozaj málo. Pamätám si len málo slnečných dní – novoročný a a ešte zopár, takých, ktoré som videla z okna našej práce. Slniečko ohrievalo ľudí v čiapkach, vetrovkách a rozpúšťalo snehovú kašu na čľapkanicu na ceste. Lebo ešte predtým, ako vyšlo, snežilo.

Chodíme cvičiť, lebo už nefajčíš a raňajkujeme ovocie, zeleninu a nič ťažké, lebo vraj to je na energiu dobré, to ju dodá a udrží. Držíme sa zásad prastarých rodičov, ani oni nežili inak, iba cvičenie nahrádzali ťažkou prácou, jablká si trhali priamo zo stromu a mrkvu vytiahli zo zeme alebo z piesku, nekupovali ju v hypermarketoch. Absolútne prirodzene, bez doplnkov výživy, ktorými dnes rodičia kŕmia svoje deti, lebo nechcú papať zdravé veci.



Vyzdobil si parapetu zeleňou a ovocím, a na poličku si povykladal čaje. Všetky, čo máme doma – bylinkové, ovocné, čierne a zelené, každý s nejakým názvom, štipkou vitamínov a účinkami proti neduhom. Spravil si kuchyňu útulnejšou, voňavejšou, plnou prírody, vždy si zatlieskam, keď ju vidím. Lebo sa mi páčia takéto veci, také drobnosti, spojené do precitnutia, pri ktorom sa prichytím, keď ráno zažnem svetlo. Ako keď ťa vidím spať, sledujem tvoj dych, pokojný, pravidelný, niekedy sprevádzaný úsmevom. Držím ťa za ruku, ktorú mi rozospatý natiahneš, pozorujem mača schúlené do klbka spiace pri tebe, a cítim to, silno to je tu.


Pozerám sa z okna na stopy v snehu. Keď po ňom kráčam, chcem, aby už nebol, aby už bola zelená tráva a púpavy, aby sme boli na lúke s vedierkami a trhali hlávky na med, ktorý vonia jarou. Plnou slnka, rannej rosy a zeme, ohriatej počas dňa a ešte stále studenej po nociach. Aby sme už mohli sledovať, ako všetko klíči, ako sa všetko rodí, alebo aspoň prebúdza, ako je všetko mladé a svieže.

Ale takto, spoza skla, nevadí. Nechladí, aj keď ho je veľa. Miešam listy byliniek, zalievam ich horúcou vodou a vyrábam nám jar, plnú kanvičku jari. Zelenej, voňavej, s medom a s citrónom. Takej, ktorú si natrháme do zásoby, vysušíme a uložíme na poličky, keď príde. Onedlho, jedného dňa, naplno. Tak naozaj.

Dana Sudorová

3 komentáre:

  1. Nedokazem si to stale vtrepat do palice, a drzim mu palce, aby vydrzal. Ale ako ho poznam, nebude to taky problem, ako keby som sa rozhodol ja sam.
    Este dve poznamky: pekne napisane od zalaskovaneho cloveka :-)
    A pivo je predsa v malom mnozstve liek :-)

    OdpovedaťOdstrániť