Hrach na stenu

Twelve

2011-12-13T19:23:00.010+01:00

Prelom jesene a zimy, termínovo, ešte stále, zatiaľ. Sychravo a slnečno, to druhé menej, ale predsa občas. A celkom často hmla. Hustá ako mlieko, cez ktoré nevidieť nič naokolo. Len ticho visiaca ako opona bez rozžiarených svetiel, nepriehľadná, biela a mútna, neprajná.

Lístie už nie je žiarivé a farebné, neleskne sa a nežiari. Zhnedlo, stmavlo, prikrylo zem, na ktorej stoja stromy. Nehybne, naho, mlčky. Ako figuríny načas zabudnuté, nehybne stoja s obnaženými ramenami a dlaňami načahujúcimi sa k nebu. Ako prosebníci, plní (bez)nádeje.

Preskakovať mláky, upierať oči na chodník a kráčať so sklonenou hlavou, to sa teraz dá. Hodí sa to k často tmavej oblohe. K rukám vo vreckách a nevystretým chrbtom. Hodí sa to k vlhkému vzduchu, predierajúcemu sa oblečením zapnutým až ku krku. K šálom a čiapkam, myšlienkam na teplý byt a bylinkový čaj v šálke s nadpisom Coffee.

Cez víkend som stála na snehu. Mimo mesta, po zotmení, pod svetlom lámp. V horskom tichu medzi strmým svahom a drevenicami. A v duchu som piekla vianočné pečivo a cítila vo vzduchu klinčeky plávajúce v horúcom víne.

Na chvíľu snívať, kŕmiť sýkorky a na stromček zavesiť srdce z juty. A vlastne už potom nič nerobiť. Potichu, v deke, vzájomne. S pradúcim mačaťom a korenistými koláčikmi.

Len tak obyčajne.

Byť

Dana Sudorová

Strasti anonymného admina (diel štrnásty)

2011-11-25T12:09:00.005+01:00

Drahý Theo,

zamilovaný admin je skutočne dietko Božie. Keď len pomyslím, že osobne dokážem primäť ministra vlády tejto nešťastnej krajiny, aby si konečne pridal inú fotku ako záber z 200 metrov na jeho postavičku na detskom bicyklíku, cítim sa zrazu smelý, šikovný a schopný všetkého. Je teda možné, že Gabrielle požiadam o rendez-vous už na budúci rok.

Zoznámili sme sa mimo výberu ako obvykle. Vzbĺkol som voči nej hlbokým a úprimným citom, ale to ešte nie je všetko. Mám s ňou neuveriteľne perverzné predstavy, ale nie, nie, mon frère, nemôžem jej tie príšerné chyby opravovať. Jednak by na to nestačili dva ľudské životy, ale najmä: tieto drobné dotyky diabla ju robia takou jedinečnou.

Čo hovoríš na to, ako dopadol starý Galeux? Tohto ministra som mal skutočne rád. Politikov, čo sa neobracajú rovno na majiteľov Appétit Pressu, ale slušne na anonymných adminov, možno spočítať na ušoch depresívneho impresionistu. Ešte aj keď porušil kódex, urobil to veľmi šarmantne – česť mu nedovolila dopustiť sa klasickej manipulácie s časom, ktorú preto uchopil z opačného konca a na titulke sa znevýhodnil. Slušní ľudia vždy doplatia na to, že si poriadne neprečítali stranícky manuál pre blogerov.

Neviem to pochopiť, bratku, tú neslušnosť v nás. Prečo vôbec niekoho zaujíma, o čom si telefonuje redaktorka denníka vrai.fr s bývalým ministrom pre kolónie? Prečo v nás táto zvedavosť neprebúdza radšej hlad a smäd po Božom slove? Táto nešťastná dvojica nebude prvá, čo trpí pre zakázanú lásku. Mám chuť natrieť si farbou hlavu. Olovenou belobou.

Ďakujem Ti za peniaze, bez Tvojej nehynúcej podpory si nedokážem vládnu krízu ani predstaviť. Bozkávam obidvoch rodičov

S láskou,
Vincent

Nataša Holinová

Strasti anonymného admina (diel trinásty)

2011-11-07T22:44:00.006+01:00

Drahý Theo, bratku,

keď sa takto pred rokom začali farbiť listy, bol by som prisahal na Písmo Sväté, že naša adminská generácia sa už nedožije ďalších volieb v službe. Dnes by sa tento problém dal vyriešiť iba dokonanou samovraždou, ale na to – ako obvykle – nemám prostriedky. Keď som pred rokom a pol utekal z horiaceho Paríža, lebo nemenovaná politická frakcia dobyla titulku selection.sommes.fr, nikto netušil, ako biedne sa skončí to, čo niektorí socialisti posmešne nazývali conglomérat. Mali sme tušiť, čo príde, už keď títo potrimiskári pred troma rokmi spamovali celé Francúzsko svojimi newslettermi. Ľudia sa im smiali, že sú blogeri a internetová strana. No prečo je u nás „bloger“ horšia nadávka ako „impresionista“? Len preto, že blog má už aj najväčší opilec z Bourbonského paláca?

Trasiem sa vo večitej úzkosti, Theo. Zas budeme freneticky vyhadzovať z titulky všetky možné manipulácie, opäť budeme vzdorovať útokom falošných identít z adresy Rue Semi-Jour.

No snažne Ťa prosím: už sa nikdy nepýtaj, či si najviac naklikávajú ľudia z Ebalité, liberté et solidarité. Smutnou pravdou a dôkazom, že milostivý Boh v siedmy deň naozaj zaháľal, je skutočnosť, že to robia hádam všetci, čo kedy objavili tieto lákavé možnosti.

Nemaľujem. Nevládzem. Je to ťažšie, ako som si kedykoľvek vedel predstaviť.

Objímam Ťa,
Vincent

Nataša Holinová

Predjeseň

2011-09-13T10:46:00.003+02:00

Vždy je to tak, každý rok o takomto čase – vravím si, keď vidím ružové zore. Ráno je sviežejšie ako včera a obed stále horúci.

Zem je suchá, plná vrások, ako stará žena. Minulý týždeň sa prehnali búrkové mraky, z ktorých nepršalo, iba jednoducho boli. Váľali sa po oblohe lenivo, kým ich vietor neodfúkol ako zopár vysmädnutých listov, ktoré sa nestihli zafarbiť predtým, ako spadli. Boli na zemi zelené, ako malé plané hrušky, a keď úplne uschli, vietor sa s nimi hral. A hrušky na zemi prezreli a ostali po nich fľaky a prenikavá vôňa (lebo nestihli chutiť).

Úroda prišla skoro, a čo nedozrelo doteraz, dozrieva už ťažko. Potom, keď prídu dažde, všetko zožltne, zhnedne, opadne alebo zhnije ešte visiac na stromoch. Je to tak stále, vždy sú nejaké obete (lebo taký je život).

M. kosí poslednú ďatelinu, stále vládze, aj keď je už starý. Vyzerá dobovo, ako na fotkách sépiovej farby, vytrhnutých z albumu starých či prastarých rodičov. Kosí pomaly, v jednom tempe, ani o kúsok pomalšie alebo rýchlejšie. O pár dní, keď uschne (ak nezaprší), príde s vozíkom a hrabľami. A bude hrabať a nakladať. Pomaly, v jednom tempe (lebo čo sa za mladi naučíš...).

Sedím na podstienku a čítam knihu. Vety poskladané z písmen, čierne na bielom, pohľadom na horu sa dá prežívať to, o čom sa v nej píše. Čierna káva v bielej šálke, chlipkám z nej po dúškoch a už rozumiem otcovi. Viem, prečo sem stále chodí, viem, prečo tu toľko robí (a prečo sa tu stále cíti ako doma)...

Už viem.

Lebo prežité sa nedá vziať (späť).

Dana Sudorová

Minúta po minúte: Nový gauč

2011-08-01T09:29:00.007+02:00

streda:
Prijaté rozhodnutie, že sa vyhadzuje starý gauč, a dohodnutý Mišo K. na dovoz nového (darovaného). Mišo je známosť typu kamarátkin kamarát a vďaka mne a mojim požiadavkam na rôzne odvozy (8 korún/kilometer) si v minulosti prišiel na rôzne pekné vetešníctva.

štvrtok:
Ukazuje sa potreba vyhodiť starý gauč a asi polovicu bytu.

piatok:
22.00 Vyniesli s Keksíkom dve tašky oblečenia do Humany.
22.10 Ešte rýchlejšie a ešte neľútostnejsie ako prvú smetnú tašku pripravila druhú. Život je zmena, Keksinko!
22.20 Pripravila tretiu, ale obrovskú igelitku do Humany. Z obsahu, ktorý stojí za reč: čierna bunda, v ktorej prednom vrecku sa vozila biela Motorola, má teda tisíc rokov; fungl nové šedé rifle (z jesene, kurvafix), v ktorých úplne plávam (hurá).
22.30 Porátala ponožky, čo nemajú páru. Nechci poznať to číslo. Spárovala 3 páry, čo boli dlho od seba. Ponožkami narvala 2 šuflíky.
22.40 Do Kvetinej skrine napratala veci: zimné, malé a lesno/záhradné. Danými kategóriami označila poličky (asi mi šibe). Veľké veci sa optimisticky rozhodla neskladovať (pozri bod 22.20).
23.00 Vydaný zákaz kúpiť novú vec, pokiaľ sa nevyhodia dve staré. Absolútny zákaz kupovať: uteráky, deky, utierky, obliečky.
23.15 Našla zmluvu Dany S. na register, ktorú od nej páčim už pol roka (ale poctivo som jej riekla, že ju možno mám doma).
23.30 V spálni sa hneď inak spí.

sobota
8.05 Rozhodla sa vyhodiť tie nespárené ponožky. Mučivo sa rozhodla, žiada sa riecť.
8.30 Vyhodila čierny sveter, v ktorom hral Andrej V. postavu Smrti v našom predstavení na stužkovej.
9.10 Vytiahla nespárené ponožky zo smetnej tašky – dobre sa nimi utiera prach.
10.00 Telefonické priznanie matke, kde je ňou uštrikovaný čierny sveter, v ktorom hral Andrej V. postavu Smrti. Veľa materského smiechu.
10.10 Vydaný zákaz kupovať kahančeky. Dôvod: nález plného šuflíka rôznofarebných kahančekov. Pche!
10.30 Vyskúšaná a kriticky ohodnotená každá handra, čo sa nachádza v byte. Vynájdená nová diagnóza, pracovne nazvaná „obrátená anorexia“. To je, keď sa človek s nadváhou postaví pred zrkadlo a zdá sa mu, že je v norme.
okolo 12.00 Vynesený starý gauč. Podrobnosti po psychoterapii. Nechtíkovou masťou potretá ruka, do ktorej som sa šľahla pri vynášaní.
12.00 – 18.00 Absolútne pucovanie domácnosti.
18.10 V okolí domu detekovaný homles oblečený v mojich veciach.
18.30 Telefonát Miša K., že požičal niekomu auto a vráti ho neskôr. Ubezpečovanie Miša K., že akcia Z je naplno rozbehnutá a znesie meškanie, ale nech sa koná.
20.30 Telefonát Mišovi K. s úmyslom zistiť, aká je situácia. Nedvíha.
20.45 Telefonát Mišovi K. s úmyslom zistiť, aká je situácia. Má vypnutý telefón.
20.45 – 21.00 Zúrenie.
21.00 Domácnosť bez akéhokoľvek gauča (hodnotené záporne). Naliate vynikajúce rosé Frankovka, neskorý zber 2009.
21.10 Domácnosť bez akéhokoľvek gauča (hodnotené kladne). Je tu kopa miesta.
22.40 Keksík odchádza do svojej izby.
22:45 Tanec vo vyprázdnenej obývačke na Amy Wineheouse: Back to Black. Video visí aj na SME, lebo A. W. je po smrti. Kvôli jej spevu som si myslela, že má najmenej toľko rokov ako ja. We only say goodbye with words, I died a hundred times.
00.00 Východ mesiaca. Odhadzovanie Reflexov, kníh, storočných scenárov a diplomoviek z lôžka. Tomu hovoríš uprataná spálňa?

Nataša Holinová

Aj ja chcem dať päť hviezdičiek The Cure

2011-07-05T15:16:00.006+02:00

Yxo prednedávnom napísal krátky, a veľmi príjemný text do .týždňa. Svojich päť hviezdičiek (pozor, Piano) pridelil albumu Head on the Door od The Cure. Potešil ma - trošku, nebudem sa klamať. Srdce mi zaplesalo, myseľ zablúdila do spomienok. Nie zlá voľba, všetko naporádku... iba tá moja duša nie. Len si hentam v pozadí mrmľala svoje a - mala podnet!

Album z roku 1985 je fajn. Aj podľa mňa je to veľmi vydarené dielo a jedna z pamätných vecí tej doby. Dobre, OK - ortodoxní kjuristi a oldskúloví gotici milujúci hlboké temné vody a pavučiny všade okolo seba pokojne môžu hundrať (aj ja som taká bola). Opakovať ako mantru, že je to ten najodpornejší pop, aký kedy chlapci na čele s Robertom Smithom urobili, je úplne legitímne.

Ja však Yxovi rozumiem. Veď chyťme sa za srdce: kto z nás nežiari radosťou, keď tojejednoktorá hudobná stanica zahrá Close to me? A kto by s nimi nespieval do rytmu In Between Days, neusmieval sa a nemal krajší deň, keď Roberta na kolenách kopne, prepánajána, červená ponožka? Hej, hej, presne tak - jednoduché až bizarné, ale veselé, melodické a skočné. Neubližovalo a aj teraz teší (pokojne poviem, že aj imidžových zatemnencov na život a na smrť). Bol to pop a Cure ho robili originálne, absolútne sebe vlastne a nezabudnuteľne.

Ale nie o tom som chcela.

Chcela som o tomto: asi pred rokom som cestovala do práce mestským autobusom. Atmosféra ako vyšitá: sneh navôkol (a bratislavská zápcha), miesto pri zarosenom okne, správne vydýchaný vzduch a mokré topánky, hlava ešte bez myšlienok na niečo konkrétne, tak napoly vo sne...

... a vtedy sa to na mňa vyvalilo; nevinne, étericky a absolútne:

HOW DID WE GET THIS FAR APART

WE USED TO BE SO CLOSE TOGETHER...

V tej chvíli som mala chuť kričať. Jednoducho to pustiť von. Že toto sú Cure, že toto je to, čo sa pamätá, že toto je to, čo je pre nich absolútne typické. Presne tie zvuky a ten text a všetko okolo neho. Že Cure neboli iba gotici a popíci, že neboli iba v osemdesiatych rokoch a že neboli len Pornography, Disintegration či Kiss me kiss me kiss me.

Že Cure boli aj rok 1992 a album Wish.

Wish je muzika, s ktorou som strávila pubertu. Album, ktorý znamenal ich komerčný vrchol. Album, ktorý priniesol najväčší, najhranejší a najviac sa z neho vymykajúci hit Friday I´m in Love. Trošku šibnutý, úplne veselý, úplne najviac obohratý a najmä - dvojsečná zbraň. Na jednej strane z neho kapele kvapkajú tantiémy dodnes, na strane druhej práve vďaka nej priaznivci uprednostňujú predchádzajúcu tvorbu, či občas siahnu po albume Bloodflowers (2000 - príjemná záležitosť predávaná po troške takmer bez reklamy). A to je podľa mňa škoda.

Wish je zvláštny. Nevytŕča z radu, a predsa prináša (na tie časy a vlastne aj napotom) nový zvuk, nový pohľad kapely a nový pohľad na kapelu. Friday I´m In Love sa stala hitom aj napriek tomu, že nie je typicky popová (ale pop v podaní Cure nebol typický nikdy). Wish však najmä nie je iba Friday I´m In Love. Je hudobne rôznorodý, nie je možné ho škatuľkovať či inak postaviť „do radu" k iným albumom. Nie je výsostne depresívny, ani temne melancholický a prší v ňom menej ako obvykle. Gitary sú však miestami natoľko ostré a spev často taký naliehavý, že z toho všetkého naskakujú zimomriavky. Balady sú umiestnené za gitarové veci akoby na kľúč, až to všetko dáva pocit, že keby sa niečo vymenilo, ostalo by akési prázdne miesto.

Divné, veď hovorím.

Stalo sa mi s ním to, čo mnohým - začala som cúvať, vracať sa v čase (a v zásade "nič tým nestrácať", že áno). Objavené Just Like Heaven, Lovecats, Lullaby, kultová A Forest či éterická Charlotte Sometimes (atakďalej) sa na mňa valili postupne, trvalo to roky. Z albumu, ktorý to všetko spustil, zrazu ostala jediná vec, ktorú masírovali rádiá dovtedy, kým sa pomaly nezačala hnusiť. A, pravda, k pestovanému image kjuristu akosi neodmysliteľne patrí klapka na očiach a tvrdenie, že Disintegration je to najlepšie.

Nuž, áno, to bolo.

V tom autobuse som album počula prvý krát po veľmi dlhom čase. A znovu som si spomenula na to, čo som tvrdila, keď som ho počúvala dennodenne niekoľko krát. Wish je muzika, ktorú môžete počúvať, ostať pri nej uvoľnení a nemáte pocit nudy. Je to pritom zmes všetkých zvukov Cure, aké ich napadli (a ktoré neskôr už aj tak iba viacmenej opakovali). Je to pre mňa Cure v tej najčistejšej podobe, akú mohli ponúknuť. Piesne From The Edge Of the Deep Green Sea alebo Cut sú minimálne tak úderné a živelné ako Fascination Street, a Apart či A Letter to Elise majú (nielen na koncertoch) tak silnú atmosféru, ako svojho času Catch či The Same Deep Water As You.

Robert Smith zvykol pri každom novovydanom albume hovoriť, že je to ten najlepší album, aký urobili. V prípade Wish má podľa mňa absolútnu pravdu. Žiadny iný album (ani predtým, ani potom) mi nebol tak blízky ako práve tento. Dokonca aj po takmer 20 rokoch.

Mám teda právo nazvať ho kultovým, nie?

Dana Sudorová

autori foto: Ivana Melichová a Róbert Tenk (festival Sziget, Budapešť 2002)

Som na Terky

2011-06-29T13:53:00.009+02:00

Každá dedina má svoj pajzel poslednej cenovej, určený na formovanie kultúry domácich obyvateľov. Bol aj tam, kde som vyrastal. Obsluhovala v ňom Terka, dnes už zrejme postaršia pani, vtedy za komoušov však stelesnenie fasa obsluhy. Nevidel som ju aspoň 20 rokov, nikdy som nezisťoval jej priezvisko, ale keďže jej dcéra chodila na našu základnú školu (aspoň to tak matne tuším) a volala sa Vargová (Varghová?), asi sa tak volala aj ona. A keby aj nie, je to jedno, podstatné je iné – občas som tam vpálil na poctivú komoušskú kofču alebo žltú malinovku (popri tomto mercedese patria dnešné coly, fanty a sprajty medzi trabanty). Raz som akosi nemal groše, a zistil to príliš neskoro. Terka sa zazubila a načapovala mi pollitrák žltej onej so slovami „Karolko, pochutnaj si.“ A 10-ročnému Karolkovi (viem, hnusné meno, ale podľa rodičov som mal byť pôvodne Andrea či Marcela) pridala aj horalku. Zlatá Terka.

Moravská Terka

Na jar tohto roku sme sa s Dančou túlali po Morave. Máme taký blbý zvyk cesty neplánovať (ani trasu, ani počet dní, ani ubytovanie, tobôž konkrétny program), a tak nikdy nevieme, kde skončíme. Skončili sme v Uherskom Hradišti, z ktorého sme podnikali nebezpečné výlety po celom Slovácku. Kto nič neplánuje, tomu hrozí, že zbytočne skončí v predraženom hoteli, a tak to aj dopadlo (všetky naše cesty sú totiž limitované existenciou wifiny všade, kde sa ubytujeme, lebo cenzúra blogu a iné veci, vyplývajúce z práce pre redakciu, nepoznajú osemhodinovú pracovnú dobu).

Trojhviezdičkový Grand v úplnom centre mesta je teda zbytočný luxus, ale zlé svedomie prekryla ďalšia Terka v mojom živote. Tentokrát Terezka Janečková, obsluha v hotelovej reštike, ktorá sa večer premieňa skôr na bar. Nebudem počítať, koľko času a litrov vína aj piva sme tam prepili popri makaní na notebookoch (účet pri platbe kartou len tak zavýjal), ale ona sa nám vryla do pamäte natoľko, že na ňu s láskou spomíname, až kým nepomrieme.

Hotel má v tejto mladej kočke typu krv a mlieko (snáď tam ešte robí) poklad, ktorý treba hýčkať. Strávili sme tam viac dní, a tak vieme porovnávať – počas jej služby bol počet zákazníkov násobkom iných dní. Behala, lietala, usmievala sa, radila, čo v okolí treba navštíviť, dokladala to vlastnými skúsenosťami, a na rozdiel od jej kolegýň (hoci tiež milých), bol jej úsmev a záujem čistý a úprimný. Mať bar alebo reštiku, zamestnám ju v priebehu pár sekúnd. Dokonalý príklad ženskej, ktorá snáď nikdy neostane bez práce, lebo to, čo robí, robí poriadne a baví ju to.

Vrakunská Terka

Keď sme doma, chodíme do vrakunskej krčmy Na rohu. Funguje len v lete, lebo nie je zastrešená, a na terase tam pri pive a hroznovke (Danča má na ňu úchylku) rozoberáme, čo treba. Občas tam dokonca robíme rozhovory pre Sme (keď sme tam spovedali Katku Koščovú, robila skvelá Kika, ktorá len kvôli nám otvorila o dve hodiny skôr a Katke s Mišom (vtedy jej frajer a dnes už manžel) na cestu do Prešova dokonca nabalila sladkosti aj kofču.

Obsluha je teda extrémne kvalitná bez ohľadu na to, kto práve robí, ale teráz nám ide o dokonalé Terky, a taká tam naozaj pracuje. Poznávacie znamenie – potetovaná noha, vlasy v dlhom čiernom cope a slnečné okuliare. Mladá žaba sa volá Terka Peťová. Nie že by to bolo jej priezvisko, ale Peťo je jej frajer. A frajer je aj v obsluhe, keďže tam pracuje s ňou.

Tento podnik je dokonalým príkladom fungovania biznisu, v ktorom je pánom zákazník a nie nemtavý majiteľ. Krčmu milujú aj psíčkari, keďže zverina tam má misku s vodou, a kým majitelia trkotajú, tá sa medzi sebou naháňa ako v raji (zdravíme Džekinu, psicu s veľkými ušami ako netopier, ktorá nosí zákazníkom loptičku a gúľa očami, kým jej ju nehodia).

Danča si len málokedy odpustí hroznovku bez maškrty. Horalka alebo čokoľvek iné sladké musí byť, nech by mal aj Fico so Slotom vládnuť. I raz sa stalo, že nič také nemali. Terka sa vynašla – vybrala z tašky sortiment vlastných sladkostí a desať minút Danču presviedčala, že si má vziať, čo chce. I vzala si.

Tri dokonalé čašníčky, tri Terky. Verím, že podobné, nak už sa volajú hocako, máte v okolí všetci. Sem s nimi, chceme Terky do zbierky.

Karol Sudor

Strasti anonymného admina (diel dvanásty)

2011-06-05T21:17:00.004+02:00

Drahý Theo,

opäť sa mi zrútil celý svet.

Už pri vstávaní som mal pocit, že v helpdesku bude ležať niečo vzrušujúce, a nemýlil som sa – V. sa decentne posťažovala, že jej niekto zlý chodí otvárať články, čím sa jej snaží uškodiť, lebo zároveň neklikne na karmu. (Ináč dnes sú tieto sťažnosti v Paríži v móde.)

Zdvihla sa vo mne obrovská chuť obrániť ju hoci vlastným telom. Úroveň jej pravopisu v tejto sťažnosti mi vháňala slzy dojatia do očí, a keď som jej šiel mrknúť štatistiky, šeptom som sa prihováral monitoru. „Môj naivný miláčik, vari má tvoja celková čítanosť 100 až 120 nejaký vplyv na karmu, hlúpučká?“ A tak podobne.

Prišlo to ako blesk z jasného neba.

Theo, ona podvádzala! Klikala si sama a ešte sa jej to málilo! Takmer som sa zbláznil. Už som mal rozkliknutý „stav“ a držal myš na „mimo tit.“, keď sa mi podarilo trochu opanovať. Poslal som nejakú nič nehovoriacu odpoveď a šiel sa prejsť k cintorínu. Celý čas som sa presviedčal, že jej musel niekto strašne ublížiť, možno ju mlátili rodičia alebo ju manžel posielal na ulicu.

Našou povinnosťou je milosrdenstvo, Theo. Nesúďme, aby sme sami neboli súdení, a tak som jej len hodil články na súkromné. Ako žena ma však už nezaujíma – poznáš moju špecifickú fyziologickú reakciu na klamstvo (a dnes po takom zážitku nedokrvujem až niekoľko mesiacov). Len som bezmyšlienkovite spravil printshot pre ďalšie generácie, aby ju preboha nikdy nevrátili do výberu. Som opäť sám.

Posielam Beznádej manipulácie.

Tvoj Vincent (z najhlbšieho dna zúfalstva)

Nataša Holinová

Prečo Slovák ešte nemá Nobelovku za literatúru

2011-05-27T15:07:00.012+02:00

Keď som včera kupovala miláčika McEwana a jeho najnovší román Solar, najprv sa mi zdalo, že ho Ikar vydal s originálnou obálkou. Anglické vydanie som posledne držala v ruke v januári v Prahe a nemajúca už 500 českých peňazí nazvyš som ho oprela späť. Pekná obálka:

Doma pozerám, a to aj do tiráže, a hin: kopirajt na kover kreatúrne štúdio dáke.

Jaj, sme my sprostí ešte. To prečo berieme len obálky, a nie celé knihy? Šak to by sme aj my vedeli z angličtiny napísať! Ja né, ale našli by sa. Aj z inej hatlaniny. A tiež by sme vedeli trošku to pohnusiť, pridať desať hviezdičiek, nech to má cveng, a vyhodiť tie slnečné oné. Korupcie.

Len či my nie sme príliš poctiví!

Nataša Holinová

Rado Ondřejíček: Homo asapiens (Slovart, 2011)

2011-05-17T11:50:00.006+02:00

Táto recenzia vznikla na objednávkoprosbu Rada Ondřejíčka, ktorého vplyv na ňu sa však skončil v momente, keď dokonzultoval posledné redakčné úpravy (ak sa také niečo vôbec dialo).

Názov vychádzajúci z kancelárskej skratky asap som prvýkrát videla v katalógu Slovartu dávno pred prečítaním knihy a hneď som tušila, že vylovím z pamäti zopár desivých spomienok na svoju bývalú robotu. Asap! Schnella!

Našla som si raz na stole bríf s nalepeným žltým lístočkom (rovnakým, aký je na obálke): PLS, CHECK IT. ASAP! THX. Sadla som si a napísala obrovský, zdĺhavý anglický mail, ktorý obsahoval všetky zákonité aristotelovské punkty: dramatickou zápletkou bol môj nález lístočka. Vyskytla sa aj peripetia a napokon katastrofa. Vidiac „asapiens“ mi teda bolo jasné: reklama a marketing – čert ako diabol. (Rado tvrdí, že aj noviny a vedci. Neviem.)

Slovné hračky môžu tvoriť dobrý názov, hoci neverím, že sa z neho stane sociologický fenomén, čo je Radova vízia: nie pre nízky náklad, ale preto, lebo asap v knihe zabudlo disponovať tou opruznou nátlakovou naliehavosťou, ktorú má v skutočnosti. Márne ju opisuješ, keď ju neukážeš. V celom texte vrátane vysvetľovačiek sa asap vyskytuje 14 x, ale funkčne – napríklad v dialógoch – iba 6 x. Moja redaktorská rada by znela: zaplieň to tým asapom trochu viac, lebo z neho budú všetci grcať, až keď pocítia jeho tlak.

Tento román je, samozrejme, oveľa prepracovanejšou verziou vzbury proti asapu ako môj mail a odvážim sa tvrdiť, že funkčnou. Zmena žánru priniesla aj zmenu štýlu a Ondřejíček „s ľudskou tvárou“ bude pre mnohých iste sympatickejší než neľútostne ironický publicista mnohých prevtelení, ale vždy toho istého zábavného rukopisu. Stále je príjemne a rýchlo čitateľný, stále vie brilantne písať, hoci nevravím, že rovnako kvalitne počúva, vždy si však užívam citlivo naukladané pekné vety. Náhle nie je kvetnatý a strohosť výrazu vo vypätých momentoch je pre mňa príjemne čistá, keď so sebou nevláči náklad úporného žartovania (s výnimkou prirovnaní, ktoré by som ako redaktor poradila zredukovať – najprv som pri nich myslela na Chandlera, onedlho však na Mazaného Filipa). Pristúpil k svojej téme poctivo a s adekvátnou mierou pokory aj trápenia.

Rado aj ťažil, aj sa stal tak trochu obeťou postupu, na ktorý je iste zvyknutý z reklamy: vymyslí sa koncept a ten sa potom napĺňa. A tak sa stalo, že hoci dobre pozná prostredie, vyhol sa dôkladnému zberu a využívaniu detailov, ktoré by ho predstavili v celkom jedinečnom svetle. Dôsledne šiel po svojej dejovej línii, ktorú sa mu podarilo rozvinúť aj udržať, a vynechal špecifiká, ktoré neboli pre dej dôležité. Preto tam nachádzame Janin podvod (chvalabohu zaň), ale nie mnohé iné prvky, ktoré sú však podľa mňa pre prostredie príznačné. Keby nebolo motívu podvodu, nechápala by som, prečo si maľuje tento svet naružovo; takto ho vnímam ako ružovkasto namorený. To, že Rado nebude spoločníkom pre moje staré reklamkové frustrácie, nie je pre mňa novinka, ale keby sa príbeh odohrával na pozadí skutočných odporných obrazov až tragédií (vyhadzovy zo dňa na deň, nátlak šéfov v nešarmantne vulgárnych mailoch, onania nad „popiči festivalofkami“, nenaplnené ambície, nevzdelanci so širokými lakťami), bolo by lepšie vidno motiváciu, prečo ísť z toho von. Podobne ako komunizmus aj hocijaká iná tieseň vyťahuje z ľudí tie najhoršie vlastnosti (a preto mám ku korporátnej identite asi taký vrúcny vzťah ako k Socialistickému zväzu mládeže).

Zdá sa však, že jediný expozičný problém hlavného hrdinu Jakuba je v tom, že chodí domov mŕtvy od únavy. Tvrdím, že to reklamnú mašinériu, ktorá melie ľudí na fašírky, nevystihuje ani zďaleka. Za najväčší nedostatok však pokladám zobrazenie päťčlenného, ale len dvojrozmerného marketingového tímu. Tieto postavy – s výnimkou Jakuba bez osobnej histórie a s takým nedostatkom špecifických vlastností, že som oboch kolegov nezačala odlišovať ani pri druhej četbe – mohli pokojne pracovať v štátnej správe, vo VSŽ alebo hoci na I. internej klinike. Aj doktori chodia domov vyčerpaní ako zvieratá a frustrovaní z márnej práce. Aj niektorí editori doma poriadne upracú, až keď kniha odíde do tlače. Na Radových postavách nevidím nič marketingové, reklamkové, asapové. Neviem, či vôbec rozumie človeku, ktorý je s narastajúcim počtom zlatých klincov čoraz menej slobodný, hoci vidím, že rozumie tej istej úmere vo vzťahu k peniazom, lebo na tom postavil antagonizmus medzi Danom a Jakubom, ako aj základný nástroj oslobodenia sa.

V reklame sa točia také neskutočné peniaze, že sa jej účastníci cítia buď ako bohovia, alebo ako idioti. Zamestnanci majú aj pri obrovských platoch a astronomických odmenách permanentný pocit, že dostávajú málo, a kto má dosť, už dávno uveril, že močí voňavku. Smutný kreatívec naozaj dokáže zas a znova leštiť aspoň zrakom porsche a audi zaparkované pred agentúrou. Niekto na tlak reaguje preventívnou agresivitou, od ktorej sa potom dlho odnaúča a poupratuje si vlastnú vulgárnosť, iný stuhne v kŕči bez vízie, lebo útok na jeho kultúrnosť je ťažkým narušením jeho integrity, a ďalší sa schováva za monitorom, lebo vie, že zase zlyhá.

Niekto tieto veci radšej nevidí. (Či medzi nich patrí aj Rado, by som mohla posúdiť, len keby sme niekedy pracovali pod jednou strechou.) Niekto radšej nepočuje jedného dnešného ministra, ako na vianočnom večierku hučí do mikrofónu, ktorá kurva mu dala ten darček.) Iný znechutene odchádza, opäť raz zasiahnutý tým násilím, a v ušiach mu doznieva rytmický popevok „Ko-kot-pi-ča-sa-či-sa-či“ rapovej kapely z Dúbravky, prenajatej namiesto obľúbeného, ale príliš drahého Rytmusa.

Už som, prirodzene, počula, že existujú aj iné, kultivovanejšie agentúry, ale tiež sa odtiaľ vyhadzuje na hodinu. Aj tam sa rátajú klince do zblbnutia. A na marketingoch naozaj žijú tvory, ktoré úprimne nenávidia korporátnu farbu konkurencie a z mobilu si vyhodia kamarátov, čo majú nesprávneho operátora. Toto zväzáctvo mi v knihe chýba, hoci hodnotový rebríček frajerky Katky naň odkazuje.

Zároveň sú v Radovej knihe perfektne funkčné tie špecifiká, ktoré priniesol ako dôležité pre epickú líniu. Tak napríklad zmena Zázraku Vianoc na Vianoce zázrakov je dokonalým literárnym stvárnením všadeprítomného reklamného debilizmu, naháňanie kanvice zas karikatúrou administratívnej demencie, trochu ako obrázok z armády. Zavýjala som, keď bolo treba do spotu primontovať Rolničky, rolničky a so slzou v oku som si spomenula na svoju vlastnú nástenku s najidiotskejšími pripomienkami klienta, kde dlho viselo „v slove LEONARDO DA VINCI vam chyba makcen na C!!!!!!!!!!!!!!“

Rodinná línia sa mi javí ako úplné, dôkladné spracovanie neľahkého námetu. Napriek výbornému rozohratiu tohto plánu som správne tipovala, že pani Ondřejíčková st. je stále nažive, ale viedol ma k tomu predpoklad, že autor ako Rado by z takéhoto zážitku priniesol celkom exkluzívne postrehy. Určité jedinečné osobné skúsenosti sú emočne veľmi ťažko prenosné a umieranie rodiča patrí medzi ne. Podarilo sa mu „prežiť“ to naozaj autenticky.

Ešte neviem, či by Rado súhlasil s mojimi pripomienkami (a mám ešte zopár čiastkových), ale ak áno, tak je škoda, že sa redakcia veľmi dobre nakonfigurovaného románu zredukovala na 10-dňovú jazykovú úpravu. Skutočná redakcia by pre človeka, ktorý sa pod ňu ani nepodpísal, bola totiž znamenala evidovať miesta, kde to dramaturgicky pokrivkáva, prebrať ich s autorom a trebárs sa nechať presvedčiť, že to chce takto, a nie inak.

Nataša Holinová

Podnety

2011-05-12T00:19:00.001+02:00

Mača sediace na balkóne, na kúsku dreva obliatom slnkom, vetrí, ovoniava, snaží sa zachytiť ulicu. Psíčky a paničky, obojky a tráva, všetko je nové, všetko je svieže a všetko je voňavé tak inak, tak novo, stále a stále.

Ako perina s čerstvo opratou obliečkou, na ktorej potom žije svoju siestu, spí celé hodiny v rôznych polohách, prevracia sa a mľaská a občas cerí zuby, malé, biele a ostré. Ako mláďa šelmy, večné mláďa. Sníva sa jej a ja iba stávkujem sama so sebou, o čom a či sa ten sen splní.

Ticho a ráno a kniha, viac kníh, niekedy. Písmená, slová a vety a príbehy, tak živé a živelné, tak veľa. A také, čo vytvárajú v pamäti obrazy, ktoré nevidia iní. Čítam ich lačno, hltavo čakám rozuzlenie zápletiek. Zvedavosť, obyčajná zvedavosť – nenásytná a verná, stále je tu a ostane, od detstva po dospelosť a aj potom.

Spomínam na Čechy, kapučíno s veľkou našľahanou mliečnou penou a čokoládovou kvetinou, poslala som ho otcovi správou a mal z neho krajší deň.

Na slané tyčinky v papierovom vrecku, kúpili sme ich v malom obchodíku s pečivom a jedli na hoteli jednu po druhej, posteľ bola plná omrviniek a nevadilo nám to. Pri mlyne bol ešte sneh a zavretá brána s odkazom na dverách, že mimo sezóny len na objednávky a inak pár ľudí, pár stôp a ticho.

A teraz vonku lietajú topole a hučia kosačky a vonia tráva. Pokosená, pohrabaná, a biele chumáčiky dopadajú na ňu a na chodník, vyzerajú ako páperie, ktoré sa nerozpustí ako vločky. Pristávajú na opratej bielizni a v kvetináčoch a v mojich vlasoch, potichu a nenápadne. Beriem ich dnu bez toho, aby som o nich vedela, spadnú a kotúľajú sa po dlážke ako chumáčiky bieleho prachu. Preberú mača k aktivite, naháňa, skáče, drgá do nich labkami a potom kýchne.

Chuť fotiť. Nič ťažké a nič veľké, nič ohromne dôležité, len momenty, len ich zachytiť bez hodnotenia kvality. Len tak prevaľovať nohu cez nohu, kráčať pomalým tempom s malým puzdrom zaveseným na krku. Ako keď sme boli deti a mamy nám dali na krk kľúče so slovom nestrať. Na stužkách, červených alebo bielych, mali sme zamykať na dvakrát. Zafixované v hlave na doživotie (len nezabudnúť).

Miesim cesto a modelujem pečivo, zalepené ruky, rozsypaná múka, horúco v rúre a v celej kuchyni. A onedlho upečené dozlatista a voňavé.

Veľa podnetov, veľa vôní a chutí a veľa vecí. Veľa impulzov, veľa nadchnutí a veľa dôvodov.

Obyčajných, všedných.

Čo napĺňajú.

Dana Sudorová

Spring

2011-05-10T05:34:00.005+02:00

Znie to tak pekne, tak živo, sviežo a tak živelne. Odráža a leskne sa to na jazyku, pár písmen zafarbených do žlta a mladozelena, svižne, rýchlo a zreteľne, ako keď lúsknem prstami a usmejem sa. Spontánne, prirodzene a uvoľnene.

Lebo počas zimy sme si užívali len snehu, papúč a rýchleho stmievania. A zrazu sa otvoril život, vyrástol zo zeme a my po ňom chodíme, my v ňom čupíme a zbierame ho do slamených košíkov. A potom z neho varíme v starom dome med, cedíme ho cez plienku a sitko a sledujeme, ako voňavá hmota tečie do fliaš a farbí ich vnútro na takú živú žltú, ako keby ju tam nanosil celý roj. Všetko je lepkavé a sladké a všetci okolo hovoria, že je ako riadny.

A zbierame prvé listy, sušíme ich a potom balíme do malých sklenených fliaš, ešte ich nie je veľa, ale keď poprší, vyrastú a budú sa nám núkať. Neprší toľko, čo minulý rok, všetkého je tak akurát, aj slnka, aj vody, aj dreva a aj ohňa. Sedíme pri ňom aj hlboko po zotmení, na pníku máme umelé poháre a popíjame. A rozprávame, že je jasná obloha a veľa hviezd, že je vidieť malý voz a ešte jedno súhvezdie, ktoré poznáš iba ty.

A zrazu po návrate trávim čas na balkóne, mením ho podľa seba a trvá mi to dlho, ale nakoniec je zmenený, zelený a útulný. Nemusím to robiť, lebo všetko je tu len dočasné, ale páči sa mi to, páči sa mi, keď je veľa miesta a čisto a každý má svoj priestor a predsa sme spolu.

Včera mi v čajovej kanvičke rozkvitla tancujúca víla z jazmínu. Sú krásne také čaje, ozdobia čajník a ozdobia ráno. Vnesú doň viac slnka, aj keď je jasno.

Také veci, čo strašne tešia. Tak podvedome, dovolia snívať potichu, s vystretými nohami pod holým nebom a s otvorenými očami. Pokojne sa môžu v myšlienkach zliať dohromady a neublížia, nespôsobia chaos, vždy budú v harmónii so sebou a s nami. Tie, čo sú odsúdené na to, aby ich človek žil.

Také momenty, čo sa vryjú do pamäte a opakovane sa vynárajú presne v určitý čas, v určitú dobu a na tom istom mieste. Také, pre ktoré sa oplatí byť na kolesách a počítať diery na ceste, z ktorej vidieť kopce, domy s ošarpanými strechami a studne na dvoroch.

Jednoduché, stručné a hovoriace samy za seba.

Také, čo sa vždy budú lesknúť, aj keď budú zapadnuté prachom a suchým lístím z minulej jesene.

Tie, s ktorými je jar zelenšia.

Dana Sudorová

Starý pán s bielymi vlasmi

2011-04-07T04:58:00.005+02:00

Keď som ho prvýkrát videl, kráčal pomaly hore ulicou, zľahka krútil hlavou sprava doľava a pravú ruku mal na uchu. Stále niečo rozprával, ale keďže som sedel v aute, nepočul som čo. „Telefonuje“, pomyslel som si, dnes takto občas chodíme všetci. A prestal som si ho všímať. Až keď som ho videl znovu, všimol som si, že v tej ruke, ktorú kŕčovito tisol na ucho, žiadny mobil nemá. „Hm, asi Parkinson“, docvaklo mi, aj podľa kývania hlavou. Stále niečo hovoril, teraz mi bolo jasné, že to asi súvisí s jeho chorobou. Ale v hlave sa mi rozbehol úplne iný príbeh. Príbeh tohto pána, šedivého osemdesiatnika, s relatívne útlou a nevysokou postavou, výrazným rovným nosom uprostred vráskavej tváre a šticou neposlušných, úplne bielych vlasov.

Narodil sa tu, v Bratislave, v tridsiatych rokoch minulého storočia. Otec, úradník v Tatra Banke, bol strašný dobrák a úplne bez ambícií, takže ho jeho jediný syn miloval, ale podľa jeho vzoru nikdy nezískal to, čo sa zvykne nazývať ťahom na bránu. Mama, samozrejme v domácnosti, ako sa na manželku úradníka patrilo, bola odmeraná a nenežná osoba. Nie že by ho nemala rada, vedel, že má, ale nevedela to dať najavo.

Mal ešte sestru, narodila sa o tri roky neskôr ako on a dali jej meno Terezka. Ale keď mala päť rokov, dostala ťažký zápal pľúc a umrela. Spomínal si, teraz lepšie ako v mladosti, že otec plakal oveľa viac ako mama. Terezku pochovali na Ondrejskom cintoríne. Keď ho potom chceli zrušiť, len mu úrady chladne oznámili, že hrob jeho sestry a medzičasom zomrelých rodičov bude zrušený a ak má záujem, budú jeho blízki presťahovaní. Keď prišiel na cintorín, náhrobný kameň už bol preč. Ale potom sa zrušenie cintorína zrušilo a tak sa Terezka s rodičmi nikam sťahovať nemuseli. Len ten náhrobný kameň sa už nevrátil a tak po celé roky chodil na cintorín a zapaľoval sviečky uprostred trávnika, na mieste, kde bol ich neviditeľný hrob.

Za vojny sa jeho rodičom a aj jemu podarilo s miernym prikrčením prežiť, bez hrdinstva, ale aj bez väčšej hanby. Povojnové roky boli rokmi nádychu do nového života, matka mu neskôr spomenula, že sa s otcom pokúšali ešte o dieťa, ale nepodarilo sa. Bola to jedna z mála dôverností, ktoré si s ním za celý život vymenila. Keď prišli komunisti, úradníkom nastali horšie časy, pomocnica v domácnosti, ako sa vtedy slúžkam muselo hovoriť, síce ešte nejaký rok bývala v malej izbičke pri kuchyni, ale nakoniec aj tento „luxus“ skončil. A keď neambiciózneho otca začiatkom šesťdesiatych rokov poslali do penzie prakticky s almužnou, musela mama začať chodiť šiť, aby niečo málo zarobila k otcovej penzii. Otec si dôchodok veľmi neužil, po smrti svojej manželky, ktorej slabé srdce nevydržalo skoronehodu s električkou, sa relatívne skoro pobral za ňou.

Janko, teraz už Ján, medzitým vyštudoval vysokú školu. Bol celkom dobrý v matematike, ale zas nie dostatočne na to, aby sa jej venoval naplno, kreslil tiež pekne, ale nie dosť talentovane na VŠVU a tak nakoniec vyhrala strojárina, aj tak ho mechanické hračky bavili už od detstva. Najmä ich častá demontáž a občas aj viac, alebo menej úspešná montáž.

Na vysokej škole sa zoznámil s Katkou, dievčaťom z Bánoviec, ktoré v Bratislave študovalo za učiteľku. Jankovi sa sotva podarilo dokončiť školu, keď už čakali prvého syna, samozrejme Jána. Katka školu dorábala až po pôrode a materskej, tesne po promócii išla na materskú zas. Jozef, pomenovaný po dedovi sa narodil na Troch kráľov a všetci hovorili, že bude mať v živote šťastie. Mal, než ho v roku 1976 trafila zablúdená guľka pri pouličnej prestrelke v New Yorku, kde si plnil svoje sny o slobode. Janko nemohol ísť ani na pohreb, list s parte ležal na ŠTB pridlho a aj tak by ho nepustili. Búrlivý koniec šesťdesiatych rokov ho zastihol trochu neskoro, aspoň on mal ten pocit. Všetky tie zmeny a nové prúdy, aj v umení, mu imponovali, ale chýbala mu už mladícka nerozvážnosť, aby sa púšťal do politických akcií a tak keď prišli začiatkom sedemdesiatych rokov previerky, nemal, aj vzhľadom na svoju relatívne bezvýznamnú pozíciu projektanta v Drevoprojekte nijaké zvláštne problémy. Práve bezvýznamnosť jeho pozície pomohla už predtým, keď sa jeho mladší syn Jozef rozhodol nevrátiť z dovolenky v Juhoslávii a neskôr sa ozval z New Yorku. Síce skomplikoval život svojmu staršiemu bratovi, ale tomu to, jednak preto, že ako robotník v Slovnafte nemal až tak veľké problémy s kariérou, ale aj preto, že mal svojho brata rád a doprial mu slobodu, nijak nevadilo.

Po Katkiných rodičoch zdedili dom pri Bánovciach aj s veľkým pozemkom a keď sa Katka nechala vyplatiť svojim bratom, ktorý v dome býval a hospodáril, podarilo sa im kúpiť malý domček na Kramároch, kúsok od Jánovej práce. Katka učila na základnej škole v Lamači a tak to tiež nemala ďaleko. Bolo to už po Jozefom úteku za hranice, starší Ján dostal podnikový byt a bránil sa bývať tak ďaleko od svojej práce, takže nakoniec zostali v dome s Katkou sami. Nebol veľký, takže sa v ňom necítili osamelo a návštevy syna s deťmi boli celkom pravidelné. Až do tej nehody. Práve po nej sa Jánovi po prvý krát dali do pohybu prsty na ľavej ruke a už nikdy neprestali.

Bola nedeľa. Jano bol na poobednej, jeho žena Anka aj s deťmi u svokrovcov na poobednom koláči na záhrade. Nádherný koniec apríla, začínal kvitnúť orgován, aj keď v noci bývalo ešte chladno.

Asi o pol štvrtej bolo cez otvorené okná počuť zvoniť telefón. Ján odbehol zo záhrady do predsiene, kde ležal na skrinke pri botníku jeden z dvoch aparátov. Druhý bol až hore v pracovni, bolo by zbytočné behať až tam. Keby vedel, čo sa dozvie, možno by radšej išiel až tam a tých pár sekúnd získal naviac. Aspoň o pár sekúnd dlhšie nevedieť...

Nehoda, traja mŕtvi a jeden z nich – jeho syn... Jánovi sa podlomili nohy, musel si sadnúť. Pred očami čierno, v hlave prázdno a zo záhrady dolieha krik a smiech detí a pokojný rozhovor Katky s nevestou... Ako má preboha vstať a ísť im to povedať? Keď už nič nebude také, ako predtým? Ako má práve teraz zrušiť všetko, čo tam vonku napĺňa záhradu pohodou?

Asi týždeň po tom, ako pochoval syna, si po prvý krát všimol, že prsty na jeho ľavej ruke sa mimovoľne trú o seba. Keď na ne upriamil pozornosť, tak prestali. Nijak to neriešil, mal vtedy hlavu úplne inde a prsty sa hýbali veľmi nenápadne. Dlho sa nič viac nedialo, až oveľa neskôr, keď mu neurológ vysvetľoval, čo je to Parkinsonova choroba a aké má príznaky si matne spomenul na to prvé mimovoľné zachvenie sa prstov.

Na rozdiel od neho, sa Katkin Alzheimer poponáhľal. Do dvoch rokov od prvej návštevy doktora kvôli zhoršujúcej sa pamäti a občasnej dezorientácii sa s ňou lúčil v Krematóriu.

Napriek tomu, že prišiel o oboch synov a aj manželku, nebol sám. Kamaráti a priatelia sa mu obetavo starali o program a spoločnosť a málokedy sa stalo, že by bol viac ako pár dní sám doma. Tu karty, tam divadlo, občas nejaká oslava (a občas aj nejaký ten kar), vždy bolo čo robiť. Kontakt s nevestou síce trochu ochladol, hlavným tmelom ich vzťahu bola Katka, ale vnúčatá, dvojičky Jana a Eva, dedka navštevujú síce nepravidelne, ale očividne rady. Bol rád, že chodia samé od seba a nie z donútenia, vždy sa mali o čom porozprávať. Vždy o seba dbal, aj po Katkinej smrti si dal záležať na tom, aby aj doma chodil upravený a aby bol v dome poriadok, s väčším upratovaním a žehlením mu raz za dva týždne pomáhala Katkina sesternica, ktorej za túto službu platil malú sumu ako symbolickú odmenu. Bolo to pre neho výhodné, mala príbuzných na vidieku, takže často mala prístup k rôznym nebežným veciam, ako skvelé domáce klobásky, či slanina, ale aj čistý agátový med, z ktorého mu práve predvčerom priniesla dva veľké poháre. Rozdelil med na viacej častí, pre kamarátov a pre nevestu s vnučkami, poháre umyl, naložil ich do plátenej tašky a vybral sa ich vrátiť sesternici, bude ich potrebovať pre ďalšiu dodávku...

A tak si tu kráča dolu ulicou, ruku pritisnutú na uchu, do neviditeľného mobilu zanietene niečo vysvetľuje bohvie komu a občas si pri tom pokýva hlavou nielen sprava doľava, ale aj súhlasne hore a dolu...

Neviem, kto to naozaj je, ako sa volá a aký život má za sebou, ale takto nejak mi to prebehlo hlavou za tú krátku chvíľku, odkedy sa objavil hore na ulici, kým nezabočil za roh na jej dolnom konci. Asi nič z toho nie je pravdivé, ale koniec koncov – nie je to jedno? ;-)

Juraj Petrovič

Spomienka na Čiernu labuť

2011-02-16T18:24:00.010+01:00

Špičková baletka podáva fyzický výkon, ktorým tromfne aj pracujúceho baníka. Jej telo je časom natoľko opotrebované, že odchod z javiska v tridsiatke je bežný. Výnimočné umelkyne rangu Maje Pliseckej, ktorá tancovala do vysokého veku, sú zriedkavosťou. Aj ona však na konci kariéry čarovala viac výrazom, ako dokonalým tanečným pohybom. Ruskí stachanovci by možno v pokore zbledli, keby si vyskúšali fyzické nasadenie a psychické utrpenie hviezd Veľkého divadla. Nehovoriac o ich poškodených kĺboch a zraneniach, ktoré baletných umelcov trápia do konca života - aj to zobrazuje film Čierna labuť.

V Aronofského diele Čierna labuť, odohrávajúcom sa v prevažnej miere na scéne newyorského Metropolitanu, hrá Natalie Portman baletku Ninu Sayers, žijúcu v spoločnej domácnosti s matkou (Barbara Hershey). Tá to ďalej ako na zboristku nedotiahla. Aj preto sa vidí vo svojom talentovanom dieťati.

Akokoľvek žijeme v 21. storočí, v ktorom je častá sexuálna neviazanosť jedným z jeho sprievodných znakov, stále medzi nami žijú temer nevinné bytosti, nezasiahnuté tým všetkým (alebo vedomo potláčajúce svoju prirodzenosť), možno aj pre túžbu po dokonalosti a čistote umenia. Nina akoby bola produktom takého prístupu. Ale aj vďaka takým ľuďom prežívame to krásne, čo nám obohacuje život.

Mladá žena žije v sterilnom svete, v izbe, kde jej spoločnosť robia plyšové hračky, ktoré nám zdanlivo pripomínajú nedávny vek nevinnosti. Iba zdanlivo. Ona v ňom žije naďalej. Posadnutá tancom, ktorý jej zaberá všetok čas. V izolácii od vonkajšieho sveta. Zdá sa, že nemá žiadne priateľky, čo je napokon celkom bežné v umeleckej branži, ktorý často prekypuje falošnosťou a predstieraným priateľstvom. Nemá žiadny dôverný vzťah a matka jej odlúčenosť podporuje. Akoby ju chcela mať samu pre seba, aby jej nahradila neúplnú rodinu. Posilňuje ju len v umeleckom napredovaní k úspechu. Ktorý má, o. i., zahojiť jej vlastné sklamania.

Žiadni priatelia, žiadne žúry, žiadni chlapci. Osudy oboch sú nezdravo prepletené. Starnúca žena, často dominantná, temer despotická, nerešpektujúca súkromie, ale aj prekvapujúco materinsky nežná a chápavá. To vo chvíli, keď sa zdá, že Nina hlavnú dvojúlohu v pripravovanom predstavení Labutieho jazera nedostane (pretože nenapĺňa predstavy šéfa baletu, ktorý od nej vyžaduje zdanlivo nemožné: vžiť sa do postavy zvodkyne - čiernej labute - ženy, ktorá je na míle vzdialená jej životným skúsenostiam).

Ninina túžba po dokonalosti ju vedie za hranicu reality. Trpí halucináciami, predstavami, sebapoškodzovaním. V niektorých chvíľach nie je divákovi jasné, čo je vidina trpiaceho dievčaťa a čo je skutočnosť. Obrazové stvárnenie halucinácii, tvorí dôležitú súčasť filmu. Keď prichádza k vyvrcholeniu diela, t.j.: keď už dokážeme oddeliť fikciu od filmovej pravdy, uvedomujeme si hĺbku utrpenia, ktorým hrdinka drámy prechádzala.

Pre citlivých divákov sú scény strhávania kože z prstov, strihanie mäsa, škrabanie chrbta do krvi, príliš silným sústom. Trpia spolu s ňou.

Umelecký šéf Leroy (Vincent Cassel) sa rozhoduje: Nina vystrieda na poste primabaleríny súboru Beth Macintyre v podaní skvelej Winony Ryder. Tak presvedčivej v krátkej úlohe zlomenej, sklamanej a predsa žensky veľmi príťažlivej divy, že som ju na plátne nespoznal. Odmyslite si dlhé zábery na dievčensky krásne očí malej sexy kleptomanky hollywoodskeho filmu a pozerajte na premenu Jo March (Malé ženy) do primabaleríny na sklonku jej kariéry. Baletky odsúdenej už len na menšie úlohy, až do chvíle, kým odíde do zabudnutia.

Beth sa ale s odchodom a s úpadkom svojich umeleckých a fyzických schopností nevie nijako zmieriť. V scéne, kde predstavujú sponzorom novú hviezdu divadla, v alkoholickom opojení pouráža Ninu a odchádza, aby sa hodila pod kolesá auta. Končí v nemocnici s poraneniami, ktoré ju nadobro z prostredia baletu vylúčia. Scéna, aj keď nadsadená a zriedkavá v ozajstnom živote, vystihuje krutosť umeleckej staroby.

Lily (Mila Kunis), nová tanečníčka súboru, prichádzajúca z mesta hippies (San Francisco a jeho dávna, dnes už iba mýtická gloriola uvoľnenosti, akoby predznamenali Lilin part vo filme) je osudovým stelesnením súperky pre našu hrdinku - zmietajúcu sa v bolestnom komplexe kŕčovitosti z neskúsenosti. Potlačovanej, či skôr utlmenej, nepoznanej prirodzenej sexuality, ktorá bráni rozohrať strunu ženskej živočíšnosti, zvodnosti a zmyselnosti.

Lily vhupne do súboru vo veľkom štýle. Nie je taká dobrá balerína ako Nina, ale je výrazovo farebnejšia. To, čo precízne nezatancuje, to nahradí uvoľneným radostným hereckým prejavom. Dievča užívajúce si život (aj extázu) plnými dúškami, má prirodzený talent a žiadne zábrany. Je presným opakom Niny, na ktorú síce tancom nedosiahne, ale telom dokáže zaklamať temer dokonale. Až tak, že šéf baletu v náznakoch váha, či Ninu nepreobsadí.

Ninina nesmierna túžba po dvojúlohe ale načas víťazí, aj keď divák si nie je istý do konca, či naša hrdinka svoje protichodné party naozaj odtancuje s úspechom.

Boj o čiernu labuť pokračuje. Aj boj samej so sebou. Leroy je skeptický, naznačuje jej neskúsenosť, na chvíľu akoby sa rozhodol ju zviesť (fakticky som tomu na okamih uveril, že jej poskytne hlavnú rolu za sex), ale ide mu naozaj iba o umelecký zámer, chce v nej prebudiť ženu. Nasilu ju pobozká a končí s rohryznutou perou. Čo ho, na prekvapenie, nerozzúri, ale presvedčí, že dievča má vášeň v sebe, aj keď dokonale ukrytú hlboko v útlom tele.

Scéna sa zopakuje na skúške, kde si dovolí viac. A zdá sa, že úspešne, keď sa od nej odtrhne, vzrušená vykročí za ním, ale on rýchlo odchádza z parketu.

Následné scény autoerotiky, pri ktorých ju vyrušuje všadeprítomná matka vzbudzujú skôr smútok ako uvoľnenie. Nenormálnosť tohto mladého života, jeho zadusenosť je preukrutná.

Nečakaná divoká nočná jazda za zábavou, na ktorú ju navedie Lily, končí katastrofálne. Po užití drogy a alkoholu, skutočného či halucinačného lesbického sexu (s Lily) zaspí do divadla, čím ponúkne šancu svojej súperke.

Film smeruje k svojmu vrcholu:

Nina prenasledovaná vidinami, na pokraji šialenstva a proti vôli svojej matky (tá je presvedčená, že v tom stave nemôže tancovať) uteká do divadla. Šéf už úlohu preobsadil. Ale ani na okamih som nezapochyboval, že si svoju postavu vydobyje naspäť. Leroy stojí vo dverách jej šatne a Nina mu panovačne oznamuje, že ide na scénu. On sa neodváži odporovať tejto novej osobnosti. Lily musí ustúpiť.

Zvádza boj s preludmi, v ktorých zavraždí Lily a v realite si spôsobí hlboké zranenie. Po príchode na javisko odtancuje excelentne čiernu labuť. Ide, pravdepodobne, o najúchvatnejšiu scénu filmu, gradujúcu v premenu do temer skutočnej okrídlenej čiernej labute. Natalie Portman sa premieňa z neskúseného dievčaťa v neuveriteľne silnú, zvodnú ženu, ktorá opanuje svojim výkonom celé divadlo. Zábery vášnivého a zmyselného výrazu tváre a celého tela, ktoré z nej robia až akúsi sexuálnu predátorku a bohyňu, vyvolávajú neskutočné pocity vytrženia nad tou dokonalou živočíšnou ženskou krásou.

Vzápätí na následky svojho zranenia, umiera ako skutočná biela labuť:

Bolo to dokonalé!

To sú jej posledné slová nadšenému šéfovi, ktorý sa nič netušiaci nad ňou skláňa. Mrazivé dve hodiny filmu sa skončili. Rovnako strhujúco ako začali.

Čítal som recenziu, kde autor v resumé píše, že dokonalosť možno dosiahnuť iba uvoľnenosťou, ale mnohé tragické príbehy umelcov svedčia o tom, že to tak byť nemusí. Posadnutosť umením a tragickosť životov mnohých umelcov hovoria skôr o tom, že vrcholný kumšt je často ovocím bolesti. Niekedy na hranici šialenstva. Niekedy za ňou.

Boris Burger

zdroj foto tu

Desať

2011-02-10T05:53:00.003+01:00

Včera bolo desať, každý deň z tých posledných je desať a viac. Dotieravé slnko je klamlivé, viem to a mám chuť na rozopnutú vetrovku a holý krk. Žiadna čiapka, len tak rozpustené vlasy a biela pokožka vystavená lúčom, ktoré jej nakreslia pehy, veľa pieh, malých a svetlohnedých.

Len tak sedieť na tráve, deka poskladaná pod zadkom ako ochranný štít a čítať knihu. Periférne vnímať okolie, pomedzi stromy pobehujúce venčiace sa psy a trávu predierajúcu sa na povrch. Zmiešavať to s dejom a tváriť sa zaujato, s myšlienkami na povrchu a predsa vnútri, snívať po prebudení.

Len tak sa prechádzať ulicami a držať sa za ruky a strašne sa smiať. Na tom všetkom, na maličkostiach, na tom pocite, že je dobre. Na tom, ako si stále musím zastať na špičky, keď ťa chcem pobozkať na líce a nahlas povedať, že ťa ľúbim.

Kúpil si mi topánky s ohromne vysokou podrážkou. Narastiem a špičky už nebudem potrebovať. Na tie bozky na líce.

Ale tie bozky áno. Aj to slnko, lenivé a klamlivé, jasnú oblohu a desať a viac stupňov vonku.

Ešte má mrznúť, ešte má prísť chlad a ešte budem potrebovať pančušky a hrubú bundu. Ešte chvíľu to vydržať.

Potom, keď uvidím pri obrubníkoch žlté kvety, zmizneme na vidiek ako minulý rok.

Do ticha.

Do toho ticha, ktoré hádže očkom na horu, čo bude vtedy ožívať. Čo sa bude prebúdzať, aby cez rok žila, bdela a strážila to, čo v sebe má.

Do toho ticha, čo voláme božským.

Lebo také je veľké a také je hlboké.

Len tak sa ho nadýchnuť hneď a po svojom...

... poriadne zhlboka.

Dana Sudorová

Symbióza

2010-12-03T11:32:00.004+01:00

Sneží už niekoľký deň a stále odvážnejšie, akoby ani nemalo prestať. Stromy sú zakryté stále hrubšou vrstvou, vyzerajú ako milenci pod bielou páperovou duchnou. Úplne nahí, zakliesnení jeden do druhého konármi stoja vonku pokojne, potichu, odpočívajúc a pôsobia dojmom, že im nič nechýba.

Videla som na jednom z nich párik krkavcov, veľkých a čiernych, ale viem, že to nič neznamená, viem, že všetko zlé o krkavcoch sú iba povery a preto sa nad nimi hlbšie nezamýšľam. Nad čiernymi krkavcami na bielom snehu, na nahých zakrytých konároch na začiatku decembra. Boli aj tak ďaleko, bytostne sa ma nedotýkali, nemali sme nič spoločné. Len si ich pamätám, nič viac.

November prešiel tak rýchlo, že včera, keď som sa nad tým pozastavila, zdalo sa mi, akoby ani nebol. Akoby október vhupol iba do decembra, rovnými nohami preskočil jeden mesiac a tváril sa, že je vlastne všetko v poriadku, že sa nič nedeje a že to tak má byť, aj keď sa to bije s tým, čo je roky všetkým vlastné.

Minulú sobotu sme odovzdali prvý mikulášsky darček. A potom sme boli na rakúsky koláč a vozili sa stojac na nákupnom vozíku. A večer sme sa predierali vianočnými trhmi, videli najväčší stromček a najväčšiu detskú radosť a prekvapenie a presne to, že deti nemusia výskať od radosti. Že sa vedia tešiť potichu a že je to vidieť na ich očiach.

Tento víkend bude ideálny. Lebo sneh sa nestihne rozpustiť, deti sa z neho budú tešiť a dospelým bude chrapčať pod nohami. V nedeľu večer budú malí chodiť okolo čižiem a čakať, či sa v nich niečo neobjaví a veľkí budú čakať, kedy sa od nich konečne vzdialia. A všetko bude také, ako má byť.

Symbióza. Tichá, podvedomá.

Celá, úplná a bezprostredná. Bez toho, aby sme si to uvedomili.

Ale budeme ju vnímať. Aj tak.

Dana Sudorová

T-error T-Comu

2010-10-02T10:53:00.004+02:00

Počúvajte, vy ku..., žiada sa začať, ale mám predsa nejakú výchovu. Ani osoba, ktorej ste vyše 10 dní odopierali internet, by zrejme nesúhlasila s tým, aby som vás verejne nazývala pravým menom. Hovorím konkrétne o mojej radostnej matke.

Asi tak pred onými 10 dňami ma rozrušene informovala, že jej nejde t-comový internet, a tak zavolala na helpdesk. Dozvedela sa, že jej ho vypli OMYLOM, takže ho zapnú už o 10 dní. Keby to nebolo omylom, trvalo by to 20 dní. Nerozumejúca ničomu som jej doniesla a nainštalovala môj mobilný a zistila tieto fakty:

Ešte v lete jej telefonicky ponúkli niečo iné, lacnejšie a rýchlejšie. Súhlasila a objednala to. Až potom sa dozvedela, že by jej skrzeva optiku vŕtali niekoľko stien. V krátkej, ale sentimentálnej spomienke na šnúru pekne schovanú pod laminátovou podlahou si objednávku rozmyslela a zrušila. Mimochodom, dnes uznáva aj T-Com skutočnosť, že zamlčal plánovanú rekonštrukciu maminho bytu. Objednávku teda zrušila a vyjadrila želanie, aby všetko zostalo pri starom.

Vyplýva z toho ponaučenie na spôsob: Mami, nebav sa s cudzími ľuďmi, ani keď ti ponúkajú cukríky? Nie veru, lebo objednávka bola zrušená natoľko dôkladne, že ružový panter neučinil ani pokus doručiť jej zmluvu. To však neznamená, že nejaký debil nezabudol zúradovať celú vec niekde v centrálním mozku lidstva. Iným slovom, zrušenie novej objednávky naďalej sprevádzalo zrušenie pôvodnej služby, a je to síce podivuhodné, ale T-Com uznáva aj tento fakt ako svoje pochybenie.

Prešlo 10 nádherných dní, ktorých idylu umocnilo aj zistenie, že pomarančový na rozdiel od T-Comu nepadá ako hnilá hruška zakaždým, keď používateľ prejaví absurdnú túžbu otvoriť si napríklad novú stránku. (Tam zas uznávam ja, že nejaké skutočne dobré dieťa by mohlo napríklad preinštalovať ovládače na modem.)

Potom prišiel podozrivý balíček obsahujúci novú šnúru a rozdvojku. Nechápavšia ten nezmysel som zavolala na helpdesk ja, vysvetlila, že motúz nikto nepotrebuje a úplne postačí, keď konečne zapoja službu zrušenú omylom. Potom som sa prívetivo zaujímala o to, akým spôsobom hodlajú refundovať 10 dní nefunkčnú službu, keďže onô sa platí vopred, čiže za september zaplatené bolo. Dozvedela som sa obvyklú pointu: podajte reklamáciu, a keď T-Com uzná, že to tak skutočne bolo (!), tak možno blabla. Potom prišla pointa neobvyklá: znovuzapojenie omylom vypnutej služby je u nich novým zriadením služby, a to s fungl novou dvojročnou viazanosťou. A riekla som nie. Oni, že áno. Ja, že nie. A tak ďalej.

Možné vysvetlenie: mama doteraz platila 10,84 bez dane. To isté turbo 1 majú v súčasnom cenníku za 19,71. Predpokladám, že by sa k tomu uliali nejaké zľavy, ale zistiť sa to nedá, lebo tieto informácie v zmluve úplne chýbajú.

Počúvajte, vy ku..., žiada sa skončiť.

Zvyšok priestoru načim venovať riadkovej inzercii: Hľadám pre moju radostnú matku nejakého prítulného poskytovateľa internetu v neveľkom to objeme dát. Už z faktu, že jedinou túžbou je, aby to konečne hladko fungovalo, možno usúdiť, že z tendra vypadáva T-Com aj UPC. Dotyčný nemusí pri svojom pravidelne platiacom klientovi stáť v dobrom aj v zlom, chorobe či inej zlobe, úplne postačí, ak nebude bez výstrahy rušiť službu a za odmenu nastoľovať fungl novú viazanosť. Značka: Nájdem ťa?

Nataša Holinová

Naše

2010-08-06T19:46:00.008+02:00

Včera sme sedeli pri ohni, popíjali víno s kofolou a pozorovali plamene a oblohu plnú hviezd, jasnú a bez obláčika a ty si povedal, že sa zobudíme do jasného rána. A ráno bola takmer tma, veľa mrakov naukladaných jeden na druhom, bezvetrie a kvapky. Veľa kvapiek, veľkých, padali husto, prudko a zmáčali trávu a uceľovali ryhy v zemi po slnku.

Mača sa skrylo pod gauč a čakalo, kým to prejde, kým prestane hrmieť a kým sa nebude musieť báť toho, čo sa deje. Všetko bolo preč, hmyz aj vtáky, rímsa na okne premočená a studená, nedalo sa oddychovať na okennom plechu. Len na zemi pár motýľov z predošlých nocí, z naháňačiek, z inštinktívnych súbojov. S doráňanými krídlami, bez dychu.

Otec sedel na priedomí veľkého domu, v klobúku a sandáloch a nohaviciach po lýtka, popíjal kávu a oddychoval. Sledoval kvapky, ako napĺňajú lúku, pripomínalo to povodne, všetko bolo mokré tak odrazu a pokosené o chvíľu opäť bude vysoké. Usmieval sa a pozeral smerom k hore, nič nehovoril a potom sa začítal do nejakých svojich vecí, chvíľku som ho potichu sledovala, lebo niekedy ticho stačí.

Ticho a úsmev, aby povedali všetko.

Spod lesa sa ozýva štekot psa, ktorý je ešte stále tak trochu šteňaťom, hravým a v mnohom nevedomým, v mnohom bojazlivým. Aj keď je veľký, mal by sa odvážne postaviť medveďom, keby tu boli, a mal by strážiť. Iba šteká, možno na líšku a možno na iného psa, možno naháňa zatúlané mačky a možno iba tak šteká do dažďových kvapiek, ktoré mu bubnujú na strechu voliéry.

zdroj foto tu

August je dobrý mesiac. Svieži, stále letný, s ešte stále dlhými dňami a s akurátnym teplom. Nie je to ešte jeseň, aj keď občas prší, a nie je to už ani typické leto plné prachu na bosých nohách, potu na celom tele a nutnosti dodržiavať pitný režim za každých okolností a v každom prípade. August je voľnejší, ráno sa dá dýchať a večer sa dá sedieť vonku, je vďačný, lebo dozrievajú slivky a môžeme ich trhať pri ceste a jesť skôr, ako ich ozobú vtáky.

August je vďačný na rozjímanie.

Včera som ti povedala, hľadiac do ohňa a špárajúc papekom v pahrebe, že raz takto budem pozerať do kozuba v našom domčeku. Malom, starom a prerobenom podľa nás. Že budeme mať okolo domu plno dreva a ty mi ho narúbeš a ja budem prikladať. Že budem sedieť na koberci a ty pri mne a budeme pozorovať plamene a vnímať to teplo. A že ten koberec bude veľký a chlpatý a pohodlný, aby sme na ňom mohli ležať a oddychovať. Nie v kreslách, ale na koberci. A pri nás bude víno a budeme ho piť.

A okolo nás bude pobehovať mačka a pes – povedal si len tak, sediac na pni.

Nezamyslene, spontánne, k veci.

Áno. Takto to chcem. Takto to raz bude. To naše.

Dana Sudorová

Nikdy by som nebol veril

2010-07-25T15:08:00.008+02:00

Bruck an der Leitha. 23.7.2010. Ležím pod javorom. Počúvam slovenčinu okolo seba, pozerám do koruny a hovorím:

Keby ti niekto pred 22 rokmi zahlásil, že raz bude na rakúskom kúpalisku prevaha Slovákov, nepovedala by si mu, že je blázon?

Kto to mohol vedieť?, odpovieš otázkou.

Ja viem, ale pamätáš si, ako sme sa vracali od tvojej sestry? Pred Bergom sme mali v žalúdkoch kamene...

------

Hodinu pred závorou som sa ťa opýtal:

Máme vyplnené všetko (colné a devízové prehlásenie)?

Máme, odpovedala si. Mám tam všetko: walkman, jogurty, ramu, toastový chlieb a fľašu vína.

(mimo walkmana nemalo zmysel napísať nič z toho, ale čo tam už dať, aby sme im nepripadali divní, že si nič nenesieme, aby nás neprekutali až po pneumatiky?)

Pršalo. Vracali sme sa nočným mestečkom (Hainburgom), dúfajúc, že nás nerozoberú do poslednej ponožky. Okrem tovaru uvedeného v colnom a devízovom prehlásení, niesli sme nezávadné časopisy a platňu Flojdov (v hlave Benátky, ktoré vám nikto nezoberie).

Z budovy na hranici vyšli pasovák s colníkom: Odkiaľ?

Z Nemecka, od rodiny, odpovedám ja, pretože som šéfom (sedím za volantom).

Koľko ste boli? Pýtajú sa naraz. Prší, asi to chcú mať za sebou, aj keď je pod strieškou sucho, je trochu chladný večer.

Vidíte podľa pečiatky, dva týždne.

Pohľady sa im stretli. Opäť sa mi prizrú:

Čo nesiete domov?

Je to v prehlásení, odpovedám.

Vystúpte si a zložte batožinu zo strechy. Otvorte ju!

Vtedy ešte neboli bežné plastové nosiče batožiny. Na streche sme mali akúsi celtovinu spojenú zipsom. Bola neforemná a veľká, obaja príslušníci mi museli pomôcť. Uložili sme ju na lavičku, otvorili a ja som prehádzal šatstvo a osobné veci, aby videli, že nič zakázané nenesieme.

Potom prebehla prehliadka vozidla. Podrobná, ale nie prehnaná.

Malé intermezzo malo dobrý priebeh aj koniec. Aj keď je dnes už nepredstaviteľné. A smutnou srandou je, že ani pri ceste do bratských štátov nebývala hraničná kontrola selankou. Pre objektívnosť treba doložiť, že tam išlo skôr o podozrenie či cestujúci neprenáša nadmerné množstvo potravín alebo či náhodou nekšeftuje s vybraným tovarom. Inak bola hranica s Maďarskom (v osemdesiatych rokoch) voľne prejazdná.

Dovidenia!

Čuráci, povedal som za zatvorenými dverami, keď som napchal všetko na svoje miesto (s uložením batožiny opäť na strechu mi už nepomohli).

Poznám niekoľko príbehov, ktoré sa udiali na hranici so Západom. Tento coming home bol na tú dobu pohodový. Mohol som tam stráviť aj niekoľko hodín.

Keď som z nevedomosti vošiel v osemdesiatom štvrtom za prvé hraničné pásmo, držali ma v aute dlhý čas. Mierili na nás so samopalmi a manželka musela vykonať intímnu potrebu priamo vo vozidle. Dávnejšie som o tom napísal inde.

Zámienku by si strážcovia hraníc našli. Keby chceli. Alebo keby mali podozrenie, že prenášam niečo, čo je v rozpore s vtedy platnými predpismi. Po rokoch mi napadlo, ako nesmierne musí niektorým príslušníkom (policajtom), ak sú ešte aktívni, chýbať ten nesmierny pocit moci a dôležitosti.

----

Keď sme išli opačným smerom, prežívali sme iný strach... Či vôbec prejdeme? Či na nás nepríde anonymné udanie, že chceme zdrhnúť? Strach pre zašité marky pod čalúnením za rámom predného skla (chvalabohu, nič sa nestalo a marky nenašli).

Teraz to opadlo. Cítili sme iba smútok. Z návratu. Vediac, že sa von niekoľko rokov (a možno už nikdy) nedostaneme. Kto mohol tušiť, že o pár mesiacov budú hranice korzom? Husák sa musel čudovať...

Pred Novembrom sme boli vonku dvakrát. Prvý raz sme museli doma nechať poistku - nášho syna. Oklamali sme ho, že deti nesmú do Nemecka pre nákazlivú chorobu. Vtedy by to asi v sebe ešte nespracoval, keby počul pravdu... Že on je, tu v Bratislave, zárukou, aby sa jeho rodičia dobrovoľne vrátili do spravodlivého sveta, do krajiny mieru a socializmu.

-----

Vtedy bol Hainburg ospalým mestečkom na okraji československého záujmu. Vedeli sme, že existujú Berg či Marchegg, čarovné názvy prechodov do slobodného sveta. Hraničné uzly, maličké a v skutočnosti nevýznamné.

Bol takým rakúskym pezinkom a jeho sv. jurom bol nepríťažlivý Wolfsthal. Ale to sme jasne uvideli až začiatkom deväťdesiatych rokov. Keď sme sa už bežne mohli prejsť aj po Viedni (mimochodom, ani tá nebola pred dvadsiatimi rokmi taká krásna akou sa mi vidí byť dnes).

Prihraničné sídla ožili. Miestni možno s nostalgiou spomínajú na časy, keď mohli prejsť ulicou bez toho, aby sa museli vyhnúť kolónam vozidiel. Ale určite si uvedomujú, že ich mesto opeknelo a zbohatlo aj vďaka pádu Železnej opony.

Ležím pod javorom na bruckskom kúpalisku Parkbad. Polhodinu od Bratislavy. A stále nechápem, že je to také jednoduché.

Som slobodne vo svete, ktorý bol zakázaný. A nikto neveril, že sa to zmení.

zdroj foto: http://www.lorenz-partner.at/current/large/bruck1.jpg

Boris Burger

Pupún úraduje I. Upratovanie (čas zabiť)

2010-07-23T13:28:00.006+02:00

Rozhodla som sa upratať byt. Nie tak, že utrieť prach, povysávať a zmyť dlážku v kúpeľni. Tak poriadne, ako keď sa valec odtrhne. Vyhádzala som zo skríň a políc všetko, čo tam bolo, a hajde! Kým neupracem, nejdem spať. Lebo nemám kde.

Ale uprac, kurňa, keď je v byte Pupún. Potvora pruhovaná, hneď, ako zavetrila, že sa niečo deje, bola pripravená sa akcie zúčastniť. Hlasným pišťaním (nie, naša mačka nevie normálne mňaukať, iba ak sa náhodou pomýli), keď zistila, že mikrovlnka už nie je na chladničke, ale na stole, čo znamená, že sa nebude dať otvoriť okno, kým sa opäť čistá nevyloží.

Blokovanie kuchynského okna je smrteľným hriechom. Ona ho chce otvorené, chce na ňom hovieť. Navyše, teraz je bez šance na šmýkanie sa po stole, lebo je zaťažený obrus. A nie, mikrovlnka nie je kalendár, ani sviečka, ani soška, ani prestieradlo – mikrovlnka sa nedá zhodiť na zem!

Nepomohlo ani pozvanie na slepačí vývar, misku smotany, sliepkino stehno. Nič! Bola urazená, sledovala mikrovlnku a rozmýšľala, ako ďalej. Neprišla na nič, tak zadrichmala.

Treba však podotknúť, že Pupún upratuje neskutočne rada. Asistuje vždy, keď môže. Či naháňa metlu, či bojuje s handrou, všetko jedno, ide sa do akcie. V láske nemá len vysávač. A keď vidí tú hadicu... uteká z izby do predsiene, z predsiene do kuchyne a z kuchyne do spálne, útočí na šnúru, keď sa hýbe, a z takej akurátnej diaľky pozorne sleduje, kedy odložím to monštrum.

Zbožňuje vedierko s vodou. Vlastne zbožňuje všetko, kam môže strčiť hlavu, hoci to nie je určené pre ňu. Musí to mať, samozrejme, nejaký obsah. Bez najmenšieho ostychu pije špinavú vodu po umytí dlážky alebo poličiek. Darmo jej vysvetľujem, že vodu má v miske, čistú, čerstvo napustenú. Nie, veru nie. Tu osveta neplatí. Minule som ju vymákla, ako pije vodu z môjho pohára, strčenú v ňom mala celú hlavu, iba uši jej trčali. Keď som ju oslovila, nereagovala. Stála na stole, pila a mala ma v paži. Potom vytiahla ksicht z pohára, kukala na mňa a oblizovala sa.

Aj z piškótového sáčku, som našla trčať iba chvost. A nejaké drobné, samozrejme. Obyčajne, už keď začuje kroky do kuchyne, práši z kuchynskej linky. Vie, že tam nesmie. Teraz? Ani sa neobzrela, nenechala sa rušiť. Keď som jej piatykrát povedala, aby šla dole, pozerala na mňa tak nechutne flegmaticky, až som si myslela, že ma vykotí. Takto sa správa seriózna mačka?

Teraz sa mi ale skrine upratovali dobre. Po potýčke s mikrovlnkou totiž drichmala. Demonštratívne. Po zdolaní Karčiho skrine som samu seba chválila, parádička, komíniky postavené, úžasné! Rýchlo som ju zavrela, ak by sa mráň zobudil, a pustila sa do svojej. Darilo sa, komíniky rástli, nohavice boli medzi nohavicami, tričká medzi tričkami, svetre viseli konečne na vešiakoch, pyžamá medzi svojimi. Bola som asi v polovici, keď mi zazvonil telefón.

Krátky telefonát to bol, naozaj. A čože, čo?

Presne to. Cicúch sa zobudil. Urobil lenivé letné tóčo a švác ho do skrine. Zo štyroch úhľadne postavených komínikov ostala jedna kopa zmesi všetkého, čo som stihla uložiť. A na tej kope stála štvornohá pruhovaná koťuha a víťazoslávne pišťala.

Zaťala som päste. Červená v tvári ako paradajka, tlak dvesto na tristo. Celý deň upratujem, riešim strategické rébusy, kde čo položiť, aby to nebolo v jej dosahu, celý deň premýšľam, kam sa dostane a kam už možno nie, celý deň utieram prach, umývam dlažbu a parkety, drhnem, čo mi príde pod ruku. Ona pol dňa prechruní, cápe sa po umytých poličkách, kuchynskej linke, vylihuje vo vani, chlpy púšťa presne tam, kde ja prejdem handrou, a keď sa mi konečne podarí niečo, čo je vidieť, o pol minúty to je pasé.

Moje nervy, vravím si v duchu.

Celá spotená, zúfalá a s adrenalínom aj v končekoch vlasov stojím v spálni, odkiaľ to všetko nemo sledujem. Potom sa vrhnem do chodby. Zamierim ku skrini, kde stojí ako king a vo chvíli, keď mám pocit, že už prasknem od hnevu, ju mám akurát na dosah.

Pozerá na mňa, predné labky zaborené v svetlomodrej pyžame, zadné na vypratých, voňavých a ešte pred chvíľou ukážkovo uložených letných tielkach. Ani nehľadím na to, či sú na nich stopy. Len tú malú pištiacu mršicu, váľajúcu na mňa pohľad tými veľkými očiskami, infantilne poškrabkám na krku a jediné, čoho som schopná, je ešte infantilnejším tónom položená otázka: Pupček, ty tu čo moja, malinká?

V tej chvíli začne priasť. Vyskočí na mňa, zaborí mi pazúriky do holých pliec, spustí svoj rituál a začne mi hrýzť vlasy. Všetko jej odpustím, jednou rukou ju držím a škrabkám a druhou vyhadzujem tú kopu zo skrine, aby som mohla opäť začať...

...keď zaspí, samozrejme.

Dana Sudorová

Venice

2010-07-22T17:39:00.007+02:00

V prístave pečie slnko, žiari na betónový chodník aj na hlavy, voda vytvára ilúziu sviežosti, zelenej a živelnej, vlny tvorené loďami sú autentické, vytrvalé a opakujú sa. Rýchlo vznikajú nové a jedna za druhou sa obíjajú o schodíky plné vyplavených rias, dočiahnu až na najvyšší.

Sadáme do tieňa, do prvej kaviarničky, ktorá príde do cesty a nie je horúca, zboku má stánok so zmrzlinou, láka od samého rána na farebné dobroty, sladké a studené. Pijeme kapučíno, pravé talianske, pozeráme na vodu, ľudí vo vodnej MHD, naskakujú a vyskakujú z nej obratne a skúsene, vieme hneď, že sú domáci, že to tu poznajú a je to pre nich obyčajné.

Prechádzame sa po uličkách, plných obchodíkov a reštaurácií, pri akadémii nám gondolier robí cenu, ale odolávame, na San Marco chceme ísť po vlastných, chceme to cítiť, chceme to žiť. Charizma mesta je najvyššia v jeho centre, na tom veľkom bielom námestí plnom luxusných obchodov, kaviarničiek so stoličkami bez slnečníkov a so zvukom huslí. Ľudia sú všade, posedávajú na schodoch, kŕmia holuby a hlasno kričia, keď im sadajú priamo na dlane, v ktorých cítia jedlo, pri stánkoch s maskami, dvíhajú hlavy hore a pozorujú pamiatky, veľa pohybov, veľa hláv a nôh, veľa aktivít.

Čašníci na menších námestiach temperamentne vítajú, strkajú nám do rúk jedálne lístky, aj keď ešte nie sme rozhodnutí, či si sadneme. Pizza je tiež pravá talianska, chutí inak, alebo je zafarbená atmosférou, to sa ťažko zisťuje, ťažko oddeľuje a ťažko objektívne posudzuje, všetko je iné ako u nás, je to korenisté, mastné aj slané, má to šťavu.

V bočných uličkách je chládok a zopár žobrákov, málo, ale sú. Ženy prosia o pár drobných práve na miestach, kde takmer nikto nechodí. Dvíhajú k nám hlavu a ruku a želajú buongiorno, pocit zablúdenia a kontrast s tým, čo je tam vonku, tam, kde sa naozaj žije, s márnivosťou, prepychom a vysokými cenami. Odvrátená strana, iný svet.

Černošskí predavači na uliciach ponúkajú africké kabelky, stoja ako modely, ako sochy, sú vysokí, štíhli a ovešaní tovarom pre dámske oko. Stoja priamo pred značkovými predajňami, konkurujú im cenami a očami sa vŕtajú v dave. Rozbehnú sa odrazu, z ničoho nič, razia si cestu pomedzi ostatných a skrývajú sa, zašívajú v bočných uličkách pred políciou. Zbadajú ju skôr, ako sa my stihneme otočiť, otázka praxe, pud sebazáchovy, boj o prežitie, všetko v jednom. Neskôr ich vidíme v prístave, chodia tesne popri kaviarenských terasách a oslovujú dámy pri káve a zmrzline, majú široký úsmev a pokúšajú osud, hlasno hovoria a hompáľajú kabelkami, množstvom kabeliek zavesenými po celých rukách.

Vraciame sa k prístavu, vieme, že jeden deň na toto mesto nestačí, že treba aspoň ešte chvíľu, aby človek videl všetko a aj tak by to nestačilo. Čarovné, rozprávkovo živelné, plné energie, zmrzliny, masiek, vody a gondol, ozdobených a vyleštených. Plné ľudí, jazykov a nárečí, vôní miešajúcich sa vo vzduchu, plné dôvodov na rozjímanie a kontrujúcej reality. Plné pocitov, ktoré si nenechá pre seba, odovzdá ho a nasýti nimi hostí, dá sa precítiť od hlavy až po špičky chodidiel, silno, sýto, na dlhý čas.

Také je to mesto.

Dana Sudorová

Prázdniny

2010-06-30T00:03:00.006+02:00

Prechádzame sa po brehu a pozeráme do vody, priezračnej, čistej a slanej, z diaľky sa v nej strieda tyrkysová s tmavou zelenou, slnko v nej vyrába zlato pre oči. Oslepuje, leskne sa a neodhalí pevninu na druhej strane, vidíme iba nejasné obrysy a tipujeme, čo to je. Ľudia ležia na pláži a vystavujú svoje telá, z vody trčia iba hlavy, ktoré sa chcú nadýchnuť a plávať, nechať sa unášať. Vlny sú mierne, voda sa neobíja o skaly, netvorí bielu penu, iba ich obmýva a vynáša na breh riasy.

Fotíš ma pri vode, vravíme si, že zajtra budeme plávať. Nemyslíme na prácu, dnes ešte nie, času je dosť a veľa vecí je tu nových, len ich objavujeme a obdivujeme. Prvých pár dní niekde inde ako doma je stále takých, zoznamovacích a neunáhlených, aby čas nešiel rýchlo, aby spomalil.

Biely kameň poliaty vodou je šmykľavý, chodíme po ňom v žabkách a naboso, je vyhriaty, aj keď biela odráža teplo. Tu je to inak, tu je horúco, tu idú zákony aj proti bielej a opaľovacím krémom na zhnednutie, slnko je prudké a spaľuje dočervena. Vietor spoznávame iba v listoch paliem a plachtách plavidiel a surfistov, nevnímame ho, iba keď sa veľmi sústredíme. Medzi múrmi domov nefúka, len svieti na hlavy v uličkách a odráža sa od kamenných dlaždíc.

Ľudia fandia futbalu pri ovocných pohároch, grilovaných rybách na veľkých táckach, zmrzline a silnej káve, fajčia cigarky s arómou cherry a sledujú televízne obrazovky, a podľa mužstiev je ľahké predpokladať, akým jazykom hovoria. Čašníci sú v bielych košeliach a dlhých nohaviciach a nepotia sa, obsluhujú nás a usmievajú sa, a pri odchode sa nám zdravia díky, nashle. Myslia si, že sme Česi, naša reč je pre nich taká.

Na námestí pijeme farebnú ovocnú šťavu vyliatu na ľadovú drť, ktorá sa rozpúšťa a rosí pohár, až z neho kvapká, so slamkou a miešacou paličkou rovnakej farby, aby ladila. Na pódiu tancujú Macedónci v čiernych krojoch ich národný folklór, dievčatá majú umelé vrkoče, tancujú v kruhu a držia sa za ruky, hýbu sa inak ako naše a chlapci nekrepčia. V bare obďaleč hrá živá hudba nielen tradičné piesne prebraté od domácich spevákov. Posielame domov pohľadnice lacnejšie ako známky, plné ostrovov a domov a mora, fotené z lietadla, z nadhľadu. A nad hlavami škriekajú poletujúce čajky.

Slnko zapadá nad hladinou a už neoslepuje a nepáli, už len ukazuje, že fotografie a veľké obrazy a romantické filmy nevytvárajú ilúziu. Že vie byť skutočne také ako tam, stačí ho len objaviť v správny čas a sledovať tak dlho, ako sa len dá. Pod našou terasou sa talianske dieťa temperamentne dožaduje splnenia svojich túžob, my spokojne pijeme kávu z porcelánových šálok.

Prázdniny medzi nezrelými olivami a kiwi, výletnými loďami a soľou rozptýlenou všade, kam dovidíme. Neplánujeme. Žijeme. Budeme tu, kým sa nám bude chcieť.

Dana Sudorová

Delicious

2010-06-15T09:20:00.003+02:00

Nakúpil si ovocie, veľa ovocia, kým som ja doma pracovala a rozmýšľala, že musím ísť na trh. Lebo tam je krásne, tam je pravé domáce, tam sa z neho teším. Predbehol si ma a šiel si na trh sám, priniesol si všetko a ešte viac, koláče a lúčne kvety, ležali na sedadle. A ty si vyzeral ako chlapec zo starej pohľadnice, keď som ich objavila. Z takej, aké boli kedysi v móde, motívy starých fotiek v sépiových farbách; plné romantiky a čistoty v krátkych nohaviciach na traky a šnúrovacích topánkach v robotníckom štýle vysokých trošku nad členky.

Minulý týždeň sme strávili na dedine, bolo teplo, horúco a po dlhých dažďoch ani stopy. Iba potok medzi stromami, ktorý tam po iné roky nebýva. Voda stekajúca z hory zhutnená do jednej masy pretekajúcej pomedzi kmene stromov. Hneď za plotom, ale bezpečne ďaleko od nás, od veľkého domu.

Severná izba, v ktorej sme spali, bola horúca, ako všetky ostatné. Otvorené okná a vzduch sa nehýbal, iba mača sa tešilo a žilo, lebo mohlo chytať mušky a motýle, nalietavali do izby a netušili, kto tu striehne. Bolo ako v raji, skákalo ako malé pruhované jojo, pudovo a lačno sa hádzala po všetkom, čo ju vyrušilo v celodennej sieste.

Páči sa mi to všetko. Všetky tie zážitky, pocity a prekvapenia, a aj to teplo v aute, keď cestujeme tam a späť. Predtým bola veľká kopa celých dní strávená v meste plnom prachu, sucha a potu v autobusoch, a niekde v kútiku duše nádej, že už len toľkokrát sa vyspím a ideme oddychovať. Teraz je to iné.

Také svieže, delikátne, energické a menivé, ako sa nám zachce. Takto sa dá fungovať.

Krájam ovocie, to veľa ovocia, ktorým si mi včera čítal myšlienky. Mača pije mlieko, svoju rannú trošku, ovoniava kvety vo vázach, a pobehuje po byte prebudené ranným slnkom. Šmýka sa po stole, zhadzuje z neho obrus a ja sa teším, že niekto pred nami vymyslel tú starú pieseň.

A že si ju môžem pospevovať, kedy sa mi zachce.

Dana Sudorová

Strasti anonymného admina (diel jedenásty)

2010-06-03T01:01:00.003+02:00

Drahý Theo, bratku,

nesmierne ma ťaží na srdci, že som Ti tak dávno nenapísal. Dôvodom je, že sa nachádzam v neprestajnom ošiali. V mojom živote sa možno objavila nová dáma.

Jej meno Ti zatiaľ neprezradím, v tomto som poverčivý, ale začína sa na V, tak všade po múroch čmáram V + V, ja blázon. Stále si predstavujem, ako sa z toho stane dvojité W.

Zatiaľ som jej len skusmo poslal anonymnú prosbu, nech si vždy vyhodí z titulku „Nový článok“, lebo veľmi zle znášam, keď sa jej neprajníci posmievajú. Na fotke sedí v kožených galotách pri veľkej dracéne, ale oveľa viac ma dojíma, že sa neurazila, keď sme ju vyhodili z výberu. To, že si to ani nevšimla, svedčí o výnimočných mentálnych kvalitách a spolu s jej ryšavou hrivou na mňa pôsobí ako kofeín. Píše mimoriadne katastrofálne politické články, takže česť mi nedovolí klikať jej na karmu, ale zistil som, že keď to rozložím na jednotlivé písmenká, dá sa to čítať a dokonca to získava akési rozkošnícke rozmery. Chvejem sa ako v horúčke...

Vincent

Nataša Holinová

Ostatné diely Strastí anonymného admina

V meste

2010-06-01T21:28:00.003+02:00

Slnko v kuchyni vydrží iba chvíľu, tento týždeň má zas intenzívne pršať. Sme v meste, nie na vidieku, ale viem si predstaviť, že sa nedalo kosiť a vo vysokej tráve bude stáť voda, z ktorej budú vykúkať steblá, zelené, jemné a mokré. Chlapi budú nosiť vysoké gumáky a budú krútiť hlavami, že už by mohlo prestať. Mraky idú od Čiech, ešte nezačalo pršať, ale vietor je silný, ohýba stromy, a aj v závetrí lomcuje čerstvo rozkvitnutými muškátmi.

Mača sa pýta na balkón, obieha parapetu a preskakuje kábliky na stole, myká chvostom a labkami capká jediné okno, ktoré som stihla umyť, ktoré bolo chvíľu čisté, a ktoré dážď môže opäť zafŕkať. Nakoniec zaspí v košíku na ovocie, zabalené do pruhovaného klbka, labkou si zakrýva oči a tvár a vyzerá tak malo, tak detsky a zraniteľne, keď je tak ticho a ja sledujem, či pravidelne dýcha.

Chcela som veľké upratovanie, chcela som za chvíľu všetko urobiť, ako tradičná žena v domácnosti, tak nejak sa tie ženy volajú, tak si hovoria a ja sa snažím dobehnúť to, čo oni stíhajú ľahko, ale viac ma baví čítať, návrat ku knihám, a tak domáce úlohy aj knihy zoraďujem do pozoru a postupne v mysli škrtám to, čo už je prečítané a upratané, čo som stihla. Zo všetkého tak polovicu, nič nie úplne, ale stále si vravím, že na všetko je čas.

Chcela som kúpiť detský bazén, taký, kde bude voda aspoň po pás a bude miesto pre kúpacie kolesá alebo aspoň nafukovacie rukávy, ale leto ešte stojí pred prahom a slnko ešte chvíľu nebude.

Na balkóne sledujem zatiahnuté nebo. Mraky visia nízko, vietor ich nerozfúka, nedokáže to, sú celistvé a silné, kompaktná vrstva dažďa vo vzduchu nad nami, už ho len spustiť. Za stromami krúži malý kŕdeľ holubov a sú rovnako sivé ako nebo, ihrisko medzi bytovkami a ako chodníky. Možno aj rovnako stmavnú, keď ich pokropia kvapky, ktoré už len čakáme.

A v pozadí znejú potichu, pomaly slová, pred ktorými zatváram oči.

Dana Sudorová

Potom

2010-05-26T18:18:00.005+02:00

Nerozprávame o smrti a chorobách, lebo žijeme a sme zdraví a toho ostatného sa bojíme a nechceme to. Obyčajné veci, ktoré nevnímame, kým tu nie sú, kým sa neukážu. Úplne prirodzené, úplne naše, aj bez toho, aby sme ich chceli.

Lebo jediné, čo chceme, je dotknúť sa hviezd. Lietať, nechať sa unášať tak ako pierka vo vetre, jemnom a sviežom. V myšlienkach, dúfajúc, že raz možno... sa to podarí.

Smejeme sa a spievame, točíme sa v tanci a vravíme si, že toto je život, že takto je dobrý. Že presne takto ho chceme a takto má chutiť, sladko a neúnavne, nikdy nie inak.

Len občas sa zdvihne vietor.

Rozfúka všetko navôkol a zhasína plamienky škrtajúcim zápalkám.

Len občas nečakane padne hviezda.

Do hmly, po ktorej kráčame, do mlák, k našim nohám.

A potom už len ticho.

Dana Sudorová

Siesta

2010-05-08T02:51:00.005+02:00

Sedím na balkóne, pijem kávu bez mlieka a bez cukru, mletú, tureckú, tak ju volajú. Nohy mám vyložené na stoličke oproti, ty si v izbe, a ja hľadám slnko medzi konármi stromu. Nie je to ťažké, svieti a na tvári robí pehy, potichu, aby si ich nikto nevšimol skôr, ako v zrkadle. Nechávam slnko robiť mi s tvárou, čo sa mu zachce.

Vnímam to ticho, pretínané iba piskotom vtákov, dá sa pri ňom takmer zaspať. Stačí zavrieť oči. Všetko naokolo vonia, omamne a neprestajne, a ja mám pocit, že jar neunavuje, iba núti k leňošeniu, k vyloženým nohám. A k tomu, aby človek vyšiel na svetlo, otrčil tvár slnku a usmieval sa.

Počúvam zvuk pískajúceho človeka. Nevidím ho, iba si myslím, že je to muž, kráča po ihrisku a píska. Pieseň vrytú do pamäte, hlboko, dávno, každým písknutím sa z nej kúsok dostane von, na povrch. Pískanie je takmer také presné ako originál a mne sa derú na jazyk slová, spievam si ju podvedome.

Vidím ťa ešte spať, keď dopíjam kávu. Stojím v izbe a sledujem ťa, a hovorím si v duchu, že teraz mi je dobre, strašne dobre. Že teraz mám to všetko, o čom sa tak často hovorí. Že takéto precitnutia mi nikdy neprestanú stáť za to. A usmievam sa, navonok aj vnútri.

Lebo onedlho budú môcť byť stále.

Dana Sudorová

O Poľsku

2010-04-13T09:28:00.007+02:00

Poľský národ utrpel veľkú stratu. Množstvo článkov, popisov, reportáží, analýz asi ťažko dokáže opísať to, čo sa u našich susedov deje.

Nemám v Poľsku známych, nikdy som tam nebol, a napriek tomu mám k Poľsku vzťah. Z viacerých dôvodov. Ako mnohí, tak aj ja som vyrastal s pánom Tragáčikom, či postavami kníh Jerzyho Broszkiewicza. Učil sa vyslovovať tie tak podobné a predsa iné mená. To je to detské Poľsko, z ktorého som časom vyrástol.

Iný obraz o Poľsku som získal, keď som sa začal zaujímať o dejiny. Zistil som, že vedľa nás žije národ, ktorý, tak ako každý národ, má svoje tienisté stránky (predvojnový antisemitizmus napríklad), ale ktorý sa vyznačuje jednou vlastnosťou, ktorá u nás, na Slovensku, ale aj všelikde inde v Európe zúfalo chýba.

zdroj foto: gazeta.pl - kliknite

Je to hrdosť. Poliaci sú hrdý národ. Niekedy pateticky, niekedy nezvyklo romanticky na dnešnú neromantickú dobu. Ale majú byť na čo. Prežili tri delenia svojho štátu, zničujúcu druhú svetovú vojnu, 40 rokov komunizmu. Lenže to nie je len o tom, že prežili. Oveľa dôležitejšie je, ako to všetko prežili.

Bránili sa. Bojovali. Nevzdávali sa. Po celé storočia sa usilovali o nezávislosť, generácia za generáciou, bojovali s tými, ktorí sa pokúšali ich o ňu pripraviť. Často v nerovnom boji, často zradení spojencami, často ponechaní sami na seba. V takom boji sa tvorí to, čomu sa hovorí zdravá hrdosť národa, jeho chrbtová kosť. V takom boji sa tvorí vedomie, že je lepšie za národ umrieť, ako zradiť, lepšie bojovať, ako kolaborovať, lepšie riskovať, ako prežiť za každú cenu. Že je dôležité, kto sú naši spojenci a s kým sa ako národ, ako štát kamarátime. Na čiej strane stojíme. A na koho sa pri obrane našich národných a štátnych záujmov spoliehame.

Toto je podľa mňa lekcia, ktorú by sme tu, na Slovensku potrebovali ako soľ. Žiadny dvojkríž, žiadna vatra zvrchovanosti a ani večné bububu zlými Maďarmi nás ju nenaučí. Tak sa aspoň skúsme pozrieť za tie naše spoločné kopce na severe a trochu sa priučiť, ako sa správa dospelý národ, ktorý netrpí storočnou pubertou a večným komplexom menejcennosti. Lebo veľkosť národa sa nemeria počtom obyvateľov a neukazuje vo chvíľach, kedy o nič nejde. Ale vtedy, keď je zle, keď sa nedarí, keď hrozí skutočné nebezpečenstvo, keď sa stane tragédia ako teraz v sobotu. Chcem veriť (ale pochybujem), že toho my, Slováci, budeme schopní, až a keď to bude treba.

Úprimnú sústrasť, poľskí bratia, súcítim s vami.

Juraj Petrovič

Strasti anonymného admina (diel desiaty)

2010-04-08T22:16:00.004+02:00

Milý Theo,

v našej práci sú zriedkavé chvíle, keď cítime, že služba má zmysel. Vyhodiť rasistu z titulky je ako poliať kvetinu. Odstaviť politika, ktorý si naklikal čítanosť, za akú by sa nehanbil otvárak tri hodiny na titulke, je služba prakticky celému národu. Alebo sa idem mrknúť dolu na Montmartre, ako sa vodí fekálnemu básnikovi, vyhodenému už dávno, a zistím, že šnupe čoraz viac a produkuje toto:

málo skurvených ženských trpí // a decká potrebujú // viac smrti...

Alebo len tak intuitívne odmietneš registráciu, vlastne ani nevieš, čo sa ti nepáčilo. A príde odpoveď:

Tak si ten vas blog strcte do riti, aj tak tam pisete same nezmysli.A zistil som si, ze realny bloger nema sancu nieco normalne uverejnit, lebo tu mate uz nasadenych svojich ludi, a ked napisem prispevok tak ho ukradne, trochu pozmeni a ma dolary...

Alebo dojde iba prostučké poďakovanie za technickú pomoc, plné chýb, ale zo srdca.

Šli sme robiť aktivácie do plenéru. To bola krása! Síce ich asi nepredáme, ale možno sa budú hodiť na jesenný Salón. Makali sme ako blázni, menili časy článkov a opravovali perexy, len sa tak prášilo. Domov som sa vrátil príjemne unavený.

Život je krásny a absint tečie potokmi! Posielam nové obrázky a bozkávam matku i otca.

Vincent

Nataša Holinová

Ostatné diely Strastí anonymného admina

Opäť

2010-04-07T08:39:00.003+02:00

Opäť sme boli preč, v tichu a zime, ale zahrievali sme sa čajom, vínom a ohňom, ktorý sme takmer každý deň zakladali. Deti dostali čokolády za šibačku ešte pred veľkonočným pondelkom, malý mával korbáčikom so stužkami a nevedel sa prestať smiať, nevedel sa prestať tešiť. Z toho, že to prichádza, z toho, že sme tam.

Vyhnali sme ich do lomu, a oni vedeli, že už to začalo. Že tu budeme častejšie, a že oni budú mať raj, lebo starký ich bude brávať hneď po škôlke za nami. Nevie sa im to zunovať, nie je to mesto a je to veľa priestoru, na ktorom sa im nemôže nič stať.

Ešte veľmi nekvitnú kvety. Ešte je všetko iba zelené, za pár dní sa to pohlo, ale ešte to nie je dokonalé, ešte to nie je také, ako chceme a ešte si počkáme na žltú. Zatiaľ bola iba fialová a biela, občas sa iba zdala v tráve, ktorá ju prerastala, malinké, malé kvietočky zďaleka neviditeľné, zblízka posievali celú lúku a bolo ich veľa, veľa.

Sedíme na priedomí a snívame. Tu nám bdenie otvára sny, človek tu nemusí ani spať, aby prišli, ľahko, nevtieravo, ale sprevádzajú nás dňami. Dýchame vzduch nasiaknutý blatom, pozorujeme, ako sa hora začína zelenať a hovoríme nahlas, že áno. Že to obaja chceme.

Jedného dňa.

Ten iný svet. Tu. Už onedlho tu budeme domáci.

Dana Sudorová

Strasti anonymného admina (diel deviaty)

2010-04-06T19:50:00.004+02:00

Drahý Theo,

konečne ti dokážem porozprávať, čo vtedy vyviedla Jeanette, hoci keď si na ňu spomeniem, stále sa mi nechce žiť.

Miloval som ju aj s jej hnusnými narážkami, že admini nič nerobia! Koľkokrát našla nejaký bug a rozčuľovala sa, že my ani po polhodine nič!

Jedného dňa som ju s búšiacim srdcom nežne požiadal, aby odstránila podčiarknuté písmo z perexu. Potili sa mi dlane, keď som sa podpisoval „dakujeme za pochopenie a zelame pekny den, admin“. Dúfal som, že to bude začiatok niečoho krásneho. Jej odpoveď Ti nedokážem zreprodukovať ani dnes. Poprosil som Paula, aby to s ňou vybavil, sadol som do auta a zastavil, až keď mi vo Ville-d’Avray došiel benzín. Na brehu Loiry som otvoril notebook a zistil, že zatiaľ rozpútala hotové peklo v interných diskusiách a napísala šéfredaktorovi mail, kde sa o mne vulgárne zmienila. Prebral som sa až na Veľkú noc, keď som sedel za stolom a jedol vajcovú nátierku.

Ďakujem Ti za príspevok. Hneď cítim, že si mi akosi bližšie, bratku.

S láskou Vincent

Nataša Holinová

Ostatné diely Strastí anonymného admina

Strasti anonymného admina (diel ôsmy)

2010-03-26T07:25:00.003+01:00

Drahý Theo,

mám nečakané novinky.

Keď dnes do helpdesku došlo originálne idzte do riti! maory debilny! (len neumelý rukopis prezrádza ruku, čo drží častejšie banícky čakan ako pero, a ktovie, prečo sme človiečika odmietli), rozhodol som sa počúvnuť a prijať Paulovu ponuku.

Beriem si na starosť aj adminovanie photographie.sommes.fr a odchádzam do Paríža. Je to veľmi vzrušujúce. V živote som nepredal jedinú fotku a teraz toto! Je to celkom nová forma umenia a tamojšia komunita je vraj veľmi revolučne naladená. Jasne cítim, že patrím do tmavej komory a nikde inde.

Adminovať diskusie však nechcem, to som povedal jasne. Chatrné nervy mi už vôbec nedovolia chodiť do diskusií. Nechcem vidieť, ako mi trebárs starý Edgar vypisuje, že som modrý komsomolec. Alebo, kristepane, keby si mi Ty, vlastný brat, napísal, že som SMEtiar, odkrojil by som si nejakú časť hlavy (neboj sa, žartujem).

Posielam posledný obrázok z Borinage a bozkávam všetkých,

Vincent

Nataša Holinová

Ostatné diely Strastí anonymného admina

Strasti anonymného admina (diel siedmy)

2010-03-25T06:45:00.003+01:00

Milý Theo,

z hĺbky srdca sa ospravedlňujem, že som už dávno nenapísal. Na celé tri týždne ma odrovnala odpoveď nemenovanej autorky, od ktorej sme chceli fotografiu, v znení:

Tých prieťahov a toho neustáleho zdržovania mám už dosť. Nerada by som kontaktovala vášho šéfredaktora a Flámsky syndikát novinárov. Viete, ono všetko má svoje hranice. Nevyštudovala som informačné IT technológie, ale publicistiku a žurnalistiku. Nie som docentka informatiky!!! Tak už tých komédií bolo hádam dosť!!!!!

Nevedel som sa prestať hystericky rehotať, tak mi ženy z dediny privolali pohotovosť. Po dvoch infúziách som dokázal službukonajúcemu lekárovi vysvetliť, že osoba mladšia ako ja nevie pripojiť jpg a uložiť, a ešte nám vynadá ako besným psom. Posielam Ti obraz, čo som namaľoval na psychiatrii.

S láskou, V.

Nataša Holinová

Ostatné časti Strastí anonymného admina - kliknite

Strasti anonymného admina (diel šiesty)

2010-03-22T01:14:00.008+01:00

Drahý Theo,

zle je s nami, zo dňa na deň horšie. Prišli sme o ďalšieho služobníka, ktorého sme vďaka našej vlastnej solidarite a slobode odovzdali ďalej. Je nás čoraz menej a služby nemajú konca-kraja. Naše ovečky sa búria pod útlakom, ale nemáme im ako pomôcť.

Zažívame neuveriteľný nápor. Napríklad nejaký debil v kurze informatiky pre ženy na materskej si zmyslí, že zadá študentom za úlohu založiť si blog o domácej výrobe homeopatík. A tak, keď nájdem v registráciách dvadsať negramotných ezoterikov, mám nutkanie natrieť monitor hrubou vrstvou kadmiovej červene. Našťastie, žiadnu už nemám.

Prosím Ťa, pošli mi obvyklý príspevok trochu skôr, lebo od hladu nevládzem už nič, len hodiť sa do oflajnu. Ako náhradu Ti posielam Nočné aktivácie nových blogerov (posledné oleje na poslednom plátne).

S láskou Tvoj Vincent

(zľava Sudor, Holinová, Sekanová, Sudorová, chrbtom Soros)

Nataša Holinová

Ostatné časti Strastí anonymného admina - kliknite

Prebúdzanie

2010-03-21T12:15:00.012+01:00

Utekáme z mesta, z betónovej džungle, lebo sme zbadali prvé jarné lúče. Balíme veci, iba na pár dní, ale predsa, ideme oproti jari.

Teplomer ukazuje pekne nad nulou, keď kupujem ráno v stánku noviny. S mamou si vravíme, že keď je teraz toľko, na obed bude krásne, ideálne. Sestrine deti samé vhupnú do autosedačiek, nechajú sa pripútať, lebo o chvíľu budú behať po lúke, vedia to. Majú čiapky na hlavách, ružovú a modrú, aj keď je teplo, lebo to ešte môže byť klamlivé.

Samota je tichá, ešte akoby spala. Na sezónu sa ešte iba bude pripravovať, ešte tu nie je dlho teplo. V utorok tu bol ešte sneh, teraz ho už nie je vidieť, je iba veľa blata, ale to je dobre, lebo tráva rýchlo zozelenie. Niekde sa už črtajú zelené lístky, malá kričí Aha, budú kvietočky!, a ja pritakávam, lebo onedlho naozaj budú, stačí, že sa teploty udržia.

V dome je ukrutná zima, je vidieť, že celú zimu tu nikto nebol, že sa tu nežilo a nekúrilo. Keď je vonku osemnásť, vnútri na chodbách je snáď iba päť a bez teplého oblečenia sa tu nedá existovať. Spať je tu ešte nemožné, ešte nie sú teploty až tak vysoko a v noci, keď sa vonku pohybujú okolo nuly, sa vnútorné steny tak rýchlo neohrejú. Zimou je ešte chvíľu nasiaknuté všetko, ale pomaly sa to bude meniť. Ožijú muchy, jašteričky a iné všetko živé, cez okná sa bude predierať stále viac a viac slnka a izby budú vyhriate tak, že nám bude až teplo, dusno.

Zbierame s deťmi drevo na oheň, na to ich prehovárať netreba. Nosia konáre a kričia, že toto je dobré a toto nevládzem! Pretekajú sa, kto bude mať viac nazbierané, jediná aktivita, pri ktorej sa nehašteria, lebo každý má svoj svet a vidí svoje paličky, ktoré o chvíľu hodí do ohňa. Prichádza babka s gulášovou a zeleninovou polievkou, obedujeme v prírode a opekáme chlieb a zemiaky a zajedáme ich sušienkami a lineckými koláčikmi plnenými marhuľovým lekvárom.

Pod nohami nám ešte šuchoce lístie, ktoré tu napadalo na jeseň. Stromy ešte len ukazujú púčiky a slnku nastavujú holé konáre, bez listov. Ale už sa lesknú, už nevyzerajú staro a unavene ako na konci jesene. Už sa budia, ako všetko naokolo, onedlho ich budeme vidieť žiť naplno.

Odchádzame navečer, pomaly si razíme cestu domov. Sledujem zapadajúce slnko a už chápem maliarov krajiniek, ktorí takéto výjavy prenášali na plátno. Už rozumiem, že dokázali hodiny a hodiny sledovať scenérie, ktoré im podhodila príroda. Všetko to vnímam, zhlboka sa nadýchnem a vidím presne to, čo som chcela vidieť už trochu skôr, to čo zima skrývala v sebe.

A skôr, ako zdravo unavená padnem do perín, hovorím ti, že to bol pekný deň. Pritakávaš, a ja viem, že sa môžem tešiť. Na nabudúce na samote, ktoré príde onedlho v plnej paráde.

Dana Sudorová

Strasti anonymného admina (diel piaty)

2010-03-18T21:11:00.003+01:00

Milý Theo,

niekedy mám pocit, že pobyt na titulke patrí medzi ľudské a občianske práva zakotvené v holandskej ústave. V Kódexe baníka sa pritom jasne píše, že úspešnou registráciou nevzniká automaticky právo na publikovanie textov na titulnej stránke. Prečo niektorí moji farníci nevedia pochopiť, čím sa líši spravodajský portál od kompostu?

Keby som mal frank za každý článok o cenzúre, nebol by som odkázaný na Tvoje milosrdenstvo, bratku. Predstavujú si to tak, že Boh v ôsmy deň stvoril šíry mediálny priestor, ktorý teraz patrí všetkým podobne ako vzduch, čo dýchame.

Musím končiť, Theo. V odkazoch adminom je mela – pustila sa do nás iná cirkev. Posielam Hrozbu cenzúry.

Opatruj sa, V.

Nataša Holinová

Súvisiace články:

Strasti anonymnézho admina (diel prvý)
Strasti anonymnézho admina (diel druhý)
Strasti anonymnézho admina (diel tretí)
Strasti anonymnézho admina (diel štvrtý)

Strasti anonymného admina (diel štvrtý)

2010-03-17T22:12:00.007+01:00

Milý Theo,

požiadal som o ruku K. Hoci sa zaregistrovala len predvčerom, boli to plné tri dni. Hneď som si vypýtal fotku aj telefón (nevedela, že povinná je len fotka) a rozpútala sa čulá komunikácia.

Je z veľmi chudobnej rodiny a má tuberkulózu. O jej nádhernej IP-čke sa mi aj snívalo. Dodalo mi odvahu, že si nechala viesť ruku pri vkladaní prvého videa. Moju žiadosť však odmietla s tým, že pre ňu minulosť a budúcnosť jedno sú.

Oficiálne požiadala o zrušenie blogu s obligátnou výhovorkou, že pre nás nie je dosť dobrá. Som veľmi nevyrovnaný – tiekli mi slzy, keď som odpisoval „o obnovenie mozno poziadat najskor o 6 mesiacov“. Som najosamelejší človek na nete. Predstav si bradatého poloblázna, ako po nociach sliedi v diskusiách...

S láskou V.

Nataša Holinová

Súvisiace články:

Strasti anonymného admina (diel prvý)
Strasti anonymného admina (diel druhý)
Strasti anonymného admina (diel tretí)

Strasti anonymného admina (diel tretí)

2010-03-16T22:25:00.002+01:00

Drahý Theo,

prosím Ťa, pošli peniaze. Triem takú biedu, že kreslím už len prstom namočeným do popolníka a raňajkoval som rožky natreté opaľovacím krémom s faktorom 6, čo prinieslo more.

Vzdal som sa už nádeje, že farníkom niekedy vysvetlím, že starý Explorer je trest Boží a samozrejme, že im odsekne koniec článku, pokiaľ klepkajú stále do toho istého storočného wordového dokumentu, na ktorom ešte ich dedovia písali domáce úlohy! Prepáč, zmietajú mnou emócie, ale komunita mrie od hladu a zimy, každú chvíľu niekoho v bani zavalí a im ani nenapadne aspoň prehnať text notepadom!

Som zúfalý. Minulú nedeľu som sa vulgárne vyjadril o html kóde priamo z kazateľnice, a to by som si naozaj nemal dovoľovať. Keby si videl to zdesenie na ufúľaných tvárach mojich biednych ovečiek. Dlho to nevydržím. Posielam ďalší autoportrét.

Milujúci brat Vincent

Nataša Holinová

Súvisiace články:

Strasti anonymného admina (diel prvý)
Strasti anonymného admina (diel druhý)

Strasti anonymného admina (diel druhý)

2010-03-14T21:28:00.005+01:00

Milý Theo,

ľud v Borinage je nesmierne zaostalý, duchovnej práce je tu ako na kostole. Po večeroch ich učím čítať a písať, lebo je to úplné zúfalstvo. Ako môžem od nich chcieť, aby pochopili Kódex, keď deti začínajú v bani už ako štvorročné? A ako sa zhostiť etiky diskutovania s prázdnym žalúdkom? Žiť sa musí... Niektorí sú však veľmi učenliví.

Zopár odvážlivcov sa spojilo a požiadalo o spoločnú rubriku HOLANDSKÉ UHOĽNÉ BANE. Keď som sa im pokúšal vysvetliť, že takú sekciu v on-line nemáme a nebolo by teda kam zaraďovať, nadobudli pocit, že ich problémy nikoho nezaujímajú. Upadli do takej letargie, že ich karma bude čochvíľa na nule. Ich dedovia žili na zhnitých zemiakoch, tak prečo by nie aj oni, však? Na VIP sa pozerajú pohŕdavo, ani neviem prečo.

V poslednom čase sa venujem mimovýberovej figurálnej tvorbe – posielam Ti jedinú, ktorá mi zostala.

S láskou, Vincent

Nataša Holinová

Súvisiaci článok: Strasti anonymného admina (diel prvý)

U Bellu majú zmysel pre humor

2010-03-14T11:51:00.009+01:00

V penzióne Bella v Banskej Bystrici robia na recepcii iba slušní chlapíci. Zažili sme síce iba dvoch, ale obaja boli mimoriadne ochotní (a správne nás odnavigovali na miesto reportáže). Takto vyzerá tamojšia cimra:

Okrem toho, že prenocovanie je na Bystricu pomerne lacné, majú aj skvelý zmysel pre humor. Stačí si prečítať hneď prvý bod ich ubytovacieho a reklamačného poriadku:)

1. Ubytovaný hosť je povinný tento poriadok dodržiavať. V prípade jeho porušenia má vedenie penziónu právo zmluvný poriadok zrušiť.

V Bystrici už budem bývať iba tu. Inde by nás za porušenie poriadku vyhodili:)

Karol Sudor

Moment(y)

2010-03-14T10:43:00.008+01:00

Rána sú niekedy únavnejšie ako večer, najmä, keď sa budím takmer do tmy. Keď namiesto slnka spoza okna vidím iba veľa mrakov a kývanie sa konárov stromov. Vietor je v posledných dňoch silný, nafukuje nám na balkón a naráža do všetkého, čo mu stojí v ceste.

Onedlho má byť prvý jarný deň a vonku to stále viac vyzerá na jeseň. Akoby sa príroda pomýlila, akoby jar ani nemala prísť. Vraj má byť chladná, krátka, akási nevýrazná. Akoby chcela dať najavo, že ona tu byť nemusí, že ju netreba.

Mačiatko zaspalo na kuchynskom stole skôr, ako som mu stihla povedať, nech ide dole. Ležalo na ňom úplne vystreté, veľké zelené oči mu len tak klipkali. Sklonilo hlavu na čistý obrus a zadriemalo, unavené ránom, behom a chlipkaním mlieka.

Odhrnula som žalúzie, a zazdalo sa mi, že spod mrakov sa prediera slnko. Vytiahla som ich úplne nadoraz a nechala ním presvetliť kuchyňu. Svetlo z lúčov sa striedalo s mrakmi, chvíľu bola kuchyňa tmavá, akoby ani nebola na východnej strane. Vietor fúkal rovnako, ako včera, ale už nie je tak tmavo, tak strašne nejasno.

Dávam rozmraziť lístkové cesto, chce sa mi z neho trošku napiecť. Dnes mám chuť ozdobiť tácku a položiť ju na stôl v obývačke. A povedať nech sa páči a dobrú chuť a všetky tie veci, ktoré ma tešia, dať najavo. Takým nedeľným spôsobom, pri ktorom nebudeme nič musieť, pri ktorom budeme robiť iba to, čo chceme.

Sledujem spiace mača na stole, leží na boku a odfukuje, telíčko sa mu dvíha a klesá od pravidelného dýchania. Zrazu sa preberie, zamraučí a prejde na gaučík, kde razom v klbku zaspí presne tak, ako zvykne veľmi často.

A kým sa zobudíš, bozkávam ťa na ruku aj na líce, tak, aby si mohol ešte pokojne spať. A aby si vedel, že deň sa nám začína.

Dana Sudorová

Strasti anonymného admina (diel prvý)

2010-03-13T20:40:00.003+01:00

Milý Theo,

ani neviem, ako sa Ti mám poďakovať za peniaze. Konečne som si kúpil zimník a niekoľko túb olovenej beloby. Tým sa však výpočet životných radostí končí, cítim sa osamelý a zbytočný. Stáva sa mi to vždy, keď do helpdesku príde taký mail ako dnes:

vy admini ste nadhernou ukazkou toho ako si nevieme priznat chybu, uz mi nikdy nic nepresuniete vy hajzli, koncim tu! a len vdaka vasej primitivnej malichernosti s presuvanim a manipulaciou clankou. aky ste mali presne problem? nic som neporusila. som zvedava co mi odpisete? samozrejeme vy si chybu nepriznate, ze? to dobre viem..

Vybehol som na balkón a dlho hľadel do zasneženej krajiny. O niekoľko hodín mi došli cigarety, tak som sa premrznutý vrátil k práci. V stave čudesného a nepochopiteľného pokoja som rýchlo omrkol titulku, vybavil hornú diskusiu a potom som už len domaľoval Autoportrét, ktorý Ti s radosťou posielam. Neviem sa dočkať jari. Vezmem si notebook a pôjdem adminovať na pobrežie. V kriku čajok budem vracať do výberu hlava-nehlava...

Tvoj milujúci Vincent

Nataša Holinová

Odmäk

2010-02-22T10:54:00.004+01:00

Začal sa odmäk, asi pred týždňom, opatrne, s rešpektom pred zimou, zrýchlil až pred pár dňami. Jemne kvapkal na balkónové zábradlie a tvoril pod ním mláčku, ktorá navečer ešte primrzla. Už nie veľmi ako po minulé dni, lebo bolo iba štipku pod nulou, ale aj tak som to sledovala zabalená v deke a v zimných papučiach.

Mačiatko sa pýtalo von, úpenlivo mňaukalo na okne a tlačilo balkónovú kľučku, akoby cítilo, že už je teplejšie ako ešte prednedávnom. Nakoniec zaspalo na parapete, oťapené slnkom, ktoré presvecovalo izbu, voňavú od aviváže, aromatherapy. Nepýtalo si ani mäso, ani granule, len si zložilo hlavu do labiek a stíchlo, len dýchalo a odfukovalo so zavretými očami.

Večer býva ešte chladno, ale vravíme si, že už nie tak. Cez deň je zem mokrá, plná blata a mlák, zimnej vlahy, ktorá nestihla vsiaknuť a ktorá sa cez noc mení na ľad a rozpína medzi hrudami. Sledujeme tú premenu na poliach, občas vidíme ešte pozostalý fľak snehu, ale viac je už hnedej, sýto hnedej, mokrej a plnej života, ktorý sa o chvíľu zobudí. Jemné, mladé lístky sa budú drať von čoraz rýchlejšie a o pár dní zafarbia krajinu, už nebude biela, nahá a monotónna. Farby sa budú miešať a my ich budeme sledovať, ako keď ich maliar z palety nanáša na plátno.

Budeme si to vychutnávať. Otvorím okno dokorán a pustím dnu všetky vône, farby a chute, ktoré jar prinesie. Na stôl v kuchyni postavím vázičku s narcismi, nie rýchlenými, krehkými a slabými, ale plnými slnka, s pevnými stonkami a veľkými kvetmi, ktoré bude mača ovoniavať a ňufáčik bude mať žltý od peľu. A budeme jej hovoriť, že to nesmie a budeme sa smiať.

Teším sa na cestu, na aktívny oddych, na fyzickú prácu, čo prekrví telo a otvorí dušu nadoraz. Na pár dní na samote, ktorú pôjdeme upratať hneď, ako posledná štipka zimy zíde z hory nad ňou. Hneď, ako sa bude dať sedieť na schodíkoch a vychutnávať si ráno iba v teplákoch a jarnej bunde. Hneď, ako sa bude dať behať bez šálu na tvári, hneď, ako sa rozhýbe všetko, čo ešte spí.

Teším sa na tie dni, čo nám začínajú klopať na dvere.

Dana Sudorová

Iba tak

2010-02-18T08:20:00.003+01:00

Iba tak
Sa nechám unášať davom
Uponáhľaným
Ospalým

Iba tak
Sa usmejem do kvapiek
Dažďových
Mokrých

Iba tak
Si budem spievať v snehu
Pieseň
O lete

A nebudem sa báť
Potme hľadať
Kúsok svetla
Odrazený v dlani
Čo mi večer podáš

Iba tak
Si ťa zaľúbim
Každé ráno
Nanovo.

Dana Sudorová

Nemenné

2010-02-09T07:28:00.005+01:00

Na čistej bielizni leží mača a spí, užíva si ešte tmavého rána, keď ja sedím na gaučíku v kuchyni a pijem rannú kávu. Roky rovnaký rituál, ktorý nemením, vymeniť gauč za podstienok rodinného domu plný leta je jediná zmena, ktorú si živo predstavujem, rozospatá.

Mala to byť chladná noc, studená, mrazivá, a niekde aj bola, hovorí predpoveď. Cez deň má vraj znovu snežiť, v duchu si vravím, že už by nemuselo, že už by hádam stačilo. Ale ešte je len február, ešte je na teplo veľa času a sneh sa ešte nepoberá.

Žijeme veľa času na kolesách a menej doma, sledujeme krajinu cestou, v snehu je takmer rovnaká, zababušená do studenej bielej, premrznutá, nehybná a stvrdnutá, ťažká. Len srnky sa pasú na všetkom, čo nájdu, ležia na snehu a dokážu na ňom oddychovať. Na jednom mieste je ich celkom veľa, celé stádo, mnohé pri sebe, akoby vedeli, že sú si rovné, že si patria a nechcú sa vzdialiť, rozdeliť. Sledujeme ich z vykúreného auta, spomalíme a vravíme si, aká škoda, že nie je blízko parkovisko, len samá príroda a zákruty na ceste.

Včera som videla vychádzať slnko. Veľké, guľaté, žiarivé, tuho červenožlté, jasné a mrazivé. Presne také, aké naši volali zubaté, ktoré má svetlo a nehreje. Spomínala som, ako sme začiatkom jesene vybehli ku koľajniciam a fotili, ako vychádza nad kukuričným poľom. Ako som hovorila, že to nie je úplne to, čo som ti chcela ukázať, lebo cestou do práce bolo krajšie ako v tú sobotu, keď sme tam stáli a sledovali ho pod jasnou oblohou.

Raz ti ho ukážem také, aké chcem, aké sa mi najviac páči. Žiarivé, farebné, honosné a veľké, bude mať zore všade, kam len dovidíme, silné a teplé. Plné energie, také, ktoré cez deň silnie, aby noci boli teplé, aj v zimou vymrznutých dolinách.

Také, čo je po veľa letných rán nemenné.

Dana Sudorová

Energy

2010-02-02T21:11:00.017+01:00

V zime vraj ľuďom chýba energia, lebo vraj kam nechodí slnko, tam chodí lekár a slnka túto zimu bolo naozaj málo. Pamätám si len málo slnečných dní – novoročný a a ešte zopár, takých, ktoré som videla z okna našej práce. Slniečko ohrievalo ľudí v čiapkach, vetrovkách a rozpúšťalo snehovú kašu na čľapkanicu na ceste. Lebo ešte predtým, ako vyšlo, snežilo.

Chodíme cvičiť, lebo už nefajčíš a raňajkujeme ovocie, zeleninu a nič ťažké, lebo vraj to je na energiu dobré, to ju dodá a udrží. Držíme sa zásad prastarých rodičov, ani oni nežili inak, iba cvičenie nahrádzali ťažkou prácou, jablká si trhali priamo zo stromu a mrkvu vytiahli zo zeme alebo z piesku, nekupovali ju v hypermarketoch. Absolútne prirodzene, bez doplnkov výživy, ktorými dnes rodičia kŕmia svoje deti, lebo nechcú papať zdravé veci.

Vyzdobil si parapetu zeleňou a ovocím, a na poličku si povykladal čaje. Všetky, čo máme doma – bylinkové, ovocné, čierne a zelené, každý s nejakým názvom, štipkou vitamínov a účinkami proti neduhom. Spravil si kuchyňu útulnejšou, voňavejšou, plnou prírody, vždy si zatlieskam, keď ju vidím. Lebo sa mi páčia takéto veci, také drobnosti, spojené do precitnutia, pri ktorom sa prichytím, keď ráno zažnem svetlo. Ako keď ťa vidím spať, sledujem tvoj dych, pokojný, pravidelný, niekedy sprevádzaný úsmevom. Držím ťa za ruku, ktorú mi rozospatý natiahneš, pozorujem mača schúlené do klbka spiace pri tebe, a cítim to, silno to je tu.

Pozerám sa z okna na stopy v snehu. Keď po ňom kráčam, chcem, aby už nebol, aby už bola zelená tráva a púpavy, aby sme boli na lúke s vedierkami a trhali hlávky na med, ktorý vonia jarou. Plnou slnka, rannej rosy a zeme, ohriatej počas dňa a ešte stále studenej po nociach. Aby sme už mohli sledovať, ako všetko klíči, ako sa všetko rodí, alebo aspoň prebúdza, ako je všetko mladé a svieže.

Ale takto, spoza skla, nevadí. Nechladí, aj keď ho je veľa. Miešam listy byliniek, zalievam ich horúcou vodou a vyrábam nám jar, plnú kanvičku jari. Zelenej, voňavej, s medom a s citrónom. Takej, ktorú si natrháme do zásoby, vysušíme a uložíme na poličky, keď príde. Onedlho, jedného dňa, naplno. Tak naozaj.

Dana Sudorová

Danča v skorej rannej Prahe

2010-01-24T07:03:00.013+01:00

foto: Karol Sudor

Lepšie ako vyberať smetiaky

2010-01-16T05:29:00.014+01:00

Chytilo ma to hneď po Vianociach. Keksíkova izba je daň za to, že zvyšok bytu je obývateľný a občas aj publikovateľný, a ten dobrý pes to dokonca akceptuje. Ale bola by to skvelá pracovňa. Mohol by tam prespať jeden človek (alebo dvaja, čo sa majú radi – odskúšaný variant). Už je to pol roka, čo som si s očami plnými mexických farieb počas dlhého letu späť predstavovala sýtozelené steny a oranžový rám okna.

Ak upracem Keksovu izbu, môj život nebol márny.

Som presne taká obeť vecí, o ktorých sa občas píšu články, ale objaviť škatuľu dávno zabudnutých, dokonale nepotrebných, zato perfektných vecí, to sú malé Vianoce. (Je to ešte lepšie, ako vyberať smetiaky.)

Nemôžem za to. Ešte pred rokom som pracovala v agentúre, kde bolo možné, aby ľudia mali na stole toto:

Ten nádherný starý a úplne naničhodný McIntosh (vľavo) mi firma odmietla predať za tisíc korún slovenských, mimochodom.

Tragédia Keksíkovej miestnosti sa začala už pri sťahovaní – prvým vložením škatule s nápisom NEPOTREBNÉ VECI (naši grafici mi vyrobili skvelé nálepky), druhým, tretím... Teraz som zistila, že vlastním všelijaké vynikajúce: plechovčičky, fľaštičky, zvieratká, kusy garderóby aj šperkov, sviečky a svietniky, kancelárske potreby, smaltované kuchynské riady, technické geréty a mnohé ďalšie neopísateľné predmety.

Máloktorá kniha v tomto byte nezmenila za uplynulý mesiac polohu a súradnice. Mojím majetkom sú dva kusy Dostojevského Idiota. Z toho vyplýva, že rodiče, kteří chtějí vidět idiota, nechť se dostaví ne do ředitelny, ale na 4. poschodie. Lenže pozor: ten novší je Mathesiov preklad, takže nie som až taká blbá, lebo je jasné, prečo som si ho kúpila.

Ďalej je tu starý, nikdy nijakým odborníkom neriešený problém s vyhadzovaním. Po celovečernom premýšľaní sa mi podarilo vyniesť dve igelitky so starými záclonami a pokazenú predlžovačku. To isté sa zatiaľ nepodarilo s:

– Vladovými lyžami z roku 1985 značky ELAN fas, ktoré som používala ešte pred pár rokmi,
– s červenými nohavicami asi z doby gymnaziálnej,
– Keksíkovou gumenou činkou z cvičiska, ktorú mu už nikdy na hranie nedám, pretože ju vážne stráži a otravuje s tým okoloidúcich,
– servisnou knižkou z corsy ukradnutej 14. januára 2004 (je to pamiatka),
– mnohými ďalšími užitočnými vecami.

Odváži sa mi niekto tvrdiť, že poznámky z lexikológie nebudem potrebovať už NIKDY? Rozbitý zadný reflektor z mojej astry som dlho-predlho držala v rukách (sú v ňom žiarovky, a to ešte stále).

Úplne nepochopiteľný bol nález nezjedeného kindervajca a veľmi radostný zas objav ónyxovej písacej súpravy po dedkovi, ktorú mi darovala babička. Potravín už u Keksa veľa nebude – v škatuli s vecami z bývalej roboty som zazrela len vínny ocot, ktorý sme potrebovali na výrobu šalátu v kancelárii, a to je predsa vec, ktorá vekom len naberá na kvalite. Povedať, že moja zbierka pexies je konečne na hromade, by bolo trochu odvážne, ale už sa, myslím, nachádza v jednej miestnosti. Fakt, že až teraz som od prisťahovania našla svoj diamantový prsteň po babičke, musím pred mojou radostnou matkou zatajiť (pýta sa ma naň poctivo raz ročne). Bol aj so svojou škatuľkou v takej malej igelitke s disketami, 3,5-palcovými. Našťastie, stále mám desaťročný notebook, tak sa môžem niekedy mrknúť, čo na tých disketách je. (Nevyhodila som ich, samozrejme.) Na starom pc, čo je v kuchyni pod stolom, tie poklady nepopozerám, pretože keď som v ňom pred dvoma rokmi hľadala jeden dávny preklad, vykrikoval, že neviemčo v BIOSe. To ale nie je dôvod, prečo by som sa ho mala bezcitne zbaviť.

Skrátka, aj trojizbový byt môže mať 13. kómnatu a ja mám nejakú diagnózu. Ľutujem, že som si nenechala aj prvé dva mobily, lenže vždy sa našiel niekto úbohý a potřebný. Chvalabohu, prvý modem mám. A akoby nešťastia nebolo už dosť, dokúpila som porcelánovým psom kamarátov – je to jedna maličká soška dvoch vlčiakov. V starinárstve vedľa VÚB-čky stáli iba 9 evri, lebo jeden má vzadu odlupnuté z uška. Dobrých psov sa všade veľa zmestí:

Starý papier som už ponosila do pivnice pani K., ktorá si zaň zasa kúpi zájazd – dúfam, že niekde ďalej, nielen do Číny ako vlani. Verím, že už v lete 2010 budem mlátiť do klávesnice v krásnej malej pracovni s knižnicou urobenou na mieru, s konečne nainštalovanou tlačiarňou (ak nájdem kábel) a pri nohách mi bude chrnieť spokojný pes.

Nataša Holinová

Mačacia smotánka a zmiešané pocity

2010-01-12T11:01:00.009+01:00

Cez víkend sme boli na výstave mačiek. Na takej, ktorá má ukázať najkrajšie kusy, ktorá má byť honosná a ktorá je súťažná. Medzinárodná. Taká, na ktorú by nám Pupúna nikdy nezobrali. Lebo nie je šľachtený, lebo je najdúšik. Odniekiaľ z diaľnice v Petržke, kde ho našli ako mačiatko, nižšia kasta. Šli sme tam, lebo sme chceli kúpiť aspoň krmivo a nejaké zábavky. Mávadlá Pupún miluje a tam ich majú. A sebe sme chceli tričká od Mačiek SOS, ktoré nám kedysi našli Pupúna.

Prechádzali sme sa pomedzi klietky a videli ich veľa. Čistokrvných, s krásnou srsťou, dlhou či krátkou, veľkých či malých. Väzňov. Neboli ničím iným, len niečím apatickým, veľkým, vystresovaným a možno aj nadopovaným, veď čo iné si jeden môže myslieť o mačičke, veľkej a veľa vážiacej, ktorá namiesto v pelechu zaspí v záchodíku s podstielkou?

Iné mačence boli mladučké, živé a šantivé, aj v tých malých priestoroch. Pýtali sa von, a ja som mala chuť ich celé vyškrabkať, tak, ako to robím s našou malou doma. Namiesto toho čakali na to, kým príde niekto, kto ich kúpi. Lebo boli odčervené, zaočkované a k odberu ihneď. Keď sme sa k nim priblížili a prstom klopali na klietku, ihneď sa chceli hrať, naťahovali labky, vystrkovali pazúriky. Nešahejte na ně, ukončila hru majiteľka a otočila sa klietke chrbtom, aby mohla tlačiť žemľu. Nerozlišuje dotyk a dotyk cez sklo.

Mačka je živel. Je to tvor, ktorý sa nikdy úplne nepodriadi našim príkazom, ktorý potrebuje behať a dýchať čo najslobodnejšie. Vtedy vie byť verná, vtedy neuteká. Viem to, pretože doma jednu takú máme. Jej rajom sú otvorené dvere na všetkých miestnostiach, možnosť vybehať sa, keď to chce, a možnosť zaspať na okennej doske, na polici alebo kdekoľvek inde, keď je unavená.

Mačka nepotrebuje obecenstvo. Chce byť sama sebou, chce mať pokoj vtedy, keď ho chce, a nie vtedy, keď ho chceme my. Nepotrebuje cudzie pohľady, nepotrebuje pozornosť množstva cudzích ľudí.

Mačka potrebuje domov. Taký, na ktorý si zvykne a v ktorom aj ostane, nie taký, z ktorého je odtŕhaná a v klietke prevážaná niekam, kde to nepozná a nestihne poznať. Mačka sa potrebuje adaptovať. Preskúmať okolie, prejsť si ho labkami, ovoniavať, podriapať pazúrikmi, pohľadať si skrýš, pre prípad, „keby niečo“.

Tie mačky, ktoré sme videli na výstave, boli iné. Pripravené, vyčančané, vyumývané, učesané. Prevychované, ticho ležiace, nehybné. Veľkými očami pozerajúce nevedno kam. Nie všetky, pravda. Niektoré žili. Pišťali, mňaukali, pýtali sa von. Von z toho malého priestoru.

Mačka nepotrebuje klietku.

Výstava krmív, apatie a zjavného utrpenia. Tichého, hnaného pred porotu, a možno víťazne ovenčeného. Pre pýchu a prestíž majiteľa.

Smotánka plná zmiešaných pocitov.

Dana Sudorová

Skúška

2010-01-06T18:07:00.004+01:00

Učíš sa. Znovu a znovu. To isté, dokola. Stále máš pocit, že to nie je ono. Stále máš pocit, že to nikdy nebude ono, že oni to poznajú, že Ťa odhalia. Ten pocit sa nezmení, bude tu stále, aj tesne pred tým, aj tesne po tom. Hodiny letia, nevnímaš čas.

A potom sa neučíš. Nechceš, nemôžeš, nevládzeš. Hodiny sa zrazu objavia a Ty vieš, že sa k tomu budeš musieť vrátiť. O chvíľu, možno o dve, ale budeš musieť. Ale... Robíš čokoľvek, aby si nemusel. Hovoríš, bozkávaš sa, miluješ sa, čítaš knihu, počúvaš hudbu, spievaš, hráš, píšeš, upratuješ. Len aby si na chvíľu zabudol, len aby si na chvíľu nemusel myslieť na tú chvíľu, ktorá príde. Na chvíľu, za ktorou teraz nie je nič. Žiadna budúcnosť. Žiadne pokračovanie. Tou chvíľou akoby končil Tvoj život. Jeho pokračovanie sa objaví až po tom.

Nemysli! Neplánuj! Neboj sa!

Spíš. Nekľudne. Málo. Zle. Vstaneš a nechceš tam ísť. Strach? Trochu. Obavy? Trochu. Obliekaš si oblek a pripadáš si ako starí rytieri, navliekajúci sa do brnenia. Dáva Ti istotu, dáva Ti silu, dáva Ti pocit, že v tomto to zvládneš. Pár metrov látky a aký rozdiel...

Pot. Steká pomaly, je studený a horúci zároveň. Hovoríš ako v tranze, mozog úpenlivo hľadá presné slová, loví v tom, čo si do neho nalial... Málo? Ešte? Ešte veľa? Ešte trochu? Stačí?

A koniec. Je po všetkom. A ako to dopadlo? Uvidíme...

Juraj Petrovič

Viedenské tváre. A nohy

2010-01-06T07:01:00.026+01:00

foto: Karol Sudor

Nabielo

2010-01-06T06:56:00.010+01:00

Vonku nasnežilo; biele studené vločky sa sypali celú noc, všetko je biele presne na Troch kráľov. Je v tom určite nejaká symbolika, nejaké duchovno, keď nasnežilo práve teraz.

Pozerám sa z okna a recitujem si v duchu Kafku, jeho Stromy, tak, ako si to pamätám, ako sa to dobre čítalo, poviedka na pár riadkov, v ktorej je všetko. Hodí sa sem, autenticky, prirodzene, nutkavo sa zavŕta do hlavy, nenútene a natrvalo. Pár viet pre každého, obyčajná myšlienka pretavená do úžasu, aké jednoduché.

Deti dnes pôjdu na Kolibu, alebo niekam inam, budú sa túlať bielou krajinou a hovoriť rodičom, že aha, sniežik. Možno ho ochutnajú, ako my, keď sme boli malé, v jednej ruke šnúrka od saní, v druhej ruke sneh, olizovali sme ho ako zmrzlinu, alebo sme doňho hrýzli, poza chrbát rodičov, nenápadne. Lebo vraj sa to nesmie, vraj je to nezdravé a sneh špinavý, aj keď je biely. Nevadí. Aj tak sme to robili, potajomky, aby veľkí nevideli.

Kým sme boli deti, menej sme sa báli mnohých vecí. Dospelosť vie, a to ju trápi, skľučuje, obmedzuje a zaháňa do kúta, veľakrát chceme byť opäť malí a byť bezstarostní. Bojíme sa chorôb, bojíme sa o deti, upozorňujeme, diktujeme a hovoríme ´no-no´ z pozície veľkých, zakrývame strach prísnosťou. A myslíme si, že takto to má byť, to je pre nás správne. Lebo sme to videli od niekoho predtým, lebo sme to zdedili, balíček strachu obalený alibizmom, dostali sme ho do vienka a predávame si ho po generáciách.

Dnes, keď sa rozvidnie, budú ulice plné ľudí. Budú kráčať po snehu, ťahať sane a deti v nich, niektorí sa budú guľovať a stavať snehuliakov a bude možno stále snežiť. Na konci prázdnin, na väčší pôžitok.

Možno pôjdeme aj my do ulíc, prejdeme sa a budeme počúvať sneh. Ako chrapčí pod nohami, ako bude pripomínať ruské rozprávky. Budeme zababušení vo vetrovkách, s čiapkami na hlavách stiahnutými až takmer na očiach, a budem ťa dospelo držať pod pazuchou. A po návrate budeme mať mokré nohy, zdravú červeň v tvárach a budeme unavení, súci do perín. Ale budeme spokojní, rozhorúčení pod hrubými pulóvrami, a budeme si hovoriť, že paráda.

A možno ostaneme doma a budeme sa rozprávať. O bielej krajine, o tom, ako neprestáva sypať, a o tom, ako hreje čaj, keď je vonku zima. O tom, čo je vnútri, o tom, čo si pestujeme v sebe a pre seba, o pekných veciach.

A všetko bude voňať škoricou.

Dana Sudorová

Potichu

2010-01-02T09:44:00.007+01:00

Ráno, ešte za tmy, bol vonku vietor. Videla som ho; rozkýval konáre stromov, nahé a štíhle, odpočívajúce, pretože je zima, stále, hoci včera svietilo slnko. Kývali sa potichu, ale aj tak bolo vidieť, že vietor je tu s nimi, v nich.

Ešte sa len brieždi, ešte chce všetko spať a byť ticho. Len ujovia smetiari obďaleč rachocú, nie ako delobuchy včera a predvčerom, ale tak, že ich je počuť. Práca šľachtí, tak sa to hovorí a oni musia byť šľachetní, keď sú tak skoro ráno hore, v plnom nasadení, vo švungu.

Včera bolo jasno. Nijaké oblačno ani polooblačno, bola modrá obloha ako v ženských románoch alebo rozprávkach pre deti. Počula som, ako mi o nej hovorí teta vľúdnym hlasom z telky a ako sa pod tou nakreslenou modrou oblohou naháňajú zvieratká. Videla som zoradené písmená vytvárajúce obraz, ako sa pod hranou modrou oblohou prechádza dlhovlasá dáma so slnečníkom v šatách ružovej farby, romantický úkaz častý v knihách, aké už nejaký čas nečítam.

Prechádzali sme sa popri vode a fotili kačice a labute. A seba, jeden druhého. Modrá obloha sa odrážala vo vode, farbila ju do priezračna, do čista. Klamlivo, ale krásne. Nevadilo, že šliapeme po blate, po chodníku, ktorý ešte nestihol vyschnúť. Kráčali sme oproti slnku a bola to paráda, až sme si mysleli, že už príde jar, klamali v duchu seba samých, ale bolo to pekné, príjemné a dobre sa to prežívalo.

Dnes je ticho, ešte je príliš skoro na akékoľvek zvuky. Obloha je nejasná, ešte sa len začína brieždiť a vietor sa hrá s konármi stromov stále viac, silnejšie a viditeľnejšie. Dnes možno nebude pekne a voda v mŕtvom ramene nebude modrá, ale hnedá, kalná a pravdivá. A možno sa nebude dať fotiť, možno zas naprší a blato bude pri vode ešte väčšie a chodníky budú plné mlák.

Zažínam sviečku a čakám, kým prevonia byt. Pomarančovo, s vianočným korením. Tak to bolo napísané na etikete, ktorou bola obalená pred časom, keď bola nová. Otváram knihu a pokračujem v tom, čo je rozčítané a nedočítané a čo zvyknem dobiehať cez sviatky. Ešte chcem kúsok z nich, ubehli veľmi rýchlo, ešte sa mi žiada zopár dozvukov, nech sa nabažím. Stačia malé, v kúskoch, v kocke...

...len tak, bez zvukov, s vôňami a farbami, aké si vymyslím.

Dana Sudorová

Silvestrovský rozmar

2010-01-01T21:38:00.007+01:00

Nemám rada silvestrovskú polnoc. Našim zväčša zavolám ešte pred ňou, zaželám im šťastný Nový rok a už ma to berie. Nie, žeby som bola precitlivená osamelá duša bezmocne sa topiaca v melanchólii za tým, čo bolo a „odchádza“. Som iba praobyčajný majiteľ mačky. A tam je pes zakopaný.

Silvestrovská polnoc je to najhoršie, čo si musí každé zviera odtrpieť. Niekde v kútiku, trasúc sa, vyštekávať alebo pišťať, s búšiacim srdcom sa možno pokakať a pocikať od strachu. Lebo zvieratá nie sú nahluchlé pne a rozhodne nie sú fanúšikmi svetielok vystrelených niekam do vzduchu.

Po minulé roky sa Pupún schovával za plátenú skriňu, bola jeho útočiskom, kým sme ho nevytiahli spoza nej, nezobrali do náruče a nenanášali ako kojenca. To mača sa celé triaslo, srdce mu šlo z hrude vyskočiť a ja som si vravela, nech už to celé prestane. A občas som pomedzi myšlienky nahlas vypustila nezverejniteľné slovo. Alebo dve.

Tento rok plátená skriňa nie je. Keď už krátko poobede junáci na ihrisku testovali piráty a inú lacnú pyrotechniku, ktorú im rodičia nakúpili a natlačili do ešte lacnejších igelitiek, mačka sa zmätene pozerala okolo seba, ani nemukla. Pri čoraz častejšie sa opakujúcom sa rachote si to priamou čiarou namierila do spálne. Ani sme sa ju nesnažili chytiť, vedeli sme, že to bude márne. Len sme ju občas sledovali a čakali, kedy z mačky ležiacej na posteli bude jednoducho mačka fuč. Aj sa stalo.

Skryla sa do gaučíka. Starého, malého, takého, čo je len pre ňu. Keď začala paľba, a keď výrastkovia začali púšťať piráty nielen za blokom na ihrisku, ale aj veľmi blízko vchodov do panelákov, my ľudia sme mali problém. O mačke ani nehovorím.

Našla som ju hneď, ako som vošla do izby a nevidela ju. Keď som z gaučíka poodhrnula matrac, zbadala som jej ňufáčik. Pozerala na mňa tými vypúlenými ustráchanými očiskami, všetko ovoniavala, ešte aj moju ruku, akoby ma od strachu nepoznala.

Ešte hodinu a pol po polnoci som mala problém dostať ju z toho jej bunkra von. Skoro som zaspala na gaučíku bez matraca, a mača ešte stále skryté v diere sledovalo okolie a mojej ruky sa ani nedotklo.

Dnes som sa tešila, že je pokoj. Nikto nestrieľal, žiadne doobedné občasné „rach“ ako dozvuky. Paráda. Keď ma ale po poobednom spánku zobudil šialený hluk, vedela som, ktorá bije. Pupún iba pozeral a nechápal, ako hlučný ohňostroj osvetľuje izbu a prečo vlastne. V zmätku vybehol zo spálne do kuchyne, a keď zistil, že rachot je aj tam, odtiahol si vstavanú skriňu a šup ho do čistých vecí. Sedel na nich ako päť peňazí, pozeral sa okolo seba a hodnú chvíľu trvalo, kým prestal byť zmätený a dostal sa do normálu.

Lebo aj zvieratá sú živé tvory. A všetky, či už domáce, alebo tie pouličné, sú okolo nás. Len nedokážu čeliť našim rozmarom. A tým pyrotechnika na konci roka jednoznačne je.

Dana Sudorová

Domov

2009-12-31T15:33:00.010+01:00

Vonku sa brieždi, keď vstávame, všetko je upratané, pobalené, darčeky v obrovských taškách. Mačiatko vbehne do klietky, samo, bez strachu, nemňaučí a neplače, že tam nechce byť. Sme pripravení.

Vezieš ma domov, tam, kde som vyrastala, tam, kde som bývala, keď som bola dieťa. Tam, kde je mama a otec, tam budeme tráviť sviatky, pár dní. Tam bude všetko. Kapustnica, klobásky, šalát a víno, rumové guľky s kokosom a pestrofarebný stromček so salónkami a trblietavými ozdobami.

Sviatky sme ešte u nás netrávili. Nepoznáš naše rodinné zvyky a ja som už prilipla k tým iba našim, spoločným. Takým, že nikam sa neponáhľať a s ničím si nerobiť starosti. Navariť tak akurát, z ničoho nie veľa, a napiecť iba jednoducho. Ako prekvapenie, nech byt vonia a nech je v ňom teplo.

Prichádzame skoro, upratuje sa, varí a vypeká, ako voľakedy, pred rokmi, rodinný rituál. Pomáhame a smejeme sa potichu, keď je stres. Pofajčievame s otcom v špajzi, nazývame ju zimnou záhradou, sedíme tam na stoličkách ako kurence, ale každý nájde svoje miesto aj v tom malinkom priestore. Otec číta vianočné priania, postaví sa do predizby a prižmúrenými očami recituje vinše z mobilu. Pozeráme Chrobákov, čiernobielych, starý film z ich mladosti, bez kúska snehu, s kúskom atmosféry minula. Zrazu je už poobedie, zrazu sa pomaly zotmie a všetko vonia viac ako ráno, viac ako inokedy. Večeriame štyria, keď nás mama zavolá, a keď otec dokončí príhovor. Sviatočný, krátky, po ktorom si štrngáme.

Už to vnímam inak. Už to nie je pre mňa tradičné, aj keď to poznám ešte z detstva. Aj keď poznám každý detail, a aj keď sa teším, že sme spolu, vo vnútri to cítim. Má to svoje čaro, ale trošku iné, také už prežité.

Toto tu je rodičovské. Také to, na čo sa môžem pozerať detskými očami, hrabať sa v spomienkach, smiať sa na tom, ako sme lašovali darčeky a ako som zistila, že Ježiško je vlastne otec a nebola som sklamaná, lebo som to tušila. Ako som sa nevedela dočkať, kedy už konečne pôjdeme ku stromčeku, hniezdila sa pri večeri a mala vždy plno rečí. Ako sme stáli so sestrou pred stromčekom a spievali sme koledy, až kým nezhoreli prskavky do úplného konca. Ako ma to nebavilo, lebo pod stromčekom bola kopa darčekov a ja som ich iba chcela a chcela. Ako sme rástli a ako sme trávili prvé Vianoce mimo domu, aj ja, aj sestra, a naši boli so starkým.

Teraz už koledy nespievame a prskavky nezapaľujeme. Stačí obyčajný rozsvietený stromček a pod ním darčeky zabalené v ozdobnom papieri. Rozdávame si ich, čítame si mená a tešíme sa. Už nie ako deti, už nemám chuť utekať k susedom a chváliť sa tým, čo som dostala. Už sa len usmievame, ďakujeme a konštatujeme, že pekné a iné pozitíva.

Je dobré občas sa vrátiť do spomienok, vytiahnuť ich zo svojho vnútra a trošku sa v nich pohrabať. Ale to rodičovské bude už len občas, to naše spoločné bude často, veľakrát. Lebo sme už väčší, starší a dospelejší a domov máme inde. Ďalej, bez rodičov, so svojimi zvykmi.

Vieme, kde je naše miesto, patríme si.

Rozumiem tomu, chápem a cítim to tak. A potichu, v duchu, prežívam to naše, keď ma vezieš späť domov, k nám...

Dana Sudorová

Rok, keď som nepreložila krížom slamu (a o láske k Vonnegutovi)

2009-12-14T23:39:00.007+01:00

Odkedy mi vyšiel Dalí, ani prach. Rok preondený redigovaním a písaním kuchárskej knihy pre M. A ešte divnejšie je, že mi práve na narodeniny začali chodiť anonymy, že mám praštiť s prekladaním. Teraz, keď som sa o preklad neobtrela, ani nepamätám? Čo vám preskočilo?

Ale vráťme sa ku Kurtovi. Historická epocha, počas ktorej vnucujem Slovartu moje milované Fates worse than death, sa dá rozdeliť podľa viacerých hľadísk na menšie časové úseky. Pre potreby tohto článku však stačí vedieť, že po tom túžim tak strašne, že hádam prekonám vrodený ostych a konečne nájdem iného vydavateľa. Musí mať len odvahu vydať Vonnegutove eseje, čiže menšinový žáner, a trocha chuti nechať ma to urobiť.

Kým sa mi to podarí, preložím si malý kúsok, len tak z plezíru. Nemôžem si pomôcť. Niekto slope, ja prekladám.

Súčasťou úvodu tejto famóznej knihy je bleskový rozhovor Vonneguta s britským Weekly Guardian:

Otázka: Aká je vaša predstava dokonalého šťastia?
Odpoveď: Že niečo niekde chce, aby sa nám tu páčilo.
Otázka: Ktorú žijúcu osobu obdivujete najviac?
Odpoveď: Nancy Reaganovú.
Otázka: Čo u druhých ľudí najviac odsudzujete?
Odpoveď: Sociálny darvinizmus.
Otázka: Aké auto vlastníte?
Odpoveď: Hondu Accord, rok výroby 1988.
Otázka: Vaša obľúbená vôňa?
Odpoveď: Tá, čo vychádza zadnými dvermi pekárne.
Otázka: Obľúbené slovo?
Odpoveď: „Amen.“
Otázka: Obľúbená stavba?
Odpoveď: Chrysler Building na Manhattane.
Otázka: Ktoré slová alebo frázy používate až príliš často?
Odpoveď: „Prepáčte."
Otázka: Kedy a kde ste boli najšťastnejší?
Odpoveď: Asi pred desiatimi rokmi ma môj fínsky vydavateľ vzal do malej krčmy na okraji večne zamrznutej pôdy jeho krajiny. Prechádzali sme sa a našli zamrznuté zrelé čučoriedky na kríkoch. Roztápali sme ich v ústach. Bolo to, ako keby niečo niekde chcelo, aby sa nám tu páčilo.
Otázka: Ako by ste chceli zomrieť?
Odpoveď: Pri leteckom nešťastí na vrchole Kilimandžára.
Otázka: Aké nadanie by ste mali najradšej?
Odpoveď: Pre hru na čelo.
Otázka: Čo pokladáte za najpreceňovanejšiu cnosť?
Odpoveď: Zuby.

Nataša Holinová

Pupún

2009-12-14T23:28:00.014+01:00

Foto: Dana Sudorová

Somewhere in the City

2009-12-10T23:03:00.008+01:00

Môže to byť trebárs 8. obvod nášho malebného gastrofobického mesta, Ulica Slovenskej obchodnej inšpekcie číslo 10 000. Viac mi nedovolili povedať.

Mám ten bufet celkom rada. Nie všetko sa im podarí, ale moju dyspepsiu berú vážne a za šalát namiesto prílohy nepýtajú doplatok. Dá sa kúpiť pol porcie. Rešpektujú môj nekultúrny zvyk obedovať v najčudnejších časoch a čítať si pri tom noviny, ktoré mi aj donesú, dakedy včerajšie. Pýtajú sa, či mám veľa roboty a ako ide život. Matka s otcom sa striedajú pri varení a pokladni, syn roznáša. Títo traja makajú v podníčku, ktorého obrat sa neodvážim odhadnúť. A jedného letného dňa im do toho vstúpia ochrancovia spotrebiteľa.

Dve ženské sa dobre a zadarmo nažrali, potom majiteľke povedali, že v jej podniku našli jediný nedostatok: pod tabuľkou so zákazom fajčenia chýba oznam o paragrafe, podľa ktorého je tento zákaz vydaný a ktorý prevádzka musí mať verejne vycapený rovnako ako onen zákaz fajčenia. Rozhodnutie o pokute 10 000 korún jej dojde poštou, zatiaľ jej dali nejaký zdrap.

Jej tvár má farbu ako tie termoobaly, do ktorých dáva rezne, ženské vychádzajú vedľa oznamu, ktorý už aj stihla nalepiť, ja vchádzam a ona zakvíli: „Keby tritisíc, nič nepoviem, ale desať???“

Uteším ju, že aj tritisíc je svinstvo za prepytujem prehrešok, ktorý nikoho nepoškodil. Ukazuje mi svoj zdrap. „Doneste to rozhodnutie, keď vám príde, pozrieme sa na to,“ vravím jej. „Bude tam presne napísané, čo ste porušili, bude tam niekto podpísaný, možno sa odvoláte...“

Veľmi sa poteší a o dva dni je všetko ináč. „Viete, kamarátka mi vravela...“ No jó, Máňa uklízí na OPBH a takový případ tam měli...

„... že do toho nemám rýpať, lebo už mi nedajú pokoj nikdy.“

Vysvetľuje mi svoj princíp ešte v novembri.

Nataša Holinová

December

2009-12-10T13:41:00.007+01:00

Do Vianoc ostáva niekoľko dní, ktoré sa ešte nezačínajú predlžovať, vonku fúka vietor pripomínajúci jeseň a mrznúť ešte poriadne nezačalo. Nula je iba občas, zriedka. Ledva si to všímame, keď v papučiach a vetrovkách posedávame na balkónových stoličkách a poťahujeme z cigariet. December je zatiaľ iba obyčajný, bez atmosféry.

Rána sú tmavé a veľmi podobné, mača sa líška pradením a potom zaspí pod stolom, pod novým starým stolom, ktorý nám z kuchyne urobil jedáleň. Tešíme sa z neho, všetci traja, pri raňajkách môžeme konečne pozerať z okna na stromy a hovoriť, že paráda. Že tu sa teraz žije.

Boli sme na Vianočných. V sobotu po obede, len tak sa tam pozrieť. Prechádzali sme popri stánkoch, ruka v ruke, všade hlava na hlave, až sme mali strach, že sa stratíme. Ako to čaro, ktoré som niekedy nasávala, keď som tam postávala v dave. Stále si sa otáčal dozadu, či som tam, a ja som občas skríkla počkaj, keď ťa dav uniesol o kúsoček ďalej, ako sa mi zdalo bezpečné.

Stánky sa nezmenili. Pozerali sme medovníky, mali chuť na medovinu a nestihli si ju kúpiť, ani lokše a ani punč, lebo všade to žilo, všade bol prílišný hluk. Ako v mravenisku na jar, akoby celé mesto bolo na tom malom priestore a chcelo ochutnať, čo kto ponúkal. Vône sa koncentrovali do mraku dymu nad stánkami, zliali sa jedna do druhej a vyznievali ako žena navoňaná viacerými voňavkami. Ťažko, nevoňavo, nevábne.

Už ma viac láka pokoj. V stánku na periférii si pýtam cigánsku, ohrejú mi ju v mikrovlnke a ja márne hľadám to teplo, o ktorom sa v tomto čase hovorí. Také to, čo má mať každý v duši, v sebe. Také, ktoré mikrovlnka nevyrobí, aj keď chvíľu tá žemľa hreje ruky. Kým sa dostanem k náplni, je studená a ťažko jedlá. Mením ju za teplý čaj v kaviarničke s takmer domáckou atmosférou a zapálenou sviečkou zabalenou v pozlátku.

Niekedy mám pocit, že je lepšie ostať doma. Povedať si, že na darčeky je ešte dosť času, uvariť si víno so škoricou a klinčekmi a naberať ho do šálok žufankou. A stojac na balkóne sledovať, ako sa z neho parí a hovoriť si, že hreje.

Lebo ozajstné teplo nepotrebuje davy.

Dana Sudorová

Revolution

2009-11-19T22:20:00.009+01:00

Na stromoch sú len pozostatky lístia, chodníky sú trochu mokré a nebo ťažké, dnes slnko nevyjde, dnes bude níž. Varím mačaťu raňajky a sebe kávu, nepracujeme, je sviatok.

Ľudia slávia revolúciu. Tú divnú, lebo bola nežná. Tú, čo sa udiala pred mojimi očami a tú, z ktorej si aj ja čosi pamätám. Lebo som bola decko, lebo som vtedy žila.

Pamätám si, že snežilo, keď to k nám dorazilo (veci zo západu smerom na východ prichádzali stále nejako neskôr). Veľké biele chumáče tancovali divadlo pod pouličnými lampami, cesty pomaly beleli, na uliciach bola tma a ticho a ja som chcela byť vonku. Mala som dvanásť, na rukách palčiaky, na hlave baranicu a stála som na chodníku úplne sama, lebo nikto nechcel ísť von. Veľký problém malého dievčatka, nechala som na seba padať snehové vločky, občas som ich pár chytila do dlane a sledovala, ako sa na rukavici rozpúšťajú. A každú chvíľu som pozrela nad seba, na kamarátkino okno, či nezhasne a ona nevybehne von. Vždy sa svietilo.

Chcela som ísť domov. Po niekoľkých minútach, desiatkach minút. Nebola mi zima, ale všetko bolo mokré, navlhnuté a čakanie márne. Pohla som sa pomaly, sneh čerstvo napadnutý na chodník som odkopávala nohami do strán ako sa mi chcelo. Otepľovačky na nohách šuchotali, bol to dlho jediný zvuk na okolí, všetko akoby spalo. Keď som začula ďalší, otočila som sa.

Nikde som nikoho nevidela, iba počula, a tak som sa otáčala na všetky svetové strany. Vždy po pár krokoch, keď som mala pocit, že zvuky silnejú. Boli to zvuky davu. Keď som ho zbadala, v tme a stále ďaleko, zdrevenela som, stála som niekoľko minút na jednom mieste, zľaknutá. Dav sa rútil na mňa, bol stále bližšie a ja som sa po chvíli dala na útek. Ledva som dýchala, zabudla na snehové vločky, a náš dom, vzdialený „cez ulicu“, bol zrazu nekonečne ďaleko.

Dobehla som domov zadýchaná, zľaknutá, a jediné, čoho som bola schopná, bolo zhodenie kabáta a dlhé, veľmi dlhé vydýchavanie sa. Otec pozeral telku, zvuky z nej sa zlievali so zvukmi z našej ulice a ja som po chvíli dav sledovala z okna detskej izby. Tiahol sa po hlavnej ceste ako had a rástol. Zrazu bola ulica plná, zrazu to naše malé mesto žilo. V tme, snehu, pod lampami.

Dialo sa to, čo som si matne pamätala z dejepisu v súvislosti s inými dátumami, len som si to nevedela predstaviť. A potom, onedlho, sme súdruhov a súdružky mali volať pánmi a paniami, lebo to, čo nám bolo dlho vtĺkané do hláv sa odrazu snažil niekto vytĺcť, lebo vraj nikdy nebol súdruh. Aj keď predtým boli na to hrdí.

Bola som decko. Nerozumela som mnohým veciam a ešte pár rokov trvalo, kým som sama začala chápať, čo to znamená prezliekanie kabáta, mať čisté ruky a iné frázy. Z revolúcie si pamätám len toto. Pohľad na tie dni sa nikdy nezmení, lebo som nebola veľká. Musela som dorásť na to, aby som pochopila, o čo vlastne šlo, za čo boli ľudia v uliciach.

Teraz, ako dospelá, sa ešte na mnohé veci pýtam, a ty mi odpovedáš. Ochotne, trpezlivo, spájaš mi súvislosti, ako keď sa skladá mozaika. Strašne rada to počúvam a strašne rada to pozerám. A stále dokážem mať z toho husiu kožu. Už inú, ako keď som utekala pred davom, už sa ho nebojím. Viem, že keby som zbadala ten dav teraz, som v ňom.

Nepracujeme, máme sviatok. Možno sa pôjdeme prejsť a možno z domu budeme sledovať, čo sa deje vonku dnes a spomínať, čo sa dialo vtedy. Možno bude snežiť, možno pršať, možno zo stromov len opadne posledné lístie a ty mi opäť pripomenieš, že to nebolo márne. Že máme slobodu a môžeme ju žiť, nielen o nej snívať.

Lebo pred dvadsiatimi rokmi sa začala rodiť. Pomaly, ale isto. Tam niekde, v dave, v snehu, pod lampami.

Dana Sudorová

O hudbe

2009-11-08T16:58:00.005+01:00

Strávil som štúdiom hudby 17 rokov. Dnes sa jej nevenujem, teda nie profesionálne. Boli to stratené roky, stratený čas? Mohol som predsa študovať niečo, čo by ma dnes dobre, možno lepšie ako teraz, živilo, a nemusel by som sa v mojom veku zapisovať na vysokú školu a mučiť mozgové závity učením.

V skutočnosti som ale za tie roky strávené s husľami a neskôr violou pod bradou vďačný. Tie roky neboli stratené. Od prvých krokov, ktoré pri sláčikových nástrojoch nebývajú ľahké (a pre susedov bývajú často zdrojom pekného hlavybôľu), cez postupné ovládnutie základnej techniky až po istú mieru schopnosti hrať veci tak, ako by ich človek chcel sám počuť, prebiehalo niečo, čo som si ani neuvedomoval.

Základom pri akomkoľvek štúdiu hudby je, samozrejme, sluch. Ale nielen jeho fyziologická kvalita. Rovnako dôležité je cvičenie schopnosti počúvať sa, korigovať to, čo nie je správne a dokázať triezvo zhodnotiť, nakoľko sa predstava a realita odlišujú. Táto schopnosť sa nezískava ľahko, trvá roky, kým si ju človek osvojí. Ale keď ju človek získa a vlastnou hlúposťou a zadubenosťou nestratí, dokáže ju používať nielen pri hraní na hudobný nástroj. Dokáže ju používať v živote ako takom. Vedie k tomu, čo bežne nazývame empatiou, schopnosťou vcítiť sa do druhého, pochopiť jeho pocity a namiesto odsúdenia mu poskytnúť pomoc a podporu. Hudba a jej štúdium je jednou z ciest jej rozvíjania. Určite nie jedinou, ale jednou z najkratších a najpríjemnejších.

Často sa dnes hovorí, že ľudia sa navzájom nevnímajú. Často vidíme a počujeme, ako ľudia počúvajú len samých seba, ako prakticky vôbec nereagujú na to, čo hovorí okolie. Práve tu je vidieť, že sa nenaučili počúvať a vnímať, že nezvládli to, čo je - nielen pre hudobníka - veľmi dôležité.

Hrať hudbu by nemalo byť o technike. Samozrejme, keď sa človek učí hrať na nejakom nástroji, technika je prvé, čo musí zvládnuť. Ale technika by mala byť prostriedok, nie cieľ. Prostriedok k vyjadreniu toho, čo človek cíti, ako to cíti a ako rád by to odovzdal tým, čo ho počúvajú. Preto nás nechytí za srdce technicky dokonalá, ale „sterilná“ interpretácia nejakého diela, preto nás oveľa viac „dostane“ jednoduchá pesnička, zaspievaná možno s chybami, ale s citom.

Ak sa človek naučí hľadať hlavne túto kvalitu v hudbe, získa nový rozmer, nový spôsob vnímania. Mnohí poslucháči hudby ho majú, verím tomu, že citliví a vnímaví hudobníci ho majú všetci. Je to úžasný dar, aj keď niekedy danajský. Človek je s ním schopný prežívať život bohatšie, živšie a plnšie, dokáže si vychutnať krásne okamihy, pohľady, zážitky, emócie. V plnej šírke, výške, hĺbke. Emocionálna hojdačka je niečím veľmi prirodzeným a častým práve u tých, ktorí majú schopnosť takto cítiť. Prináša krásne lety vo výškach nadšenia, aj strmhlavé pády do hlbín depresie. No keď ich človek zvládne a pochopí a precíti, vie, že žije, naplno. A je za ne vďačný.

Za mnohé vďačím hudbe. Za schopnosť počúvať, za schopnosť precítiť veci naplno, za rozmer mojej osobnosti, ktorý by som bez nej nemal. Za krásne zážitky z koncertov, z tvorby hudby na miestach, kam by som sa bez nej nedostal, za priateľstvá, ktoré by bez nej neboli.

Je mojou trvalou súčasťou a napriek tomu, že sa ňou neživím. Žijem s ňou, je mojím životom. Sprevádza ma a bude sprevádzať až do smrti. Za to som jej a tým, ktorí ma k nej priviedli, nekonečne vďačný.

Juraj Petrovič

Zvuky

2009-11-08T10:30:00.007+01:00

Vstávam nečakane skoro, z perín ma vyháňa mača, pýta sa z izby von naliehavo, žiadostivejšie ako tón budíka cez týždeň. Chce len vbehnúť do kuchyne a zaspať na okne schúlené do klbka, pruhovaného, lesklého a hodvábneho, z ktorého trčí len ňufáčik. Ešte je priveľmi zavčasu, ale na tieto jej zvuky sa vždy zobudím.

Sedím v kuchyni a pozerám do tmy, hustej a ešte tak intenzívnej, ale viem, že už nezaspím. Vduchu hádam, či dnes vyjde slnko, jesenné, také, čo neoslepí, nevyženie mraky, ale ešte stále nezubaté, také, čo ešte dokáže trošku zohriať. November už dávno je a dažďa bolo nejako priveľa. Z listov sa stáva na chodníku pijak pre vodu, sú naň prilepené, polozhnité a stále farebné, nechcú len všedne zožltnúť. Typicky jesenné divadlo. Statické, mokré a také, čo sa nechce stratiť, také, čo hovorí, že sa mu nevyhneme. A také, čo sa tvári nekonečne, až kým nezačne mrznúť.

Na čerstvom vzduchu začína pohyb. V korunách stromov sa budí všetko živé, stojac na balkóne to počujem. Vrany krákaním komunikujú, sú veľké a spomínam si, že keď som žila v Petržalke, bolo ich veľa, veľmi veľa. Sedávali v kŕdľoch na drôtoch ako ohavne veľké lastovičky a krákali tak hlasno, až prekrikovali ranný ruch a naháňali strach. Tu ich je iba zopár, sú tichšie a prijímam ich prirodzenejšie, ale možno je to iba tým, že vtáčích ranných zvukov je tu viac. Ozývajú sa zo všetkých strán, nevidím ich, koruny stromov sú ešte stále plné lístia, ktoré nestihlo opadať. Ešte stále sa v nich dá ukryť a cítiť sa bezpečne.

Nasávam tie zvuky. Ako na koncerte, na predstavení, ktoré je nepovinné, na ktorom iba môžem byť a ktoré nevidím. Pretože je ešte len šero. Pretože jesenné slnko sa opäť raz schovalo za mraky a nezafarbí oblohu na červeno, a pretože sú vtáci schovaní v lístí. Len tie ranné tóny im dávajú identitu. Akoby boli to jediné, čím dajú najavo, že sú tu, a sú s nami zžití. Romantická ranná vtáčia seansa.

V diaľke je počuť vlak, prvý ranný. Koncert v korunách stromov pomaly splýva s okolím, ozýva sa tiché krútenie kolies po koľajniciach a pridávajú sa iné melódie, mestské. Odrazu žiadny zvuk nie je určitý, mnohé sa vlievajú jeden do druhého, a ja odchádzam z balkóna dovnútra, do ticha. Uvarím čaj, voňavý, s medom a dozvukmi mäty na jazyku. Nachystám raňajky pre každého z nás troch a nazriem do izby, či ťa už neprinútim vstať, ako mňa mača pred pár hodinami.

Lebo ráno už začalo. Tak naozaj.

Dana Sudorová

Nedeľa

2009-11-01T09:41:00.019+01:00

Zobúdzam sa, keď ty ešte spíš, ešte je šero, pol siedmej. Vonku je hmla, z oblohy akoby každú chvíľku malo začať snežiť. Topí sa v nej postupne všetko, vidím prvé stromy a mokrý betón ihriska, ďalej nie, ďalej je už len ticho. Cez deň sa hmla pominie, roztopí sa v tom všetkom, čo sa topí v nej.

Vchádzam do kuchyne a za sebou počujem labky. Ranné, ešte ospalé, ale predsa cupitajú za mnou. Plávajúca podlaha je jedna z mála vecí, ktorá prezradí krok mačky. Udiera do nej vankúšikmi, jemne, elegantne, pravidelne, hoci občas ešte stále váhavo. Mačky vraj nemajú rady, keď ich je počuť. Chcú byť nenápadné, pretože chcú byť všade a ticho im dáva slobodu.

Keď som bola malá, bála som sa. Bála som sa psov, lebo mohli pohrýzť, a bála som sa mačiek, lebo mohli poškrabať. Nikdy to nespravili, ani jeden, nikdy som nevidela rozzúrené zviera, nikdy ma žiadny dospelý nestrašil, vždy mi veľkí vraveli neboj sa. A aj tak to vo mne bolo. Ten strach. Len som stála a čakala, nech je to zvieratko odo mňa preč, zadržiavala som dych, aby nebolo vidieť žiaden pohyb. Teraz dokážem psa škrabkať a hrať sa s ním, naše večné mača nosím v náručí ako bábo, hryzie mi vlasy, pazúriky zatína do ramien a spáva mi na stehnách, a nič sa nedeje, nechvejem sa a nemáta ma. Asi som už naozaj veľká, lebo teraz ja hovorím deťom nebojte sa a uisťujem ich, že Strelka v dome od susedov sa chce iba hrať, že je to rovnaké dieťa ako oni. Naozaj sa veľa vecí mení, keď rastieme.

Píše nám kamarát zo Škótska, vraj po celom meste behajú masky a želá nám Happy Halloween. Až teraz si spomeniem, že toto je dušičková nedeľa. Všetci chodia páliť sviečky, nosia smútočné kytice a spomínajú na tých, čo boli a už nie sú, fyzicky. Spomínam si, že ako deti sme z nášho balkóna sledovali, ako na dušičky cintorín svieti. Bolo naň krásne vidieť, svetielka kahancov blikali, predbiehali sa v intenzite, až nakoniec aj tak všetky zhasli. Ale boli sme užasnuté, aj so sestrou, z toho ohnivého divadla. Zababúšené vo vetrovkách sme stáli na balkóne, za nami mama alebo otec, a fantazírovali sme, snívali s otvorenými očami.

Teraz už nesnívam, nepôjdeme na hroby, všetky tie, čo poznáme, sú inde ako tu. Tu nie sme celkom doma, vieme to. Aj keď je tu teplo, príjemne a láskavo. Ale hroby vždy pripomenú, odkiaľ sme. Kde máme korene. Každý z nás inde, obaja trochu ďaleko. Spoločne tu zapálime kahanček na balkóne a budeme myslieť. Pozerať sa mlčky do plamienka, do toho jediného, ktorý spraví na balkóne svetlo. A pošleme ho tým, ktorým chceme. Všetkým.

Dana Sudorová

Obyčajné šťastie

2009-10-13T11:10:00.004+02:00

Mám šťastie. Na všeličo. Napríklad včera – prechádzam sa mestom, akurát balím dáždnik, lebo prestáva pršať. Na hlave mi pristáva ťažká kvapka. Alebo to nie je kvapka?

Nie je. Škodoradostný smiech mojich detí hovorí za všetko. Okadil ma vrabčiak. Mrzutá sa snažím dostať vrabčacie šťastie z mojich vlasov, našťastie je neďaleko fastfood s dostupnými toaletami. (Prečo sa takéto veci stávajú práve mne? A vždy na Klobučníckej?) Synátor čaká vonku a keď vychádzam, stopy po vrabčom hovienku sú zametené, spolu sa na tom zabávame. Zlosť ma raz – dva prešla.

„Mami, kúp si žreb, budeš mať šťastie,“ hovorí. „To by bolo super,“ pridáva sa i jeho sestra. Chvíľku na to pomýšľam i ja. Ale – načo?

Veď ja svoje šťastie mám – dve škodoradostné deti, ktoré chvíľku neposedia a ktorým z očí nič dobré nepozerá. A s ktorými po vrabčacej príhode chrúmeme tie – no veď vieš, mami, to hnedé, čo jedávame, keď vonku prší (gaštany).

Manžela, ktorý občas frfle, ale nás má všetkých rád. Rodičov, ktorí občas zabúdajú, ale je s nimi úžasne. Malinkatú rodinu, ktorá sa konečne zas začína rozrastať. Priateľov, ktorých jednoducho mám. A občas malého vrabčiaka, ktorý mi to moje obyčajné šťastie raz za čas pripomenie.

Andy Sekanová

Len si to predstav

2009-10-13T11:03:00.005+02:00

Predstav si, že si hluchonemý puberťák a na ulici ťa chytajú epileptické záchvaty, ani si nepamätáš, že si tyčkoval penu pod nejaké auto. Dobrá výbava, čo? A aby som nezabudla: jedného rodiča nemáš a druhý ťa má v paži.

Prvú sekundu sa mi zdalo, že si niekto na ulici opravuje auto: spod modrej felície trčia strašne chudé nohy v špinavých rifliach. V druhej chvíli si všimnem, že nohy sú veľmi divné – na zemi leží len jedna a druhá sa klepe vo vzduchu. Priskočíme k nim traja a dievčinku posadíme. Opretá o nárazník felície, čo tam parkuje už rok, sa myká ďalej. Toto vidím presne tretíkrát v živote, a tak panej zo 112 jednoznačne vravím, že epileptický záchvat, decko (čo celý čas evokuje mača z útulku) zrútené na ulici sa nedvíha a nereaguje.

Pani vraví, že posiela záchranku. Držím si telefón pri uchu a rovno do tej mačacej tváre kričím: Ako sa voláš? Halóóó! Koľko máš rokov?

„Nič,“ vravím do telefónu, „ani na mňa nezaostruje oči.“

Ostal pri mne už len starý pán, pozbieral tej malej mačke mobil z chodníka a vložil jej ho do vrecka na krku. Prvý raz si všimnem, že decko má narúžované pery, keď si z nich pooblizuje zvyšky peny ružovým jazykom. Bleskurýchlo sa pozbiera a starý pán jej podá tašku. Na to reaguje, ale keď ju chytám za chudé rameno v koženej bunde a presviedčam ju, aby počkala na doktora, stále sa nevie na mňa pozrieť. Beží preč, zahne za roh, makám za ňou, pani zo 112 to má v priamom prenose.

„Zavolajte na ňu, či sa obzrie,“ vraví mi.

„Tá ma nepočuje, ona nepočuje,“ hovorím, lebo mi práve došlo, kam mačka mieri. A fakt, vybehne päť schodov internátu pre hluchonemých.

Pery si narúžovala, kým vystúpila z vlaku z ďalekej diaľky.

„Môžete to zrušiť,“ vravím do telefónu a pani sa mi kvetnato poďakuje.

Od vrátničky dostanem prvú polovicu príbehu a telefón na človeka, ktorý mi o hodinu neskôr poskytne druhú polovicu. Menu sa vyhýba. „Jej otcovi to nevadí,“ povedala. „Zrušili ste tú sanitku? Škoda. S chuťou by som mu dala zaplatiť zbytočný výjazd.“

To máte úplne jedno, myslím si a možno som to povedala aj nahlas.

Nataša Holinová

Rozlúčková

2009-10-07T11:36:00.012+02:00

Budíme sa, keď je už slnko vysoko, rozpína sa a vlieva do izby bez roliet, bez kúska tieňa. Je celá svetlá a vyhriata, spotení vybiehame na nocou vychladenú chodbu a utekáme po schodoch po rannú kávu. Pijeme ju na schodoch pred domom, škúlime do slnka a otŕčame mu tváre ako jašteričky na jarných múroch.

Sledujeme trávu, je stále zelená, jeseň je ešte veľmi mladá a ukazuje nám iba zopár opadaných listov, jedlé gaštany pod stromom a rosu, ktorá sa drží dlhšie. Okolo sosien rodinky rýdzikov, masliaky, sú rozosiate po celej lúke. Nie sme hubári, ale poznáme ich. Dubáky vraj nie sú, nepršalo.

Berieme pohár, babku a vnúča, prechádzame sa po lesíku a oberáme, čo sa ponúka. Šípky ešte sú, ale tí rýchlejší si naoberali a nám nechali tie vrchné, nedostupné. Skáčeme, ohýname konáre, oberáme červené plody a občas skríkneme „Au“. Plníme pohár, oberáme bodliaky z nohavíc a chytáme prvé pavučinky babieho leta.

Večer je teplý, sedíme pri ohni a vieme, že je to naposledy. Naťahujeme leto, sledujeme oblohu, stíhačky na nej robia stopy a my si mlčky niečo želáme. Lebo vraj keď letí stíhačka, treba si niečo želať a splní sa to. Ako deti sme vykrúcali hlavy a každý sa tváril tajomne, teraz skôr potichu snívame a nepočujeme želania, ktoré kričia krpci sediaci na pníčkoch.

Pečieme zemiaky, neošúpané a zabalené v alobale, nečakáme na pahrebu, hádžeme ich do plameňov a keď prestanú syčať, vyberáme ich. Upečené, chrumkavé, s maslom a slaninkou chutia ako čerstvo vytiahnuté z trúby, len to netrvá tak dlho. Miznú v nás ako po hladovke, nevieme sa nasýtiť, hádžeme a vyberáme ďalšie, ešte niekoľkokrát.

Po zotmení smrdíme dymom, ovoniavame si vlasy a tvárime sa kočovne. Balíme veci, nie je ich veľa, boli sme krátko a na krátky čas stačí pár drobností.

Odchádzame za brieždenia, keď je ešte všade takmer tma a zima, veľký ranný chlad. Kocháme sa krajinou zaliatou v hmle a skorej slnečnej žiare, sledujeme srnčatá, pojedajúce orosenú pašu. Kým počujú motor, pasú sa pokojne, keď však zastaneme, utečú. Pud sebazáchovy je silná vec.

V polovici cesty je už slnko vysoko. Oslepuje, odráža sa od cesty. S prižmúrenými očami sedíme v aute, z rádia sa ozýva „Runaway train never going back“, a my v duchu vieme, že to nie je tak. Vrátime sa, myslíme si potichu. Už na jar...

Dana Sudorová

Oslava

2009-10-02T18:53:00.010+02:00

Kupujeme cyklámen v ozdobnom kvetináči, čokolády, veľa čokolád. Kávu v červenom obale, veľkú. Šumivé víno, bylinkový likér, mojito v čokoládových kockách. Balóny pre malých, žlté, modré, ružové.

Trúbime pod oknami o desiatej ráno, kujeme plány, ktoré majú ostať utajené, odnášame stužky, celofán a darčekový kôš. Keď prídu deti, umlčíme ich prstom na ústach a pošepkaným psst, postavíme ich pred seba a hovoríme, že ideme spievať. Rýchla tichá dohoda.

Spievame Veľa šťastia, zdravia, každý po svojom, falošne a nejednohlasne. Ale aj tak to vidíme. Prekvapenie v očiach, úsmev a nefalšovanú radosť. A dvojhlasný povzdych „Ach, deti, deti“.

Mám rada takéto oslavy. Nečakané, v teplákoch, bez sladkého parfému a laku vo vlasoch. Neškrobené. Decká kvária, podchvíľou prídu a hneď aj utekajú s uchmatnutým kúskom čokolády, robia to tak ako my kedysi, len na sebe nemajú slušivý roláčik a nadýchané rukávy. Nikto ich nemusí haltovať, košeľa a staré tričko znesú veľa.

Mám rada takéto oslavy. Lebo smiech na nich je prirodzený, lebo nikto nikoho falošne neobdivuje. Lebo prekvapenia na nich fungujú a nikto nie je rozčarovaný, že sa mu nepodaril koláč, pretože nijaký nechystal.

Mám rada takéto utajené oslavy. Lebo na ne si každý prinesie iba seba samého.

Dana Sudorová

Po daždi

2009-09-15T12:35:00.008+02:00

Večer pršalo. Sedeli sme na balkóne zastretom dekou, chlipkali víno a poťahovali z cigariet. A počúvali, ako sa pomalé kvapkanie mení na rýchle a hlasné, ako voda najprv pomaly a jemne hladká, šumí, tíško mrholí. A potom, po chvíli, ako udiera stromy, trávu a ako umlčí všetko, čo bolo dovtedy živé a živelné. Výmena pozícií.

Všetko sa skrylo. Vtáci stíchli, motýle prestali lietať a nelákala ich ani lampa. Možno len jednoducho neboli. Možno sa ukryli, zaliezli do škár a prikrčené čakali, kým prestane padať voda. Lebo to, čo je pre nás kvapka, je pre nich potopa. Možno sa ani nestihli skryť, voda im zmyla prášok z krídel a zrazila ich k zemi, do mlák. Lebo vraj bez prášku nedokážu lietať. Lebo tak mi to veľkí hovorili, keď som bola malá. A ja som sa vždy bála ukryť motýľa do dlane. Bála som sa prášku na prstoch a nehybnosti. Tak bezmocnej, tichej a tak kruto prirodzenej.

Neblýskalo sa, ani nehrmelo. Bola to tichá búrka, len kvapky dažďa boli stále silnejšie a menili sa na vodopád. Nestíhali sa zavesiť na ihličie, padali rýchlo a padalo ich veľa. Kĺzali sa po listoch a zem ich nestíhala vsakovať, a chodníky a ihrisko boli zaraz plné mlák. Veľkých, hlbokých a takých, ktoré majú na hladine bublinky po nárazoch kvapiek, ktoré hneď nestíhajú v sebe utopiť. Sedela som bez pohnutia na stoličke a mala som pocit, že to nikdy neskončí. Vlhkosť sa mi vpíjala do oblečenia a všetko bolo studené a mokré aj bez dotyku kvapiek.

Tma, dopité poháre a zima až pod kožou.

Ráno je chladné, ale svieti slnko. Keby sme boli niekde inde, tam, kde ešte nedávno, sedeli by sme na lavici, chlipkali kávu, poťahovali z cigariet a sledovali, ako hora dymí. So skrčenými nohami, tesne pri tele, s kolenami pod bradou, unesení. A hovorili nahlas, že hádam porastú huby, lebo vraj keď hora dymí, tak budú. Takto nám stačí vôňa letného čaju a rannej kávy v kuchyni, ktorú vypijeme na balkóne a budeme počúvať vtáčí spev. A sledovať lístie potopené v blate a hovoriť, že o chvíľu bude sucho.

Lebo po daždi stále vyjde slnko.

Dana Sudorová

Ráno odchádzajúceho leta

2009-08-25T09:26:00.010+02:00

Na káve jemná velvet pena, pol šálky mlieka, prižmúrené oči a zažatá lampa. Typické ráno, na ktoré si chvíľu zvykám, času je skôr menej ako viac a ja som ešte nevykukla z okna. Zvuk štartujúceho lietadla, o chvíľu poletí ponad naše hlavy, pol šiestej.

Pocit lenivosti, dopredu sa tvárim unavene a v duchu si vravím, že ešte chvíľu. Káva sa rozplýva na jazyku, pena sa stráca vo mne, životabudič, energia. Začínajúci dobrý pocit. Zo seba, zo dňa, ktorý sa budí, z toho, že dnes možno niečo stihnem. Niečo malé, doteraz neviditeľné, niečo viac ako povinnosť.

Jasno, aj keď trochu chladno, augustové ráno, tradičná predzvesť jesene. Ešte je šero, rádio nezapnuté, predpoveď počasia nejasná, ale deň to snáď uhrá. Prvé autá mieria do práce, svietia si do tmy, ktorú prebíja deň neúprosne, dychtivo a rýchlo. Kolobeh ako každý iný, roky nemenný, len autá sú iné.

Po chvíli idem za nimi. Neženiem sa, pomaly ďalej zájdem, vraj. Lebo to tak niekto povedal, lebo to tak možno musí byť. Ranný vzduch, chladivý, osviežujúci, neprehriaty, taký, čo sa má do obeda zmeniť na horúco, lebo ešte stále je leto. Divé slivky na chodníku, rozbitý obchod, v ktorom bola kedysi knižnica, smetisko na schodoch, novinový stánok s tetou, ktorá praje ďakujem a dovidenia skôr, ako vydá päťdesiatcentovú mincu. Park s ľuďmi bez domova na lavičkách, otvoreným vínom pod lavičkami, zastávka.

Do uší mi prúdia tie staré veci, letné hity, ktoré som niesla otcovi, keď sme šli domov na prázdniny. Uprostred leta, celým domom sa ozývalo Ájv gat sanšááájn, do malého bazéna som napustila ľadovú vodu a decká sa v nej máčali tak dlho, kým nemali fialové pery a husiu kožu na celom tele, ale aj tak nechceli von a na druhý deň im nič nebolo. Tak ako mne, keď som bola decko, večne v pohybe, vo vode, premočená, premrznutá, nechcela som von, vždy som kričala, keď ma ťahali nasilu, tak ako oni teraz. Puto. A myšlienky, že nechcem odtiaľ odísť, že nie som mestský človek. Že chcem byť doma dlhšie ako týždeň, že nechcem byť doma na prídel. Dedina má naozaj čaro, ťažko sa z nej odchádza.

Leto v meste je zvláštne. Suché, horúce a prašné, vydýchané a upotené do úmoru bez toho, aby človek niečo pre tú únavu urobil. August o chvíľu skončí, mesto vychladne a zmokne, dedina bude plná blata, a ja budem mať pocit, že leto bolo krátke. Že ho bolo málo. A že ho nikdy nebudem mať dosť. Lebo dobrého veľa nebýva. Vraj.

Dana Salajová

Pútnická blbosť

2009-08-06T09:25:00.008+02:00

Takže Hrad bude pútnickým miestom. Keď som videl na titulke SME.sk túto vetu, myslel som si, že zle čítam. Len dovtedy, kým som si nevšimol, že je to citát súdruha premiéra.

Plány súdruha Fica postaviť na nádvorí sochu Svätopluka, sú ešte veľmi skromné. Podľa mňa by na nádvorí Hradu malo stáť trojvŕšie a až na ňom socha Svätopluka. Ale nie hocijaká, tá socha by mala byť aspoň taká veľká, aby od pása hore trčala nad strechy Hradu. Prípadne by mohla trímať v ruke meč a ukazovať smer, ktorým sa istý ožran chcel vybrať na tankoch...

Pútnické miesto si samozrejme vyžaduje aj určité zázemie. Na parkovanie pútnikov by sa mala využiť garáž NRSR. Hlavnú reguláciu dopravy by mohla zabezpečovať pani Ľudmila Nováková. Jednak má skúsenosti s predsedom SNS, jeho fanklub pre ňu teda nebude nič nové, a navyše predpokladám, že väčšina pútnikov by s ňou mohla zaobchádzať aj lepšie, ako istý nemenovaný poslanecký pilot.

A tak sa Bratislava stane nielen hlavným mestom, rajom developerov, jediným hlavným mestom Európy bez metra, ale ešte aj pútnickým miestom. Ak sa socha vydarí, pútnické miesto na Hrade strčí do vrecka aj Rio, či Lourdy.

Otvorenou otázkou zostáva, aké zázraky sa na tomto vládou vytvorenom pútnickom mieste budú diať. Žeby tu ľudia pri pohľade na tento nezmysel prichádzali k rozumu? Súdruh Fico by si to mal s tým pútnickým miestom ešte poriadne rozmyslieť, riziko straty preferencií by mohlo byť príliš vysoké...

Juraj Petrovič

Bez samoty na samote (Dedina)

2009-08-05T12:18:00.011+02:00

Dedina, ktorá je k samote najbližšie, je od nej asi kilometer vzdialená. Od domu, v ktorom bývame, ju delí kopec, a na ňom stojí kostol. Viditeľný odvšadiaľ.

Zvonár

Jediné „človečie“, čo sem dolieha, sú práve zvuky jeho zvonov. Zvonár zvonil ešte pred rokom za dvacku, v korunách; teraz vraj berie jedno euro za každé odzvonenie. Taký typický dedinčan, ako len najviac môže byť. Smrdí ďatelinou, ktorú pravidelne zbiera, potom a vínom, ktoré pije namiesto vody, lebo ju má od chlóru bielu ako mlieko. Bezzubý, zvráskavený, ušpinený a neškodný. Dobráčisko od kosti. Zvoní vždy, keď treba, aj niekoľkokrát za deň.

Do kostola sa vždy doteperí zo svojho letného domčeka, starého možno sto rokov, so strechou, ktorá ledva stojí, a s modrými stenami. Zvedavcom ukáže všetko, čo treba – útroby kostola, strmé drevené schody, ktoré vraj zabili dvoch jeho predchodcov (prispel k tomu alkohol), netopierí trus, ktorým sa brodí pred každým zvonením, aj názornú ukážku. Keď minulé leto zvonil, stáli sme pri ňom a jeho troch zvonoch. Sú ťažké, masívne a zblízka ohromne veľké. Nepripraveného človeka absolútne rozhodia. S rukami na ušiach som kričala, nech prestane, ale nepomohlo. Zžitý so svojou prácou a s vatou v ušiach ma nepočul. Hompáľal sa, usmieval sa a nebol schopný prestať. Tomu sa hovorí nadšenie z práce.

Trhový mechanizmus

Ľudia všeobecne sú tu iní ako v meste. Máloktorý chlap v krčme smrdí inak ako zvonár, ale každý, koho stretnete, sa zdraví. Tu sa zdravia všetci navzájom, zastavia sa, pozhovárajú, nikto sa nikam neponáhľa. Keď im poviete, že bývate na samote, hneď všetci vedia, kde to je, hneď vedia, „čí“ ste. A keď to poviete jednému – je jedno, či to je chlap alebo žena – vie to za krátky čas celá dedina. Lenže tu vás to nemusí mrzieť. Nikto vás nestihne spoznať natoľko, aby vás mohli ohovárať, ste pre nich stále natoľko cudzí, že vás berú ako atrakciu. Ako niekoho, kto tu teraz je, ale o pár dní nebude. A aj preto sa snažia. Pomáhajú, ukazujú, navigujú, odporúčajú. Nemusíte mať „konexie“, stačí niekoho stretnúť na ceste a opýtať sa. Na vajcia, mlieko, kozí syr, med, každý tu niečo má, a keď nemá, povie vám pár mien, ktoré majú. Aj takto tu funguje trh. Nikto nikomu nie je konkurenciou, sem to ešte neprišlo.

Všetky cesty vedú do krčmy

Najviac osudov sa zíde – ako inak – v krčme. Bývalí družstevníci, vyslúžilý policajt, malý podnikateľ s drevom, zopár žien v domácnosti, dôchodca takmer neschopný chodiť, zvonár a prázdninujúca mládež. Mladí sedia v altánku za cestou, popíjajú kofolu a čakajú na otvorenie tanečnej sály, dnes bude diskotéka. Tí ostatní sa snažia byť čo najbližšie k baru. Aby nemuseli chodiť ďaleko. Krčmárka – starostova žena – ochotne čapuje, nalieva, donáša plné a odnáša prázdne poháre. Čiperná baba, ľudia ju tu majú radi. Konflikt záujmov? Neexistuje. Obslúžení sú, pekné slovo sa každému ujde, ceny sú minimálne, zákazníci spokojní.

Jano s Jarom – bývalí družstevníci, obaja majú okolo päťdesiatky – boli ešte minulý rok na aktivačkách. Dnes už je to inak. Jano stráži sliepky v novej pipikárni, ako nazýva slepačiu farmu, a Jaro je invalid. Strážil tiež, ale nafúkal a kariéra v pipikárni skončila. Tí dvaja doteraz takmer stále muklovali spolu, po práci dokonca, keď bolo treba, kopali hroby. Ak by niekto chcel podrobnú prednášku o kopaní hrobov, ochotne vysvetlia. Dokážu o tom rozprávať hodiny. A hlavne sa dozviete, kto kde predáva dom, kto sa od koho odsťahoval, kto s pitím prestal a kto začal. Aj iné dôležité správy.

Teraz sedia v krčme, popíjajú malé pivo a becherovku v štamperlíkoch, v tvári sú už červení a jazyky sa im začínajú motať. Spomínajú na časy minulé, na to, ako ich prepustili z družstva a nezabudnú si občas ponadávať. Nie ostro, len tak medzi rečou. To, čo sa nám na dedine zdá fajn, to oni kritizujú. „Každý sa tu každému do taniera pozerá, a závidí, aj keď je ten tanier prázdny!“ začne Jaro. Jano len prikyvuje, navzájom sa dopĺňajú. Necháme ich vyrozprávať sa, až kým neprejdú pozvoľna na inú tému. Jano sa potrebuje pochváliť. Pousmeje sa, a za slávnostného „Dana, boha, ja som ti moderný človek“ vyťahuje z vrecka na montérkovej bunde mobil. Starý, s čiernobielym, krížom prasknutým displejom, ale funkčný, dovolať sa mu dá. Kredit mu dobíja sused, sám si nevie, ale to ho nemrzí.

Sedíme s chlapcami celý večer. Rozprávajú, čo len chcú, my počúvame. Spoznávame náturu slovenskej dediny, absolútne odlišnú od tej našej, mestskej. Keď nás začne obťažovať podgurážený Imro, podnikateľ s drevom z dolného konca, Jaro mu prehovorí do duše. Pokojne, kamarátsky, ale na rovinu. Keď Imro definitívne odíde, poberá sa aj zvonár. Z krčmy to má ďalej, a odprevádzanie dôchodcu z domčeka hneď vedľa tiež nie je slasť. Ujo má problémy s nohami aj za triezva, nie to ešte po niekoľkých malých pivách preklápaných borovičkou.

Lúčime sa neskoro večer, keď je všade tma ako v rohu a keď si uvedomíme, že krčmárka kvôli nám nadčasuje už niekoľko hodín. Jano nás opúšťa hneď za rohom krčmy, Jaro nás ešte pár metrov odprevádza. Na druhý deň, pri prechádzke dedinou, nám kýva z vlečky traktora. Idú so zvonárom zvážať seno. A nezabudne zakričať, nech prídeme do krčmy.

Vybavil nám totiž domáce vajcia, kozí syr a na koštovku domáce víno...

Dana Salajová
(pokračovanie)

Súvisiaci článok: Bez samoty na samote (1)

Tri poučné dni na Slovensku a v Rakúsku

2009-08-03T11:34:00.047+02:00

Jeden piatok, predajňa potravín CBA vo Vrakuni:

„Dobrý deň, máte vajíčka?,“ pýtame sa hnedovlasej staršej dámy, z ktorej životné nadšenie vyprchalo ešte v auguste 1968. „Máme,“ a začne ich z pultu ládovať do sakla, hoci sme ešte nepovedali, koľko ich chceme. „Dokedy ich treba spotrebovať?,“ kladieme ďalšiu otázku. Nervózne na nás zazrie a hlesne: „Do zajtra.“ Nedá nám to: „Prečo ich neskladujete v chladiacom pulte, ale na ňom, keď im končí záruka?“ Nadýchne sa, očervenie, na krku jej naskočia škvrny, ale nepovie nič, len zlostne treskne saklom po pulte.

Nie, takéto správanie jej nedarujeme. Pokračujeme v jej trápení. Pýtame sa, prečo majú v bedničkách brokolicu, ktorá sa nedá konzumovať. Evidentne totiž pochádzala z čias, keď za sebou Klement Gottwald ťahal gumeného káčera. Zelená farba na nej nie je, samá pleseň a černota. „Kto vám to káže kupovať?,“ arogantne nás poučí teta misiztrubka a my vieme, že tu logika končí.

Opúšťame vozík, naplnený iným tovarom za desiatky eur a vieme, že sem už nikdy nevkročíme. Toto bola ich druhá šanca. Minule nám predali múku, ktorá mala vydržať do októbra a doma sa z nej vyvalili oné. Larvy.

Mimochodom, svedkom druhej časti aktuálneho incidentu bol aj vedúci (zrejme). Postarší pánko, ktorý nepovedal ani slovo, len zazeral spomedzi regálov. Asi sme neboli prví, čo si o CBA v tejto lokalite (na obrázku označené zelenou) pomysleli svoje. A áno, zamyká sa tam už desať minút pred záverečnou.

Kto chce vidieť skanzen socializmu, komunistický interiér, znudené tváre predavačiek, ktoré akoby chodili do práce za trest (výnimkou sú občas pokladníčky, z ktorých jedna aj zdraví), hor sa sem. Taká koncentrácia neschopnosti je totiž raritou už aj u nás.

Jedna sobota, trhovisko vo Vrakuni:

„Rozkrojíte nám, prosím, ten melón? Šesť kíl je veľa, stačí nám polovica,“ oslovujeme korpulentnú a falošne blonďavú tetku okolo päťdesiatky, ktorá si stoly aj s manželom rozložila napravo od vchodu. „No iste, po kúskoch to budem predávať. V žiadnom prípade,“ arogantne zvreští prasnica (mienim tým povahu, nie výzor) bez toho, aby otočila hlavu. Decibely hluku to ticho násobí... Stojí k nám chrbtom a niečo krája. Jej manžel len bezmocne rozhodí rukami a povie „ďakujem, dovidenia“.

Dostať dve evri a desať cenťákov sa jej zdá málo? Keď nedáš štyri evri dvadsať, tak ťa serem? Nevadí, na slovenské ťapše tohto typu ešte nikto liek nevynašiel. Ak nás niečo mrzelo, tak fakt, že sme pri sebe nemali foťák alebo kameru. Ksicht tohto prototypu hlupane by mal visieť všade. Voči trhovisku je to však nespravodlivé. Ostatní predávajúci, s ktorými sme mali tú česť, boli v poriadku. Dedka, ktorý jednou rukou fajčil, druhou sa škrabal v uchu, aby ňou potom zhŕňal do umelých pohárov strakatú fazuľu podľa želania zákazníkov, nepočítame.

Tá istá sobota v Rakúsku:

Prichádzame do Hainburgu. Boro včera vravel, že tam je kúpalisko. Vyskúšame. Cestou v aute, stále rozladený z rannej tetky na trhovisku, precedím cez zuby, že bohvie, či tam zaparkujeme a či nás na parkovnom nezoderú ako kedysi, keď sme sa pokúšali navštíviť podobné oné na Slovensku.

Som blbec. Parkovisko zdarma. Pohodlné, bezproblémové. V kase milá tetka. Sedem evri za dve osoby. Lehátka na prenájom už pri vchode. Kúpalisko plné ľudí, ale stále dosť miesta to, aby nás pri čítaní našich českých favoritov (Reflex a Týden) nikto nerušil. Tráva skoro ako na golfovom ihrisku. Bez hmyzu. Bez odpadkov. Bufet čistý, rýchly. Obsluha príjemná. Ľadová káva skvelá. Všade okolo slovenčina. Ani sa nečudujeme. Po tom, čo sme kedysi videli na slovenských kúpaliskách, je toto raj. Pár minút od hraníc.

Prichádzame do Viedne.

Po prechádzke sadáme na večeru. Obsluhujú mladé žabky okolo dvadsiatky. Príjemné, nevtieravé, s úsmevom na fejsoch, hoci terasa bola úplne napráskaná jedlachtivými persónami. V ponuke minimálne polovica jedál vegetariánskych. V lístku to zabralo niekoľko strán. Padáme na hubu. Žiadny vyprážaný syr so šunkou, či bryndzáky so slaninou. Áno, presne tieto dve žrádla slovenské reštiky obvykle ponúkajú ako vrchol bezmäsitého kumštu. Šunka a slanina sú zjavne rastliny.

Jedna nedeľa v Rakúsku:

Aj s kamošmi vchádzame do Bad Deutsch-Altenburgu. Sú tam pekné kúpele. Odstavíme premiestňovadlá a hrnieme sa k Dunaju. Vyzúvame sa a šmarho nohami do vody.

Keď nás vyplašila vlna z okoloplávajúcej lode, šli sme realizovať pitný program do reštiky priamo pri brehu. O pani, ktorá nás obsluhovala, nemožno povedať, že by nebola slušná. Pozdravila pri príchode aj pri odchode, ale počas celej konverzácie v nej chýbal život. Nadšenie. Ochota. Úsmev. Akoby bola unavená, akoby ju to nebavilo. Nie, netvrdíme, že to bolo tým, že bola Slovenka, hoci bola. Dali sme si voľajakú vodu. Bublinkovú. Každý pollitrovú. Keď sme do nej chceli citrón, povedala, že ho má málo a potrebuje ho na ryby. Nakoniec nám síce vodu voľajakou citrónovou onou ochutila, ale pachuť zostala. Najesť sme sa šli inde, ale predtým sme vybehli trochu na kopec a omrkli totoka:

Najedli sme sa v dedine. Šialene príjemný čašník, hoci bol sám na celý podnik, nám priniesol takô, ako vidíte nižšie. To vážne existuje niekto, kto ako zeleninovú prílohu neponúka vysušenú sterilizovanú srágoru?

A neľutovali sme.

Nemyslíme si, že všeobecne platí poučka „tupé služby na Slovensku, skvelé služby v Rakúsku“. U nás aj u nich je možné naraziť tak na idiotov, ako aj na normálnych. Nech sa však hejslováci aj na pipíky postavia, nič nezmenia na tom, že rakúsky asfalt nie je rozdrbaný a poflekovaný záplatami ako ten náš, že tam nespoplatňujú parkovanie v každej diere, že rady v pokladniach sú krátke, a že kam prídeme, tam máme pocit, že si niekto naše evri váži. A nie, porovnávať viedenskú Billu s tou slovenskou, to naozaj nejdeme. To by sa nedalo napísať slušne.

Karol Sudor

Bez samoty na samote (1)

2009-07-28T22:23:00.007+02:00

Odišli sme na samotu. Ďaleko od hustej civilizácie, smogu, hluku dopravy, fabrík, hypermarketov, MHD a vydýchaného vzduchu, od smradu politikov. Nič z toho neuvidíme, nič neucítime.

Dom, v ktorom spíme, má svoje roky. Pomaly to na ňom vidieť. Na stenách sa ukazujú praskliny, pavúky a muchy sú tu zabývané až niekde v útrobách. Aj osy tu majú pár menších hniezd. Žiadna romantická chalúpka, skôr tak trošku opacha, vie tu prespať veľa ľudí. Na posteliach so starými matracmi, v izbách so staručkými drevenými oknami, ktoré sú po zime plné spiaceho, či pomrznutého hmyzu. S linoleom na podlahe, nič moderné, nič, čo po uprataní pôsobí ideálne. Nič tu nie je sterilné, všetko si žije svojím spomaleným životom. Prirodzeným, nepoškodeným, nenarušeným.

Stojí na lúke obkľúčenej lesíkom. Rovno uprostred prírody, čistej, takmer nedotknutej. Na jar tu vidieť jašteričky, vyhrievajúce sa na múroch, v lete sa odvážia vojsť a chladiť na jeho kachličkách. Okolo na stromoch počuť vtáky. Nielen zrána. Najčastejšie nás budí drozd, vrabec a ďateľ, pretekajú sa v hlasitosti. Trhajú ticho, oproti mestu kompaktné, takmer rituálne. Občas ich doplní štekot starého psa, ktorý stráži svoj revír, večer počuť koncert cikád, kŕkanie žiab, či štekot líšky. Okolo sa pasú daniele.

Keď sa zotmie, vnútri domu počúvame prievan. Vyrába zvuky tradičných starých domov, také tie štipku hororové. Vŕzganie, pískanie, občas buchnú niektoré z množstva dvier. Môžete si iba vybrať, čo vám pripomínajú. Kroky v tme sa ozývajú oveľa viac ako za svetla, na starých kachličkách ostávajú visieť, na prízemí je z toho poriadne chladno. Zvuky tu majú atmosféru a dlhé tmavé chodby tu majú vypínače len na svojom konci. Keď ich zažnete, behom sekúnd môžete na stenách sledovať tieňohru nočných motýľov, tancujúcich pod lampou. Udierajú krídlami do skla, či do steny, hlasitosť úderov je priamo úmerná ich veľkosti.

Zvláštny koncert.

Čudné divadlo. Ale prirodzené.

Kto sa bojí, nech nechodí do lesa.

My tu budeme bývať jedenásť dní. Dva víkendy, týždeň k tomu a potom ešte nejaké dni. Čas, na ktorý sa tešíme každý rok.

Dana Salajová
(pokračovanie)

Pastrami a Lenin v New Yorku III.

2009-07-15T05:28:00.004+02:00

Nemenovaná súdružka učiteľka, niekedy v šesťdesiatych rokoch: Imperialistom z Wall Streetu raz robotnícka trieda zakrúti krkom. Americkí súdruhovia čakajú na vhodný okamih, keď nenažratí imperialisti poľavia v bezuzdných orgiách samopaše zo svojej opatrnosti... Vtedy vstane zo zeme aj posledný bedár, zotročený neľudským kapitalizmom, a hrdo pozrie smerom na východ, k veľkému Sovietskemu zväzu...

Jedlo v tieni mostov:

Zdá sa, že vedenie Veľkého jablka hrá prvé husle v direktívnom (a neúnavnom) dialógu, na ktorý občania odpovedajú (aj keď sa mi to prieči:) tichým súhlasom. O tom, ako zdravšie žiť. Ako zdravšie jesť, ako nefajčiť, ako schudnúť. Nakoniec, nemožno s tým nesúhlasiť, ale o tom napíšem neskôr... Zatiaľ sú chute a vône New Yorku neodolateľné:)

Manhattanský most...

V temer každom akčnom filme z NY sú všadeprítomní pouliční stánkari. Bol som veľmi zvedavý, ako chutí „pravý rožok s párkom". Ale ochutnal som ho (aj to náhodou) až niekde na nábreží v Hudson River Park.

Hudson River Park...

Vo verejných záchodoch sa ukrýval nejaký darebák. To som ale netušil. Stál som nad pisoárom, keď dnu vrazila partia policajtov (v rukách obušky). Začali tými pendrekmi trieskať na kovové dvere kabín. Rachot taký, že som sa skoro pocikal... Až ma bodlo v „ľadvinách". Nechali ma dokončiť potrebu a potom ma vykázali von, ani ruky som si nemohol umyť, až vo fontánke pred záchodmi. Vzrušene som vyrozprával synovi, čo sa deje vnútri. O chvíľu chalana - darebáka vyviedli von. Ruky mal spútané za chrbtom. Poliši nasadli do otvoreného auta (pravdepodobne parková, poriadková polícia v zelených rovnošatách), a keď prechádzali okolo nás, ospravedlnili sa za nepríjemnosť, ktorú mi spôsobili.

Toto je úžasná konštrukcia, Manhattan Bridge z roku 1909 je vystavaný z čias:) tak ako mnoho staníc podzemnej železnice. Sú to nádherní svedkovia prelomu 19 storočia. Všadeprítomní. Od Grand Centralu v NY po Eifellovu vežu v Paríži, Pohrobkovia Verneovych fantazmagórií, ktoré sa premenili na realitu. Obrovské konštrukcie, oslava moderného veku. To, čo na NY milujem najviac.

Čo som to? Aha: tam som si v stánku kúpil prvý a posledný hot-dog. Stál dva doláre, bol v sladkom gumenom rožku a prehltol som ho na trikrát. Nechutil mi. Ani trochu.

Pri Times Square, na 42 ulici, alebo kdekoľvek na Manhattane, to vyzeralo s ponukou rovnako. Prekvapil ma zápach prepečeného tuku. Najprv som si myslel, že stánkar ho prepálil, ale smrad sa šíril zo všetkých stánkov rovnako. Zdá sa, že radnica vedie (proti transmastným kyselinám) užitočný boj.

Brooklyn Bridge

V každom prípade som nemohol neochutnať typické jedlo. Také, o ktorom „zasvätení priaznivci" Ameriky u nás hovoria s toľkým dešpektom: hamburgery (aj keď mnohí z nich ochutnali akurát sladké žemle od McDonalda, aj to im stačí na zdrvujúcu „kritiku" amerického spôsobu života:)

Brooklyn za prístavom...

V NY je niekoľko sto prevádzok, označených ako Deli (z delicatessen). Možno aj niekoľko tisíc. Kvalita je rôzna (to som si prečítal), porcie obrovské, ceny primerané. Od troch do pätnásť dolárov, napríklad v Zante Delicatessen, pri zastávke nadzemky na Long Islande, kúsok od Queensborough Plaza, kde sme bývali.

Keďže čašník v Holiday Inn bol obyčajný zlodej (ktorý za dvadsať dolárov ponúkal zopár toastov s maslom a džemom alebo omeletu s príšernou kávou), napadlo nám hneď na druhý deň, že budeme raňajkovať v Deli pri nadzemke, alebo na Manhattane. Stravné lístky z hotela sme použili v deň odchodu na „opulentné" raňajky. Dali sme ich dokopy a hýrili:)

Restaurant Zante sa nám (na prvý aj druhý pohľad) vôbec nepozdával, ale, ako to už v živote často chodí - bol to presne ten dôvod, pre ktorý sme sa tam išli na druhý deň naraňajkovať:). Vyzeralo to ako v ktoromkoľvek filme zo stredozápadu: ospalý majiteľ za pultom, čašníčka pri stoloch - a v kuchyni (od jedálne ju oddeľovala sklená priečka) sa zvŕtal chlapík v zástere. Menu vypísané na zásuvných lištách, presne ako u Katza o pár dní neskôr. Amerika...

Dal som si u Zanteho hamburger s pastrami (ako inak, jedol som pastrami denne), na lístku bola cena 5,95 (Zante je lacný). Čašníčka mi po chvíli doniesla porciu, ktorú som zjedol s veľkými ťažkosťami (bolo ešte ráno). Som nenažraný tvor: keď vidím pekne naaranžované jedlo, neodolám a zjem ho do poslednej omrvinky. Takže, americký hamburger nie je vonkoncom iba sladká žemľa s mletým mäsom. Hamburger v Zante Deli obsahoval plátky slaniny, hovädzieho mäsa, hranolčekov, volské oko a množstvo čerstvej zeleniny. Nevedel by som to jesť niekoľko dní za sebou, ale určite by som si to zopakoval aj dvakrát do týždňa. Mám problémy s nadváhou, ale ak by som ostal v NY viac ako mesiac, pribral by som na tej strave minimálne desať kíl...

Slávny Katz's Deli, vôbec sa nečudujem, že po jeho návšteve prišlo Márii ťažko, tie porcie sú úžasne chutné, veľké, ale aj tak máte pocit, že musíte zjesť viac ako znesiete. Pastrami je fantastická delikatesa.

Pastrami u Katza...

K pastrami patrí legendárny Dr. Brown´s, bezkofeinová limonáda, pripomínajúca slovkolu.

Na stenách sú fotografie známych ľudí, ktorí zavítali do Katz's Deli

Pastrami s vajcom, všadeprítomné hranolčeky. Údené hovädzie plátky pripravené na rôzne spôsoby (vraj najlepšie na svete) podávajú nielen v tomto legendárnom židovskom podniku, založenom v roku 1888. V „našom" chlebe mi chutili najviac. Aj s „našimi" kvasenými uhorkami. Kulinársky zážitok.

New York nikdy nespí...

Starbucks Coffee, Chinatown. A tak mi prišla na myseľ septembrová Viedeň...

Jing Fong v Chinatowne, to je reštaurácia s naozaj ľudovými cenami, ale je navštevovaná aj gurmánmi, je tam obrat ako v Tescu na kameňáku pred Vianocami. V obrovskom priestore prebiehala svadobná hostina. Skvelá kačica obalená v zemiakovom pyré a mäsové guľky v zeleninových listoch, to bolo ešte lepšie ako kačka. Do reštaurácie vedú eskalátory, predpokladám, že voľakedy to bolo divadlo alebo kino. Veľký, veľkorysý priestor.

Môj zápas s paličkami, nakoniec mi museli doniesť vidličku...

Čínska štvrť dávno presahuje svoje pôvodné hranice. Čoskoro zadusí aj Little Italy. Je to istotne škoda, ale počet Talianov sa znížil v historickej štvrti na minimum, Ázijcov je tam oveľa viac. Čínske mesto siaha až ku Kosciuszkovmu mostu, k bývalej stanici na Bowery. Časy Dona Corleoneho sú v nenávratne...

Podnik v Brooklyne, prestavaná továreň na Front Street... Rebar, podnik blízko uličky, kde sa slepý Al Pacino promenádoval vo Vôni ženy na superrýchlom Ferrari. Tentokrát racionálna strava, mnoho zeleniny a vody s ľadom, nevtieravá a pozorná obsluha. Pod schodmi robili temer európske espresso. Skvelé. Tento podnik je navštevovaný prevažne mladými umelcami z Dumba.

Ovocie v najpopulárnejšej predajni lahôdok: Dean&Deluca

Od detstva som zaťažený na bufáčovú stravu (na starom Centrálnom trhovisku som prežil niekoľko nádherných sobotných rán s nebohým otcom, ktorý sa dokázal nádherne sťať, kým som ja ochutnával klobásku alebo pečienku s kvasákmi, to, čo som si mohol dovoliť za pár korún, vždy iba jedno z toho).

Neohrdnem skvelou reštauráciou, ale knihy a noviny najradšej čítam pri pečenej klobáse, ruských vajciach, pri hambáči, kofole a zmrzke. Alebo pri treske. No neohrdnem ani dobrým biftekom v belgickej kaviarni na bratislavskom korze. Samozrejme, keď mám korunu navyše. Inak nemusím.

Aby to nevyzeralo, že sme jedli iba hamburgery (nedám na ne dopustiť) a čínu, spomeniem aj návštevu v Caffe Napoli - na Deň otcov. Je to naozaj populárny sviatok, dočkal som sa aj neočakávaného vinša v podobe veľkého a hlučného bozku, sprevádzaného štípancom na líca. Uštedrila mi ho sympatická asi stodvadsaťkilová čierna dáma pred vežiakom Woolworth).

Caffe Napoli je cenovo relatívne (pre našinca) prijateľná reštika, pre Newyorčanov určite. Takých podnikov je tam ešte veľa, aj oveľa drahších - ale Little Italy pomaly zaniká. Mizne obkľúčená Chinatownom. Čínske reštaurácie a obchody prerastajú až priamo na pôdu talianskej štvrte. Talianske a čínske podniky susedia na historickom území Piccola Italia (na webe som dokonca našiel zaradenie Caffe Napoli do Čínskej štvrte, čo je omyl z nedbalosti, alebo akceptovanie dnešnej reality). V niektorých uličkách neviete, kto vlastne prevažuje. To všetko v Little Italy...

Dean & Deluca, slávna značka s pôvodným interiérom - lahôdky, kde škatuľa ruského kaviáru stála, kedysi v osemdesiatych rokoch, 3000 dolárov (koľko stojí dnes, to som si nevšimol). Pamätám si scénu z Basquiata-Warhol (v podaní Davida Bowieho) - platí a hovorí hlavnému hrdinovi: „To sme mohli ísť kúpiť do Ruska."

V Caffe Napoli mi na Deň otcov naservírovali bifteky (omáčka portobello na šampiňónoch) s raviolami so špenátovou plnkou. To bola lahôdka, akú som ešte nejedol. Fakt! Ani cena nebola veľmi vysoká. V Bratislave by som (v podobnom zariadení) zaplatil určite viac. A neverím, že v Bratislave je podnik, ktorý dokáže pripraviť stredne prepečené bifteky tak, ako chlapci v Napoli. Fantastické!

A nakoniec sľúbený Lenin. Kúsok od Ludlow sa nachádza podnik Red Square, ten chlapík na streche je vodca proletariátu:)

Boris Burger

fotografie: Boris a Boris Burger

Súvisiace články:

Vôňa Západu, nádherná Amerika III.
Vôňa Západu, nádherná Amerika II.
Nechcel som byť sám v New Yorku I.
Nechcel som byť sám v New Yorku II.
Nebol som sám v Harleme
Vôňa Západu, nádherná Amerika I.

Profily autorov o ničom - dnes Juraj Petrovič

2009-07-08T07:49:00.010+02:00

Ako krpec počúval otca skúšať so sláčikovým kvartetom a keďže ešte netušil, že hovoriť pravdu sa niekedy nevypláca, bol na najbližších 16 rokov pribitý k husliam, viole a pultu s notami.

Škôlku študoval diaľkovo - u babky, kde sa na rozdiel od škôlky dalo čítať a počúvať francúzske šansóny.

V prvej triede mala učiteľka trochu problém pochopiť, že neschopnosť pokračovať v čítaní po spolužiakovi nemá príčinu v dyslexii, ale v tom, že je o päť strán v šlabikári ďalej ako ostatní. Ešteže sa to vysvetlilo, prepadnúť z čítania by bolo vskutku bizarné aj na beztak bizarnú dobu rokov sedemdesiatych.

Na gymnáziu neznášal a neučil sa fyziku a chémiu, tvrdiac, že ich nikdy potrebovať nebude. Z donútenia vtedajšieho školského systému absolvoval maturitu aj z elektrotechniky a elektroniky, mysliac si, že toto potrebovať nebude už vôbec.

Po tri a pol roku na Konzervatóriu v Prahe si konečne uvedomil, že sedieť v orchestri a hrať po 268-my krát tú istú skladbu asi nie je jeho šálka kávy a skončil s aktívnym mučením okolia vyhrávaním na viole.

Odvtedy sa živí predávaním všetkého možného, od systémov pre čistiarne odpadových vôd, cez čerpadlá na najrôznejšie veci až po modré z neba (s malým M). Spomína dosť často na gymnázium, lebo elektrotechnika, fyzika a chémia sú teraz chlieb jeho každodenný...

Už ako dieťa sa zakukal do kozmonautov a táto úchylka mu zostala dodnes. Osobitne program Apollo ho zaujal natoľko, že sa rozhodol vedieť o ňom čo najviac. Dodnes pozerá na Mesiac lačným pohľadom, akým sa bežní smrteľníci pozerajú na fotky dovolenkových destinácii, ktoré nikdy nenavštívia. Kamarátov otravuje detailmi, ktoré nechcú vedieť o svojich partneroch, nieto o nejakých Američanoch, ktorí sa (vraj) prechádzali po Mesiaci.

Keď istá politická strana v roku 2002 prehrala voľby a nedostala sa do parlamentu, usúdil, že to je tá pravá, a napriek predošlému presvedčeniu, že straníkom nikdy nebude, vstúpil do...

Po roku vášnivého diskutovania na SME.sk si uvedomil, že by mohol skúsiť niečo aj napísať, nielen stále kritizovať iných a tak si založil blog, ktorý sa postupne rozdvojil na články o politike a články o Apolle. Za jedno mu nadávajú, za druhé aj občas pochvália, takže rozmýšľa, ako sa stať prvým slovenským politickým astronautom, prípadne ako vysťahovať všetkých politikov na Mesiac, čím by sa jednak Zemi uľavilo a navyše by mohol politizovať na obľúbenom mieste.

Keď sa mu zdalo, že už je tých záujmov nejako málo, začal študovať právo, čo ho, na počudovanie mnohých, neskutočne baví a napĺňa.

Je presvedčený, že za plešinu, ktorá sa mu stále zväčšuje, môže Černobyľ a účasť na prvomájovej manifestácii krátko po jeho havárii:)

Doživotný pasívny a masívny konzument hudby, konzervatívec skôr povahou, ako politickým presvedčením, miluje, okrem hudby a kníh, svoje dve dcéry, ktoré sú asi to najlepšie, čo sa mu doteraz v živote stalo.

Na tento blog píše veci, ktoré nemá chuť nechať okydať diskutérskou úderkou na SME.

Petrovičove články na tomto blogu:
O astronautoch úplne inak

Profil ďalšieho autora o ničom:
Karol Sudor

Nechcel som byť sám v New Yorku II.

2009-07-02T13:29:00.041+02:00

Keď som sa chystal na cestu, pochválil som sa (samozrejme;) ľuďom, s ktorými, či už chcene a vedome, alebo z nutnosti prichádzam do kontaktu. Od prajnosti až po iracionálnu blbosť, s tým všetkým som sa stretol. Blbosti bolo viac (iracionálna nenávisť niektorých vševedkov voči všetkému americkému dosiahla vrchol).

Pre mňa tých osem dní znamenalo viac, ako niekoľko rokov v mojom živote. Samotný pohľad na tabuľu v Bowery, či dotyk s murivom pilierov Brooklynského mostu, by mi stáli za tú cestu...

Veselšie:

Minulý rok som si všimol zákaz fajčenia na letisku vo Schwechate: v mojom obľúbenom bare zmizli popolníky - len tak, mirniks dirniks. Z mesiaca na mesiac. Viem, že v lietadlách je zakázané fajčiť už dlhšie. Voľakedy ste s mohli na zadných sedadlách potiahnuť aj z cigary. S odstupom času považujem fajčenie v akomkoľvek uzatvorenom priestore za hlúposť. Iba popolníčky na podrúčkach kresiel (a na záchode) pripomínajú časy, keď to bolo celkom bežné.

Ale kampaň proti fajčeniu postupne predbehla všetky očakávania. Na viedenskom letisku som zbadal izolované fajčiarske búdky, ktoré považujem za zverinec. Nedôstojné a neľudské sklené klietky, ktoré majú nám, hriešnikom, podsúvať myšlienku, že sme úbohé kreatúry bez chrbtovej kosti. Teda tí, ktorí sa nevieme vzdať zlozvyku (a pokojne napíšem, že aj radosti z fajčenia). Ľudské kreatúry (vystavené za sklom, aby bolo pokorenie dostatočné) podhodené pohŕdaniu nefajčiarskej väčšiny. Vošiel som do jednej, ale klimatizácia je v tom malom priestore nevyhovujúca. Ovanul ma príšerný smrad z nedopalkov.

Súčasná ochrana pred terorizmom vytvorila z letísk uzatvorené, plnoklimatizované zariadenia, z ktorých neprekĺzne ani myš. Ak cestujete dlhšie, a ak vám, nedajboh, odletelo lietadlo, na ktoré ste mali prestúpiť, stávate sa väzňom, ktorý sa nedostane von. Až do odletu ďalšieho. Ak prejdete osobnou kontrolou, už nie cesty späť.

V Paríži sme išli koridormi (s nespočítateľnými bezpečnostnými kontrolami) vyše polhodiny, kým sme prišli k našej bráne. Po ceste už neboli fajčiarske zverince (inak to naozaj nazvať nemôžem) a pred samotnou kontrolou ani šanca dať si posledného šľuka pred dlhým letom.

Na letisku Charlesa de Gaulle v Paríži je situácia rovnaká, viď priložená fotografia skleného zverinca (s tým rozdielom, že na ceste k odletovej bráne, som ďalší nenašiel). Zaťal som sa, že vydržím až do New Yorku. Netušil som, čo ma ako tuhého fajčiara čaká tam.

Nevyznám sa v lietadlách ako naša milá jazyčnica, model rozoznám, až keď sa usadím na mieste a otvorím inštrukcie pre prípad havárie (sú naprd, málokedy sa stalo, aby ľudia prežili na hladine oceánu a inštruktáž sa z osemdesiatich percent venuje práve tomuto nezmyslu). Tam je napísané, akým lietadlom letím. Spomínam si, že z Viedne to bol Airbus 319, z Paríža Boeing 777. To bolo obrovské lietadlo. Je celkom možné, že je na fotografii práve ono.

Táto obrazovka ma fascinovala. Počas celej cesty som od strachu nezažmúril oči. Nepozeral som filmy ani hudobné klipy. Celý čas som sledoval polohu lietadla a čas, kedy by sme mali pristáť na letisku JFK. Pre tých, ktorí ešte neleteli, alebo pre tých, ktorí leteli dávnejšie ako ja, je to absolútna novinka. Preto prosím profesionálnych vzdušných vlkov, aby boli zhovievaví k môjmu nadšeniu.

Pred odletom:

Celú cestu som sa modlil. Keby som letel dnes, po najnovšej havárii jemenského Airbusu, asi by som bol pod sedatívami. Takto som si vypomohol iba dvomi malými fľaškami merlotu a anopyrínom, ktorý mi jazyčnica poradila ako prevenciu proti embólii:)

Po niekoľkých otčenášoch a po večeri s vínom sme s veľkým rachotom o 21.15 pristáli v New Yorku.

Privítal ma obrovitý (ako z filmu) vyšportovaný policajt s čisto americkým menom Romanowich:) Odovzdal som odtlačky, odpovedal na pár otázok a do pasu dostal pečiatku. Pred letiskom som si slastne zápalil prvú cigaretu po desiatich hodinách. Ale hneď som ju aj zahasil. Tučnučká černoška mi podala do rúk lístok s číslom a menom taxíkára, ktorý nás mal odviezť na Long Island. Žltý ford so zabudovaným GPS pre kontrolu trasy. Vlhko a teplo. O štyridsať minút nás vysadil pred hotelom. Rútil sa pomerne rýchlo po Queensborough Blvd. Rozmýšľam, koľko by som zaplatil v Bratislave? On chcel 35 dolárov. Vyzerá to, že v NY sú taxíky lacnejšie.

Boris Burger

Súvisiace články:
Nechcel som byť sám v NY I.
Nebol som sám v Harleme

Fakultná nemocnica roku Pána (4. diel)

2009-06-26T09:01:00.019+02:00

Vidím, že nemá žiadnu energiu, takto je to jednoduchšie. Vieme to a smejeme sa.

V takom počasí, v akom sa chodí na hroby, som odišla domov. V zafajčenom taxíku som odolala chuti požiadať taxikára o cigaretu a začala som si čítať v mojom bloku. Vetám ešte zatiaľ patrili tváre.

Už sa nikdy neuvidíme, viem to, – napísala som si do bloku.

Nasledujúce leto som ju vypátrala. Spojila som pri tom rodinu, ktorá dvadsať rokov nekomunikovala; nekomentovali to.

Rodičia si ju zase vzali domov. V starom byte v starom meste ma privítali ako vzácnu návštevu, Beta mi chcela uvariť nesku, ale nevedela, ako. Jej sestra sa ma nepriateľsky spýtala, prečo som bola v tej nemocnici ja. Beta mi nedovolila odfotiť svojho pásikavého kocúra. „Zabila by si ho,“ vyhlásila rezolútne.

Točila som s ňou film do školy, nazvala som ho Šieste leto – zrátala som, ako dlho fetuje a opäť sa pokúša prestať. Práve chodila na metadon, a keď vravela, aké je to ťažké, bolo mi ľúto celého vesmíru. Kúpali sme sa v noci vo Vajnoroch, bála sa rýb. Zaparkovala som otcovu favoritku na strmý breh tak, že zapnuté diaľkové svetlá svietili do vody.

Beta stojí pri Dunaji, celkom dolu pri vode, a oznamuje mi, že bratislavský hrad, to je len taká blbá obrátená kocka. Od smiechu padám medzi veľké ostré kamene; celý nasledujúci týždeň si doma, ešte v rodičovskom byte, vykladám nohu na stenu, lebo tak ma výron na členku bolí menej. Kúpila som jej na Hlavnom námestí prívesok – striebornú mačku. Jediný raz som ju nechala v aute samu a kľúče som si po chvíli rozmýšľania vzala. Hanba. Ona mi tiež niečo darovala, ani zaboha si neviem spomenúť, čo to bolo. Potom mi raz vzdorovito oznámila rovno do kamery, že si znovu pichla. A že čo ja na to.

„Nič mi nepovieš?“

„Si piča sprostá,“ povedala som spoza kamery, sedeli sme v tráve blízko Funusu. Večer predtým som si predstavovala, že nechám všetok materiál tak a budem ju časozberne točiť trebárs 30 rokov, až kým si matka dospelých detí Beta ani nespomenie, že niekedy fetovala. Nasralo ma, že mi kurví také skvelé plány.

A potom som sa dopočula, že zomrela.

Nepamätám si tváre, len vety. Tváre zmäknú a rozpliznú sa ako duchovia v betóne. Zostanú mi vždy len vety.

Nataša Holinová
(koniec)

Súvisiace články:
Fakultná nemocnica roku Pána (1. diel)
Fakultná nemocnica roku Pána (2. diel)
Fakultná nemocnica roku Pána (3. diel)

Dancing In the Rain alebo DM - Bratislava 2009

2009-06-23T09:43:00.009+02:00

Že trošku prší? Že trošku vietor pofukuje? Že až tak, že ty kokso a cipana? Nevadí, nevadí! Vysoké topánky treba od prachu ofúknuť, starý kabát navliecť, zabaliť sa do pršiplášťa, a hajde. Lebo veď Depeš, ni?

Jáj, veruže. Miešalo sa to tam. Postavené a zmoknuté depešácke hára s plešinami, pupky s vychrtlinami, parochne, nababúšenci s holotrtmi, do pol pása vyzlečenými. Moklo všetko, čo len mohlo, a len zásluhou nehorľavej fólie sme nestáli rovno uprostred ryžovej plantáže. Kapucňa na hlave bola neviem na čo, ale keď Dejvo na pódiu húkal že Aj fííííl juuu!, tak bolo veru všetkým jedno, či majú na sebe ešte niečo suché. Hej, že nemali. V kabáte čerstvo založený kompost, ktorého proces tvorby urýchovali osemdesiatky typu Never Let Me Down Again, Policy Of Truth, hovoril za seba – že zabava graduje, yo.

Vydychujeme pri novotinkách, lebo čo už, keď poznáme len dve. Wrong a Peace, ni? No. A sánka mi padá, ako furt, keď otvorí ústa Martin. Jáj, či dobre. Home, mňaaaam, dobrá, dobrá, chrumkavá. Titul Najlepší spartakiádny počin tento rok opäť vyhrala verklíkovo známa Enjoy The Silence, a najsamfasa na tom všetkom je, v tom momente netuším, či na mňa prší, alebo sa mi na hlavu leje aj minerálka z tej otvorenej fľaše, čo ju držím ako hluchý dvere. Ale rezky skáčeme, rezky! Len keď Dejvo zadre, že Gúúúd Najt, tak sa mi to nepáči. Keď už som takto zmokla, tak už nech je dielo dokonané!

A že aj je. Lebo zrazu všetci vreštíme, že Let Mi Si Ju Stript (niektorí rúkajú aj verziu, ktorú poznajú od nemeckých Rammsteinovcov), len Dejvo je ticho a Martin hádže taký vokál, že ho ani nepočuť. Ale keď dajú Strangelove, ni hočo toto, ni hočo. Behám pomedzi kvapky ako splašená myš, teším sa ako na Vianoce pri darčekovom balení ponožiek a je mi jedno, že ksicht mi umýva kyslý dážď. Až pri Personálnom Jesusovi sa mi na stehniská nemilosrdne lepia nacárach zmoknuté rifle, kabátik pod pršiplášťom už je situáciou dávno pokorený, a nemôžem mávať rukami, lebo tie sviňuchy dažďové kvapky mi tečú do mokrých rukávov.

Tak si ešte moknúc vypočujeme Waiting For The Night a brodíme sa domov. A konštatujeme, ako inak. Že dobre bolo. Ej, veruže dobre. A čo, že štipku mokro.

Dana Salajová

Nechcel som byť sám v New Yorku I.

2009-06-18T05:22:00.023+02:00

Prvý Európan, ktorý vkročil na územie dnešného New Yorku, bol holandský kapitán Adriaen Block. V roku 1613 mu zhorela v manhattanskom zálive loď.

Ostal tam aj s posádkou niekoľko zimných mesiacov, kým si nepostavili, s pomocou Indiánov, novú.

Podľa Wikipédie ako prvý objavil miesto taliansky prieskumník v službách Francúzska Giovanni da Verrazzano v roku 1524. Nazval ho Nouvelle Angoulême.

Bola to divočina, na obrázku je loď Henryho Hudsona.

Oveľa známejší je Holanďan Peter Minuit. O nejakých 100 rokov urobil s Indiánmi kšeft, pri ktorom by dnes zbledol aj Donald Trump, voľakedy John Rockefeller, alebo pred pár rokmi Jozef Majský. Za 60 guldenov (legenda hovorí o 24 dolároch) kúpil od domorodcov ostrov Manhattan.

V tých časoch to bola divočina a Indiáni nechápali ako možno vlastniť zem pod nohami, prírodu navôkol, vodu v riekach. Ja to nechápem ani dnes:) Bol to pre nich slušný obchod.

Minuit položil základ mestu Nový Amsterdam, ktoré pod názvom New York pre postmodernú dobu znamená toľko, čo Rím pre antiku, alebo čo bude znamenať Peking pre koniec tohto storočia.

Johannes Vingboons (1664): Nový Amsterdam

Nakoniec sa Nového Amsterdamu zmocnili Angličania a premenovali ho na Nový York.

Ale mesto, ktorého základy siahajú do začiatkov sedemnásteho storočia, má oficiálne iba stojedenásť rokov.

Bowery. NY okolo roku 1898

V roku 1898 boli k centrálnemu Manhattanu právne pričlenené štvrte Bronx (podľa švédskeho osídlovateľa, kapitána Jonasa Jonsona Broncka), Brooklyn (podľa holandského Breuckelenu), Queens (kráľovský názov je odvodený od titulu Kataríny Braganza, nevesty nešťastného Karola I. Stuarta, manželky jeho syna Karola Druhého), Staten Island (dnes štvrť s najmenším počtom obyvateľov, osídlená temer sto rokov pred vznikom Nového Amsterdamu).

Legendárna fujavica 1888. Krátko pred vznikom "právneho" NYC.

New York je jedným z miest, ktoré som túžil vidieť. Odjakživa. Vedel som, že nemám šancu. Pre človeka, bez blízkeho príbuzenstva v USA, bolo prakticky nemožné dostať sa v minulom režime do Ameriky. S výnimkou športovcov, vynikajúcich odborníkov, agentov a pokrvnej rodiny.

Náhoda zapríčinila, že sa mi to o niekoľko hodín podarí. Neuveriteľné! Chcem sa s tou radosťou podeliť.

S obdivom k cestovateľskej vášni vynikajúcej autorky Blanky Ulaherovej musím napísať, že som pred cestou myslel aj na ňu: v niečom sa zhodujeme (okrem generačnej príslušnosti), vieme sa nadchnúť pre čaro okamihu. Tak, ako ona, letel by som niekoľko hodín, aby som si posedel pár minút pred halou Budokan (napríklad). Jej NY nevyšiel a je mi to úprimne ľúto. Dúfam, že inokedy.
Vďaka za krásne články, Blanka!

A musím myslieť aj na Máriu Modrovichovú, ochotnú a láskavú svetobežníčku. Akosi mi ten súčasný New York približovala článkami v .týždni aj na Smeblogu. Pomohla mi radami. Ona je uz Newyorčanka. Patrí tam!:) Vďaka, Majka!

Klasické mrakodrapy. Kam sa hrabú dnešné sklené monštrá?
(foto Boris Burger ml.)

Boris Burger
(Pokračovanie nabudúce)

Malá úvaha o tete Viere

2009-06-11T12:27:00.005+02:00

Teta Viera je dáma v dôchodkovom veku. Aj napriek tomu sa vie nahodiť do sukne, blúzy, suchozipsových nátačiek na vlasy, lodičiek na stredne veľkých opätkoch a dostaviť sa do práce. Pretože je to žena aktívna, žena pracujúca, žena, ktorá vládze. Aj to, čo by nemusela.

Teta Viera má nenormálne obrovské sociálne cítenie. Preto urobila čárymáryfuk a zmenila zásadne Zákonník práce. Že to zatiaľ bežný občan nezbadal, lebo sa nič nezlepšilo a mnohí stále dostávajú za x hodín nadčasov minimálnu mzdu, nevadí. Každý si mohol prečítať všetky zmeny, keď boli vsunuté do najčítanejšieho superbulvárneho denníka. Kto tak neurobil, jeho chyba.

Teta Viera vie, čo je to byť na dôchodku. Preto pred Vianocami hodí všetkým tým, ktorých vek je pokročilý, tisícku, či tisícpäťsto. Aby bolo na banány, na kapustu, na falošné cencúle, na viac ako desaťročný umelý vianočný stromček bez falošnej inoväte, na toaletný papier. Lebo na darčeky pre čoraz pažravejšie vnúčatá a pravnúčatá z toho nevyjde, ale poteší, na duši pohladí tých pár papierikov navyše.

Teta Viera má rada aj občanov, ktorí ešte na dôchodku nie sú. Chce im dobre. A preto bojuje. Bojuje proti parazitom, ktorí odtŕhajú od huby Sociálnej poisťovne, sociálnemu štátu, a, ako inak, radovému občanovi. Parazitizmus musí vykapať, diabolskí luhári, sektári zvaní DSS, lákajúci do svojich osídiel nevinné duše ľudí pod rúškom ohavných klamstiev, súborne nazvaných „Sporenie na dôchodok v 2. pilieri“ musia byť zo sociálneho sveta znesení!

Teta Viera je rada kreatívna. Aj napriek veku a občasnej indisponovanosti vždy dokáže nájsť tú správnu dávku energie. Teta Viera má rada letáky. Teta Viera sa v tvorbe letákov našla. Dokonca až tak, že jej obyčajný leták typu „otvor - zatvor - zahoď“ nestačí. Vytvorila brožúrky. Viacstranové, nútiace čítať a zamyslieť sa. Zamyslieť sa nad tým, či je správne byť obeťou tých, ktorí nám zatemňujú mozgy, ale aj to ostatné rečami o akomsi sporení na akýsi dôchodok. Veď my, bežní občania, nevieme, kde je sever.

Preto teta Viera prináša obeť. Nejednu. Trpezlivo vysvetľuje, kde urobili paraziti z DSSiek najväčšiu kulehu. Kde sa dal občan oklamať, a prečo peniaze občana, uložené v DSS, štát v priebežnom pilieri rozkradne, pardón, využije skôr, bez zbytočnej nutnosti ich ukladania na osobitných účtoch. A bez rizika, že ich ešte niekedy uvidíme my, občania, alebo naši blízki.

Na dôkazy luhárstva diablov z DSS používa teta Viera výpočty. Nejaké čísla, nejaké vzorce. Svojské, typické pre sociálnych demokratov, ale hlavne, vždy ukazujúce pravdu. Nič iné, len pravdu. Že ju potom musia iní ľudia, spravidla mladší ogrgeli, bývalí študentíci električkovej školy opravovať, je síce ošemetné, ale taký je už život ľavičiara. Pravica bude vždy postrádať úctu k občanom a bude k sociálnemu cíteniu zlá, zlá a ešte raz zlá.

Teta Viera je zadobre s ujom Muňkom. A ujo Muňko zasa rád píše listy, takže sa zdravo dopĺňajú. Obaja svorne hovoria, že občan prichádza o peniaze. Že DSSky sú zlé. Že čo slovo, to klamstvo, že ľudia ešte môžu z tohto kolotoča zmätku, klamstiev a zderstva na úrokoch vystúpiť. Za cenu spasenia, lebo priebežný pilier je večný, bezodný a radodajný. Aj keby na chleba nebolo.

Teta Viera je génius. Svet chápe géniov len málokedy. Možno práve preto ju niektorí nechápavci nazvali mimozemšťanom. Možno preto z 2. piliera neodchádzajú ľudia v húfoch. Možno preto jej len málokto verí, že druhý pilier okráda Sociálnu poisťovňu, sociálny štát a občana, a že za všetko môže bývalá hrozne tfujzlámikivláda.

Nevadí, ona ten boj nevzdá. Ona je statočná, v boji za spravodlivosť bude dvíhať ruku vždy. Vždy bude skákať do rečí, a vždy, kým ju premiér Robert bude chápať, bude stáť po jeho boku.

Na to môžete vziať jed. Nie na jej psa, on za nič nemôže.

Dana Salajová

Fakultná nemocnica roku Pána (3. diel)

2009-06-09T09:04:00.006+02:00

Nemôžem spať, pomaly už každú noc. Chvíľu sa prechádzam po slabo osvetlenej chodbe a pozorujem svoj obraz na vyleštených sklených dverách: modrý plášť na bielej košeli, holé lýtka; už sa mi ani nechce vyplaziť na seba jazyk. Po chvíli sa usalaším k stolu s lepkavým umelohmotným obrusom, obložím sa hroznom a kartami.

Okolo prejde sanitárka.

„Si veštíš?“

„Len normálne hrám.“

„Si radšej zapni telku, ale potichu, jasné? Mi niekedy vyveštíš?“

Keď sa ráno preberiem, Gabinu dávno vystriedala Barbora. Pozerám, ako lieta po JIS-ke aj s tým svojím dobermaním úsmevom.

„Čo, mladá, vydrichmaná? Pomaly obed a ty stále v bezvedomí.“

„Nemohla som v noci spať.“

„Viem, prečítala som si v hlasku. Aspoň bol od teba pokoj. Dnes je vôbec nádherná služba, keď ste tu len vy dve.“

Až pred vizitou prudko zatiahne plenty okolo mojej postele, ale škárami vidím všetko. Okolo Bety sa zbiehajú doktori.

„Či ešte neušla.“

„Ušetrila by nám aspoň robotu.“

„Od trinástich si pichá.“

„Videli ste už mexické ornamenty?“

„To si aj niečím natierate, nejakou dezinfekciou, skôr ako si pichnete?“

„Chodíte do nejakej školy?“

Beta krúti hlavou.

„A do akej ste chodili?“

„Do stavebnej priemyslovky.“ Odmlčí sa. „Ja som chcela byť architektka.“

„Možno ešte budete.“

Barbore ide absurdná diskusia na nervy, schmatne Betu a rezolútne z nej strhne košeľu. Tomu, kto sa jej rýpe v rane, vidím len zadok. Hanbím sa, že sledujem jej tvár, nechala Barbora pre mňa škáru naschvál?

Zaspať, zaspať, zaspať. Prevaľujem sa v prepotených perinách, nejde to, neviem to. V hlave mám kompletnú kartotéku všetkých sračiek sveta, stačí len čítať. Vlhké vlasy ma chladia na krku, po nohách mi tečú potôčiky potu. Mám čo robiť, aby som nespadla z úzkej postele. Nedarí sa mi predstavovať si, že som čistá. To počká, teraz zaspať!

Je päť hodín ráno. Počujem rachotiť električku, Beta stoná zo spánku a sestričky si rozprávajú východniarske vtipy a rehocú sa, to ma vlastne zobudilo. Rozvidnieva sa, JIS-ka sa pomaly zalieva modrastým svetlom ako z obrovskej počítačovej obrazovky.

Hneď na svitaní sa začnú po oddelení promenádovať sanitárky. Vendulka v minirovnošate s tenkými nohami a napuchnutou tvárou nám príde predviesť nový rúž: „Jaký je? Neni moc silný?“

„Jak si spala?“ obráti sa Beta ku mne.

„Toto je najhoršia nemocnica,“ spustí zasa. „Tu som bola aj na chirurgii. Tuto, vidíš, jak si pichám do prstov, som tam stratila cit. A potom som sa popálila, lebo som to necítila. Začalo mi to hniť či čo a museli mi tam dlabať odumreté mäso.“ Naťahuje ku mne ruku so zahnednutým obväzom.

„Fuj, daj tú pracku preč,“ vravím.

„Tu je aj najhoršia psychiatria. Tam sa nemáš s kým baviť, sú tam samí debili. S tebou sa aspoň dá rozprávať.“

„Čo robíš, kam chodíš?“ skáčem jej do reči.

„Nikam. Ráno si zoženiem dávku a idem domov.“

„Kde si zoženieš dávku?“

„V Hviezdoslavovom divadle sa dobre varí, ináč v Bratislave varí asi šesť ľudí perník...“

„Kde sa dobre varí, tam sa dobre darí?“ vypísknem. Zavýjame od smiechu.

„A čo robíš doma?“

„Nič.“

„Nepočúvaš aspoň nejakú hudbu?“

„Keď som sa chcela zabiť, pustila som si Doors.“

Tuším som radšej, keď je ticho. Vtedy pozorujem tanec bubliniek v neónovom svetle, predbiehajú sa, aby napokon všetky skončili v presne rovnakom keli. Ona pri tom všetkom utrpení ešte občas tak málo trpí, že je to skoro až zaujímavé, zrazu to nie je neslušné. Lenže dobre vie, že je to len nakrátko. Viem to aj ja. Od nej, sama povedala, že takto bude, až kým nepomreli. Vidím, že nemá žiadnu energiu, takto je to jednoduchšie. Vieme to a smejeme sa.

Nataša Holinová
(pokračovanie nabudúce)

Súvisiace články:
Fakultná nemocnica roku Pána (1. diel)
Fakultná nemocnica roku Pána (2. diel)

Baki, už iba raz ťa zapriem

2009-06-09T08:49:00.008+02:00

„Poškodili moju česť. Nech je to čokoľvek, musím to očistiť!" - zaprisahal sa v duchu minister Pišta, keď si večer pred spaním zapínal traky na pyžame. Ľavý, pravý, pekne napevno, môže sa vystrieť a dať rozlet myšlienkam.

Dnešné časy sú zlé. Ťažké, povedal by ktokoľvek, a pritom si nik na tomto svete nevie predstaviť utrpenie jedného ministra. Toľko obmedzovania, toľko sebazaprenia a toľko obetí! Za Vlada to bolo iné. Byť s Vladom zadobre znamenalo mať spokojný život. Teraz je to iné. Za málo peňazí toľko musí hrať, a aký efekt to má? Veď Robo je jednotka. Nie, nezávidí, ale kto ho pochopí? Oni hrajú len druhé husle, ak nie tretie. A hrať druhé husle v druhých husliach, ak nie tretích... ale už sa zamotáva.

Deti odrastajú, to je najhoršie. Mladému služobný Passat nestačí, a pravda je taká, že si zaslúži niečo lepšie. Veď vyrástol, doparoma. Vyrastený mladý muž nemôže hanbu trieť v tatkovom aute, musí mať svoje. Veď aj Janov chlapec má meklérena.

Nevie zaspať. Vstane z postele, pomalým, ťažkým krokom sa presúva do kuchyne. Napije sa vody. Neodtečenej, ale nevníma to. Na čele má vystúpené kvapky potu. Je v strese a to mu neprospieva. Musí na niečo prísť, musí nájsť cestu, musí na staré kolená vedieť, ako na to. Veď toho už preskákal.

„Ach, Baki, Baki" - zamyslí sa. „Vidíš to, kamarát, vidíš, krivda na nás padla, všetci boli proti mne. Ťažko potom udržať také kamarátstvo."

Chvíľa bezduchého zamyslenia sa a tápanie v tme.

„Baki? Ach, Baki!" Pištovi svitne. Príval energie ho zavalí a prefackuje z každej strany, do tváre sa mu vracia zdravá farba.

„Neviem, čo je česť, ale viem, čo je Baki! Baki je dobrá značka. Ryža. Jak prasa. Ak mi na to skočia."

Berie do rúk pero, zapína nočnú lampu, zamýšľa sa...

„Pôjdeš do basy, ty hajzel!" Škrt.

Zlý úvod, to nepovedal Bakimu, ale niekomu inému. Musí začať inak.

„Bola to séria nepravdivých tvrdení. Poškodili ste moju česť. A dobrú povesť.“

Zamyslí sa, odkiaľ pozná spojenie „dobrá povesť“, ale nič ho nenapadá. Pripíše to hlbokej noci, ráno si snáď spomenie.

„Nech je to mimosúdne. Veď už ste so mnou jeden súd prehrali. Iba pripomínam. 200 tisíc. Evri."

Oprie sa o opierku na stoličke, slastne vydýchne. Vytáča telefónne číslo, ktoré pozná iba on. Dôverne, takmer spamäti, veď to nie je tak dávno.

„Baki Sadiki?“
„Áno.“
„Som ťa nespoznal vôbec po hlase, vieš...“
„No tak telefón trošku mení hlas. Čo máš nového, Štefan?“
„Nič, len tak volám, že jak sa máš. Lebo jedna taká vec, bude nám dobre.“
„Áno? A čo máš?“
„Ach, Baki, Baki, kamarát. Už iba raz ťa zapriem, trošku narobím bububu, veď vieš, médiá, čo napísali... ešte minulý rok... keď sa na to chytia, budeme zas na chvíľu za vodou!"

Dana Salajová

Vráťte mi utierky a kraťasy

2009-06-05T06:47:00.009+02:00

V Ružinove na bytovke. Na vchodových dverách. Takôto:

Meno a číslo sme vymazali. Iba tutoka.

Ak ste niečo našli, šup mu to vrátiť! Buďme predsa ľudia...

Karol Sudor

Šestnástka

2009-05-30T11:13:00.005+02:00

Zavolala a zaujímala sa o brigádu. Vraj či je možné, že by pracovala aj v prípade, že má len šestnásť. Popri štúdiu na gymnáziu. Prácu telefonistu zvládnu aj mladiství, pokiaľ chcú, a tak sme sa dohodli.

Prišla na druhý deň. Detská bacuľatá tvár, pokrytá pehami, nos mierne dohora, vlasy v cope. Tenký, príjemný hlas, milé stvorenie.

Pozerá mi do očí, kontakt drží ako málokto. V tom pohľade je veľa vecí. Nie zúfalstvo dieťaťa, ktoré nevie, čo so sebou. Je tam vyrovnanosť, úprimnosť, srdečnosť, pevnosť, ohromná odhodlanosť. Mám pocit, že sa nerozprávam s -násťročným dievčaťom, ktoré študuje druhý ročník gympla, ale s dospelým, vyrovnaným človekom, ktorý vie, čo chce. Ktorý má už svoje zažité, nechýba mu bujarosť diskoték, pofajčievanie pri škole, či chodenie poza ňu. Mám pocit, že oproti mne sedí človek, ktorý sa pozná. Ktorý sa už akoby prečítal a nepotrebuje poľutovať, silný je dosť. Prečo?

Vybalila to na mňa úplne prirodzene, bez mihnutia oka. Je tehotná, v októbri má termín. Od septembra študuje externe, pretože chce dokončiť školu, ale zároveň sa aj starať o dieťatko a pracovať, pokiaľ to situácia dovolí. Bude slobodná mamička a hoci rodičia pomôžu, nechce im byť zavesená im na krku a nič nerobiť. Chce to zvládať, chce byť samostatná, chce byť mama, dobrá, aby bolo všetko fajn, aj keď bude sama.

Neviem, možno to bol iba pocit. Taký ten prvotný, ktorým vás ten druhý ovalí a ostane vo vás vibrovať ešte dlho. Netuším, ako dopadne, a či bude takáto silná a odhodlaná ešte o pol roka, alebo o rok. Neviem, naozaj. Možno to všetko bola len obrovská kopa energie, čo z nej šla, zliata so všetkými tými pocitmi.

Len málokto ma však presvedčil tak, ako ona.

Dana Salajová

Súvisiaci článok: Vek nad 50? Diagnóza

Debilníček

2009-05-27T08:10:00.006+02:00

Moja starká mala sivý karisblok. Zapisovala si doň tuším úplne všetko - zoznam na nákup potravín, prehľad darčekov pre celú rodinu na celý rok, nákres svetra, ktorý chcela vnučke uštrikovať k Vianociam, či také menšie domáce účtovníctvo. Volala ho svojsky – debilníček.

Potom mala ešte kalendár. Každý rok si doň prepísala narodeniny, meniny a iné výročia celej rodiny. Múdro.

Ja som si všetky veci držala v hlave. Posielanie pohľadníc som síce vymenila za rýchlejšiu „esemes“ formu, alebo jednoduchú gratuláciu cez mail, „skajp“, „fejsbúk“, prípadne som jednoducho oslávencovi zatelefonovala. Zoznamy nákupu som písala iba manželovi a synovi, ja som s prehľadom nakúpila všetko, čo bolo treba. Pamätala som si, čo komu priniesť, čo kedy mám urobiť. Milión hesiel a množstvo PIN-kódov od platobných kariet a mobilných telefónov som nosila v hlave.

Nedávno som zistila, že starnem. S prvým šedivým vlasom som sa nejako vysporiadala, vrásky ešte nemám, ale zabúdam. Občas zájdem do obchodu a neviem si spomenúť na to, kvôli čomu som tam išla. Krúžim po predajni, nakúpim kopec prkotín (najčastejšie granko alebo čierne korenie) a doma zistím, po čo som vlastne išla. A že už máme päť škatúľ granka, alebo štyri balenia čierneho korenia. V obchodnom dome ťukám do terminálu číslo, ktoré je na 100 percent mojím PIN-om. Po treťom omyle nechávam nákup tam a doma si spomeniem, že to bol PIN k starej karte. Na „fejsbúku“ som zistila, že silné heslo je také, ktoré nemám šancu si zapamätať. Za posledné dva týždne som si tam nechala meniť heslá asi trikrát. Gratulácie k sviatkom vybavujem dva až tri dni po... Dokelu, ja fakt zabúdam!

S piatimi škatuľami granka svoju zábudlivosť ťažko doma zamaskujem. K tomu tie čierne korenia... S tým treba niečo robiť. Mobil s pripomienkami by nebol zlý, ale ja som klasik. Alebo konzerva. Ako Nataša. Mobil je telefón, má slúžiť na telefonovanie. Dobre, som ochotná pripustiť celkom praktické využitie – posielanie správ a raňajšie budenie. Tak som si vybrala diár, ktorý som dostala v práci k meninám.

Diár je skvelá vec pre ľudí s grafomanskými sklonmi. Čiže aj pre mňa. Zapísala som si doň najbližšie termíny, poznačila svokrine narodeniny a silné heslo do „fejsbúku“. Štrikovanie svetra komukoľvek považujem za vyšší level, takže nákres sa nekoná. Ale zato tam mám zapísané iné dôležité veci - napríklad 11. mája bratrancove narodky a 15. mája objednávku k dentálnej hygieničke.

Aj tak som na obe veci zabudla. Ešte šťastie, že svokra má narodeniny až o týždeň. Lebo to by bol prúser.

Andy Sekanová

O astronautoch úplne inak

2009-05-26T12:13:00.007+02:00

Astronauti. Hrdinovia? Pionieri ľudstva? Možno. Talentovaní, mimoriadne schopní, psychicky odolní, cieľavedomí piloti. Mali šťastie, boli v správnom čase na správnom mieste. Ich šťastie bolo často aj smolou. Pretože boli a sú, tiež len ľudia z mäsa a kostí.

Gene Cernan pravidelne opakuje, že to nechápal. Keď predstavili jeho skupinu astronautov, stal sa z obyčajného skúšobného pilota americký hrdina. „Pritom som to bol stále ja, nijak som sa nezmenil! Zo dňa na deň som bol na titulke všetkých novín a časopisov.“

Sláva stúpne do hlavy aj kdejakej hviezdičke, nieto ešte vojakovi, ktorý doteraz lietal s podobne „postihnutými“ pilotmi na neodskúšaných strojoch. A zrazu sa ľudia, médiá a politici idú potrhať aj kvôli obyčajnej fotke s niekým, kto možno poletí do vesmíru.

Presne toto sa stalo každému, kto sa v 60. rokoch stal americkým astronautom. Ani nehovoriac o ženách. Slovo astronaut pôsobilo lepšie, ako akékoľvek afrodiziakum.

Nekonečné trénovanie, 18 hodinový pracovný deň, lety po celej krajine, predštartová karanténa, žiaden čas na rodinu, na relax, permanentný a nikdy nekončiaci stres. K tomu ešte rivalita medzi astronautmi, snaha byť najlepší, daná aj povahou skúšobných pilotov a snaha upútať pozornosť Deke Slaytona, ktorý bol konečným riešiteľom hádanky o posádkach pre Apollo.

V takomto prostredí, navyše uprostred prebiehajúcej vietnamskej vojny, boja za ľudské práva, hnutia hippies, nepokojov a strieľania na univerzitách, vraždách politikov a ich stúpencov, nebolo jednoduché udržať sa pri zdravom rozume.

A teraz si predstavte, že sa naozaj dostanete tam, kam sa v celej histórii ľudstva pozrelo spolu len 24 ľudí. Predstavte si, že ste tým prvým, kto sa nohou dotkol iného vesmírneho telesa.
To nemôže zostať bez následkov. Ani nezostalo.

Z tohto pohľadu mal Deke Slayton asi najšťastnejšiu ruku pri výbere prvého človeka na Mesiaci. Uzavretý, plachý a nie veľmi komunikatívny Neil Armstrong bol skutočne veľmi dobrou voľbou. Jeho let, jeho výstup na povrch, to všetko ako keby nezanechalo takmer žiadne stopy na dnes už 79-ročnom Neilovi.

Po absolvovaní svetového turné sa usadil na malej univerzite, neskôr zastával niekoľko vedúcich funkcií v súkromných firmách a okrem oficiálnych akcií NASA sa prakticky nikde neobjavuje. Žiadne filmy, žiadne interview, žiadne prednášky, Neil si žije svoj život astronauta na dôchodku na svojej farme v Lebanone v Ohiu a za celých 40 rokov sa o ňom v médiách neobjavila ani jedna škandalózna informácia.

Nie tak Buzz Aldrin. Druhý muž na Mesiaci si prešiel peklom alkoholizmu, depresií, rozvodu a takmer spáchanej samovraždy, kým sa mu podarilo nájsť nový zmysel života.

Aj mnohí ďalší doplatili na „hviezdne“ povolanie v programe Apollo. Rozvody, osobné tragédie, neschopnosť nájsť nový zmysel života po tom neobyčajnom a neopakovateľnom zážitku, ktorým bola návšteva 400 000 kilometrov vzdialeného kusu skaly.

Nájdu sa ale aj príklady toho, ako sa to dalo ustáť. A v pohode. Pete Conrad, ktorý považoval svoju prácu na Skylabe za oveľa dôležitejšiu, náročnejšiu a úspešnejšiu, ako celý let Apolla 12. Pete sa až do svojej smrti v roku 1996 snažil naštartovať súkromné lety do vesmíru, venoval im množstvo svojej na pohľad nevyčerpateľnej energie.

Al Bean, ktorý už pred svojim letom na Apolle 12 tajne chodil na kurzy maľovania, velil najproduktívnejšej posádke Skylabu a dnes maľuje krásne obrazy, v ktorých sa snaží zachytiť svoje pocity z návštevy Mesiaca.

Mike Collins, člen slávneho Apolla 11, ktorý bol dlhé roky riaditeľom National Air and Space Museum a neskôr podpredsedom Smithsonian Institution a postaral sa o to, aby sa v ňom uchovalo čo najviac z histórie jeho letu a letov jeho kolegov.

Al Shepard, ktorý sa už pred svojím návratom do aktívneho stavu na Apolle 14 stal milionárom, Ken Mattingly, ktorý sa nakoniec dočkal svojho letu na Apolle 16 a zalietaval Space Shuttle, Gene Cernan, ktorý bol vždy výborným rečníkom a ktorý dodnes prednáša po celom svete o svojich zážitkoch, aby v ľuďoch povzbudil to, čo považuje za dôležité – ochotu objavovať, posúvať hranice poznaného, odvahu a pripravenosť urobiť ďalší „prvý krok“.

Výnimoční ľudia, výnimočné osudy. Ale keď sa dnes pozerám do zostarnutých očí tých, ktorí leteli k Mesiacu, a ktorí dodnes žijú, vidím v nich tú istú iskru, ten istý náboj. Znamenie človeka, ktorý zažil niečo, čo si my, ostatní, nevieme ani predstaviť. Niečo, čo mu nielen drasticky zmenilo život, ale často aj dramaticky posunulo životnú perspektívu a priority.

Dúfam, že sa raz táto iskra opäť objaví v oku nejakého astronauta. Znamenie, že niekto opäť raz urobil „a small step for man...“

Juraj Petrovič

Fakultná nemocnica roku Pána (2. diel)

2009-05-26T12:00:00.006+02:00

„Čo mi idete robiť?“ má vydesený hlas, no nikto sa s ňou už nebaví. Jej strach ku mne prúdi v mohutných vlnách, ale nikto si ju už nevšíma. Barbora ju drží odzadu za bradu a špinavú hlavu si pritíska na brucho.

Nevedela som, že je to také prosté, že sa jednoducho vezme nožík a ponorí do človeka. Nejasne ma máta, že sa predtým mali aspoň pomodliť alebo čo.

„Jáu, hrozne ma to bolí! Bolí ma to!“ kričí tak, že keby som mohla, dávno som vonku. Barboru ani nespoznávam: „Tvoju mamu to bolelo, keď ťa rodila, ty piča, a teraz bude za tebou ešte plakať!“

Zaňuchala som, ako smrdí krv. Fakt smrdí. Videla som ju na zemi ako rozliatu červenú plastelínu. Začula som, že už je dobre, a ani sa mi to nezdalo smiešne. Betu uložili pol metra odo mňa a pripojili na prístroj, ktorý niekoľko dní hovoril klappp, klappp.

Včera som napísala do svojho bloku tieto vety: „Ležím v posteli a pomaly zisťujem, že ma vedia potešiť aj tie najjednoduchšie samozrejmosti (čistá posteľ, čerstvo osprchované nohy).“ A pritom to vôbec nie je pravda. Nie je to radosť. Pravda je, že mi nie je ani dobre, ani zle, ani sa nenudím. Ani nie som nijako extra zúfalá. Je mi dosť zima, iba dnes. Hlavne sa neľutovať, dofrasakurvafix. Hlavne neplakať.

Závany neskutočného smradu asi pár týždňov neumytého tela. Tela, ktoré žilo na ulici. Celú noc počúvam klappp. Ráno ma Beta prvýkrát oslovuje, chce čaj.

„Povedz sestre, ja nemôžem,“ vravím.

„Prečo nemôžeš?“

Odhrniem kúsok plenty a ukážem jej svoje hadičky. Čosi mi napadne a odhrniem ju celú. „Chceš sa rozprávať?“ Dychtivo prikývne.

Zízame na seba. Oproti nej som žiarivý obraz zdravia a krásy. Má úplne dodrbané telo, jazvy, modriny, odvčera v hrudníku novučký drén, lebo si pri pichaní pod kľúčnu kosť sama spravila pneumotorax, má šialene prázdne oči, stále sa nepríčetne usmieva.

„Teba to bolí?“ zaujíma sa.

Nechápem, čo má na mysli. Že bolesť je ústredný pojem, ten najvšeobecnejší. Zmĺknem uprostred vety. Ani ja by som nepochopila, keby mi niekto vysvetľoval, že sa mu nad hlavou zavrela hladina a slnko nad tou vodou stálo veľmi nízko, presne centimeter za hranicou môjho dosahu.

Feťáčka na mňa ochotne chrlí zážitky, celý svoj vygrcaný život. Rýchlo jej začínam mať dosť, toho smradu, tej spovede, stokrát prežutej. Vycíti to.

„Ako ťa volajú nejak skrátene, kamaráti a tak?“

„Natara.“

„Natara, to je ako Hitler.“

Rozosmejem sa. „Prečo Hitler, preboha?“

„Errr, errr, Natarrra.“

„A ty máš skratku?“

„Len takú, že Bey.“

„To sa píše s tvrdým alebo mäkkým i?“

„Neviem. Ja to nepíšem.“

„Mohlo by to byť takto.“ Vezmem svoj blok, napíšem „B. I.“ a ukážem jej to.

Mám ho tu; desať rokov si doň píšem nápady a iné veci, je to účtovná kniha po dedkovi. Napísala som „B. I.“ cez celú stranu.

„Teba zaujímajú také blbosti?“

„Koľko máš vlastne rokov?“

„Devätnásť som mala v lete. Ja som rak. A ty si čo? Otec mi doniesol devätnásť červených ruží.“

„Gabííí?“ volám sestričku.

„Nóóó?“

Hlavu má strčenú v skrinke s liekmi, ale pribehne hneď. „Počuj,“ vravím jej, keď sa po návrate zo studeného zafajčeného záchoda znovu ukladám do postele. „Čo s človekom, ktorý odíde na reverz a potom sa musí vrátiť? Zoberú ho naspäť?“

„Jasnéže, ale už sa k nemu trošku ináč správajú. Chceš zdrhnúť? Také blbosti nerob. Ešte k tomu z intenzívky. Odtiaľto ešte tuším nikto nezdrhol. Fakt to nerob.“

Chvíľu na mňa pozerá a rozmýšľa.

„A minule, to čo s tebou bolo? Už som myslela, že som ti niečo zlé spravila. To bolo hrozné dívať sa na teba.“

Užasnutá sa oprie o umývadlo, meter odo mňa, v očiach úprimná starosť, radšej si prikryjem tvár, zasa, zasa!

„Netočí sa ti hlava?“

Aspoň by sa niečo dialo.

Obedujem sediac v posteli, tácku si pridŕžam poobväzovanou rukou. Spod jedla sa začína vynárať logo ÚNZ.

Mladá doktorka položí pero a do poloprázdna povie: „Hrozné, čo? Osemnásť rokov.“ Beta aj s drénom šla fajčiť so sestričkami na podestu, dali jej cigarety, smiali sa na nej.

„Osemnásť? Ste si istá?“ vypytujem sa ako idiot. „Nemá ešte devätnásť?“

Opäť otvorí chorobopis a spoločne nahlas rátame. Ja blbec! Také stupídne klišé, že devätnásť červených ruží! Neviem, ako mám naložiť s tou informáciou, a keď sa aj so sestričkou Martinou rozprúdi debata o tom, kto ako prišiel o panenstvo, rázne vyhlásim „Dobrú noc!“ Keď už nemôžem spať, chcem mať aspoň svätý pokoj. Martina púli svoje modré okále ešte dlho potom, lebo Beta si z tejto významnej udalosti nepamätá ani hovno.

Nemôžem spať, pomaly už každú noc.

Nataša Holinová
(pokračovanie nabudúce)

Súvisiaci článok: Fakultná nemocnica roku Pána (1. diel)

Šamorínske sirény

2009-05-25T22:52:00.007+02:00

Viem, že to hneď od druhého slova titulku znie vábne, lákavo... eroticky. Áno, Šamorín je – ako ostatne každé slovenské (i maďarské veru!) mesto – plný vábneho erotického pokušenia, sirén každého veku, každej miestnej národnosti, každej postavy i každého kalibru. Ale o týchto sirénach dnes písať nejdem. Šamorínske sirény, o ktorých sa mi dnes zachcelo pustiť slovo, sú z iného cesta.

A v skutočnosti ide, veľmi pravdepodobne, vlastne len o jednu jedinú sirénu – plechovú a najmä hlučnú. Nevábi, ale plaší ľudí, nervy i spánok, kdesi z ktorejsi šamorínskej strechy.

Takže k veci a skrátka. Spomínam si, že keď som ešte žil v Bratislave, sirény civilnej obrany tam skúšali pravidelne raz za mesiac, vždy ktorýsi piatok v mesiaci presne na pravé poludnie; taká skúška trvala jednu alebo dve minúty (na to si už až tak presne nepamätám). Má to asi takúto logiku: ak sa pravidelný cyklus povinných skúšok výstražného zariadenia starostlivo dodržiava, nemalo by sa stať ani to, že niekto sa vyplaší zbytočne, a ani to, že ľudia časom prestanú brať takéto zariadenie vážne. Proste, keď sa siréna na streche ozve v piatok presne o 12.00, každý vie, že ide o skúšku. A ak sa prípadne ozve inokedy, tak sa zrejme niečo deje (čo, dúfajme, bohdá byť nebude). Inak je celá siréna civilnej obrany jednoducho nanič, či, presnejšie, skôr na obtiaž ako na pomoc. To je, nazdávam sa, pointa.

No nie tak v Šamoríne! Oj, nie. Šamorínska pointa a šamorínska siréna sú naozaj z iného cesta, ako som už povedal. Bývam tu už nejaký piatok, pomaly štyri roky, a za ten čas (a obzvlášť, tuším, v ostatných dvoch či troch rokoch) som už šamorínsku sirénu počul hučať aspoň stokrát, a to vo všetkých možných i nemožných denných i nočných dobách. Niekedy aj trikrát za deň, niekedy aj o druhej v noci (!). A za tie dva či tri roky (a možno aj dlhšie) v Šamoríne zrejme ešte nikomu nedošlo, že s takýmto rušením verejného pokoja by mal niekto asi aj niečo urobiť a pokazenú sirénu alebo pokazené časovacie zariadenie opraviť či vymeniť. Naozaj nedošlo a siréna tu hučí hlava-nehlava, kedy sa jej zachce a ako dlho sa jej chce.

Uvažoval som už aj o tom, že sa na to posťažujem magistrátu, že im jednoducho poviem alebo napíšem, že nám tu siréna otravuje život a, navyše, že sa tu takýmto spôsobom robí dokonalý holubník z vážnej veci, že to prípadne napíšem aj na ministerstvo vnútra – ale ako sa mám dočerta sťažovať na rušenie verejného pokoja na radnici, keď pokoj nám tu ruší sama radnica?!

Ostáva vari už len to ministerstvo vnútra... Bohvie.

Filip Nógrádi

Profily autorov o ničom - dnes Karol Sudor

2009-05-25T21:25:00.032+02:00

Pôvodne sa mal volať Andrea alebo Marcela. Rodičov to nevyviedlo z miery, preto má troch mladších bratov. Po štvrtom synovi pokusy vzdali.

V škôlke prvé dni plakal, neskôr učiteľke prisahal, že prevarené mlieko s kožou sa nedá piť. Na základnej škole chcel byť spevákom ako Maťo Ďurinda, futbalistom ako Marco van Basten, gitaristom ako Gary Moore. Tublatanka bola bohom, na ktorého sa nesiaha. Otca v roku 1986 varoval, že ak mu nedá 44 korún na jej nové LP, spôsobí tým nedozerné škody na duši vlastného syna. Dal. Kde sa tie škody potom vzali, ešte nie je prešetrené.

V tretej triede dostal prvú gitaru za 690 korún. Otec ho príkro uzemnil, lebo ako ľavák skúšal hrať z opačnej strany. Odvtedy hrá ako pravák. Odrazilo sa to aj v držaní príboru. V zvyšných veciach ostal ľavý.

Na Silvestra 1989 sa stal vegetariánom, lebo nechcel, aby sa zabíjali zvieratá. Zabíjajú sa naďalej. Mal štrnásť rokov. Odvtedy neochutnal mäso, hoci mu to málokto pri pohľade na postavu verí.

V tom istom roku nastúpil do hudobnej kapely ako jej najmladší člen, čo znamenalo nezanedbateľný príjem 500 korún za kšeft a povolenie chodiť domov až nadránom. Keďže vtedy nefajčil a nepil, peniaze musel oplieskavať ináč. Dnes si nepamätá, na čo, ale nemá ich.

V priebehu niekoľkých rokov odohral množstvo svadieb, dedinských zábav, stužkových, osláv a iných oných. Za najpamätnejšie považuje plesy Matice slovenskej v Šamoríne, na ktorých zámerne hrávali A za szep. Ožratí súdruhovia inštitúcie na to s chuťou krepčili. Dodnes si myslí, že pre slovensko-maďarské vzťahy kapela spravila viac ako tí, ktorých si za to platí z daní.

Autogram počas hudobnej kariéry poskytol len raz. Vypýtal si ho miestny opilec na dedinskom štadióne počas výročia SNP po odohraní Dream On od Nazarethu so slovami „ťa žerem Sudor, daj niečo od Haberu, nebuď chuj“. Dal, nebol.

Pochopil, že nebude ako Ďurinda, lebo bľačanie a brnkanie bez sluchu má rovnako zlý výsledok ako moderovanie Na výsluchu. Kapela uvažovala, že mu umožní sólovo spievať až nadránom, keď treba vyprázdniť sálu. Našťastie sa rozpadla, pretože jeden člen sa oženil. Dnes sa realizuje pri kvíkaní na chatách a opekačkách. Nie ten člen, ale Sudor.

Spevník s fonetickými prepismi má dodnes, na čestnom mieste sa vyníma Ledydby (Let it be) a Badrvivrson Bábylon (netreba prekladať). Na istej akcii spevák kapely odmietal zanôtiť Bééjby Džejn (Baby Jane) od Roda Stewarta napriek tomu, že v repertoári bola dlhé roky. V sále bol totiž prítomný lektor z Kanady a riziko, že neidentifikuje textovú hatlaninu, bolo priveľké. Počkali, kým sa lektor ožral, potom jačal spolu s nimi.

Pracoval v jednej automobilke, potom v druhej. Spoznal blog a začal naň písať. Nie bohvieako, ale inak fasa. Nasrala ho istá politická strana, a tak ju skritizoval. Jej podpredseda mu napísal, že sa mýli. Chcel dokázať, že mýliť sa môže len politik, preto sa s ním dohodol na rozhovore. Táto nepekná vlastnosť mu ostala a od istej doby si v SME.sk zarába vysedávaním a kecaním s ľuďmi, ktorých si sám vyberie.

Kanceláriu si zriadil na balkóne, steny vyrobil z deky a plachty, ktoré chránia víno pred ohrevom na slnku a garantujú čudné pohľady venčiacich sa psomilov. Túto informáciu nepovažuje za dôležitú, ale nechce riskovať, že čitateľ zomrie neinformovaný.

Šušle, má kilogramy navyše a z útulku si vzal mačku, ktorej dal najhlúpejšie meno na svete - Pupún. Nevie vymeniť koleso na aute ani otvoriť jeho kapotu, z domácich prác najlepšie zvláda varenie, vyhýba sa technickým opravám. Jeho fyzické zručnosti sa končia pri výmene žiarovky a natretí pántov vŕzgajúcich dvier olivovým olejom. Iný doma nemá. Inak sa má dobre, miluje knihy Zdeny Frýbovej a chodí hrávať badminton, lebo hneď vedľa čapujú pivo.

Na tento blog píše preventívne, ale netuší, prečo je to tak.

Sudorove články na tomto blogu:

Vráťte mi utierky a kraťasy
Puklice, hevery, ihly - zločiny proti ľudskosti
Zaskli balkón, odstavíš šmejda
Ostatní by sa mali vystreliť z Aurory

Z ohlasov na jeho prácu:

Cest praci sudruh komunista estebak Sudor! Tym, ze si nas zosmiesnil, si iba ukazal, ze naozaj ako komunista estebak sa uchylis k comukolvek, presne ako ta sudruhovia komunisti naucili. Sudruh Sudor, od bol povodny majitel SME, to aby ste ho zabili a takto mohli manipulovat a okradat vsetko. Ludia rozmyslaju kde je kamen urazu, a takto v debate ste sa vsetci vlastne ukazali kto ste. Komunisti vzdy vedeli iba zosmiesnovat vsetko, tak kona i dnes Fico tvoj velky sef a agent KSS. Aj tento moj prispevok zverejnis a zosmiesnis? Tvoji verni cerveni spolusudruhovia ti urcite zatlieskaju ako vzdy. Sudorko, ludia, ktori rozmyslaju ti uz neveria a uz davno necitaju tvoje komunisticke estebacke manipulacie. Sooty a je vas tam vela, co ste priamo naviazani na okradanie A.F.

Slovensky lud je ako stado hlupuckych teliec vedenych s radostou na porazku. Ako je mozne, ze tak dlho nikoho nenapadlo spytat sa, kto to vlastne je tento anonymny (vid cast "O autorovi") akoze malicky blogger Karol Sudor? Napadlo uz vobec niekomu, ako je vobec mozne, ze udajny manazer vo fabrike zahranicneho investora, znamej tym, ze aj obycajni robotnici su na smrt vystaveni, nachadza dostatok casu a energie na produkciu, ktora prevysuje 90% full-time novinarov, a celkom urcite aj uplne vsetkych slovenskych bloggerov. Ako je mozne, ze vsetky slovenske top celebrity politickeho a umeleckeho neba tak radi a ochotne nachadzaju cas na "interviews" s neznamym, anonymnym bloggerom? (tip: ved nech skusi niektory z tisicok blogerov SME oslovit Palka, alebo kohokolvek podobneho, nech mu da rozhovor pre jeho blog).Snad necita SME len ta najposlednejsia luza. Ved nech si niektory z citatelov, v manazerskej funkcii u zahranicneho investora (obycajny stredny manazment) skusi predstavit, ako by jeho zamestnavatel reagoval, ak by - rozsahom viac nez na polovicny uvazok - riesil este aj novinarsku pracu pod vlastnym menom. Karol Sudor je pre tych, co zeru seno. Nie je to ziaden blogger. Podvadza cele Slovensko. Co uz s krajinou, kde 50% volicov najradsej zerie seno.

Prvý úder od coly a sklíčka zo šesťdesiatych

2009-05-21T02:05:00.034+02:00

Konzerva s colou bola v 60. rokoch prvým bojovníkom proti totalitnému režimu. Zasiahla socializmus priamym úderom na zmyslové centrum „mierumilovných budovateľov lepšieho zajtrajška“. Trvalo to síce ešte ďalších 20 rokov, ale koniec bol neodvratný:)

zdroj foto

Hotel Palace (ľudovo palacka): ubytovanie a reštaurácia (tam hore), bufet - samoobslužná jedáleň - na prízemí (tam dole), kino v suteréne. Na rohu bol obchod s textilom. Dnes v celom komplexe sídli jedna z mnohých bánk. Prisámbohu, neviem si spomenúť aká. A to bývam hneď za tretím blokom:)

V hoteli Palace (na rohu Poštovej a Obchodnej) v Bratislave bola na prízemí samoobslužná jedáleň. V 80. rokoch bola prerobená na fast food mcdonaldovského typu Gurmán. Keďže rokovania uvážlivých súdruhov so zástupcami McDonald's nevyšli, skúsili to po svojom, socialisticky. Kvalita vydržala niekoľko týždňov, kým sa všetko neposralo a nestal sa z toho obyčajný komunistický pajzel, ktorý nesiahal starej komunistickej jedálni ani po pás.

Niečo podobné sa deje ešte aj dnes. Rýchlokvasení reštauratéri - keď zistia, že „mrchavý" personál nechce pracovať, anizatohoboha, takmer zadarmo (banda nevďačná!)! Že mu nestačí hrdosť na príslušnosť k firme (mnohoročná, „nepretržitá" tradícia:) Krásny interiér (kua, aké to bolo všetko drahé!)... Po poznaní, že za všetkým je poriadne tvrdá práca, a že zákazník nie je natoľko sprostý, ako predpokladali (nechce sa dať odrbať), vytriezvejú z oliverovského sna. Aby to opäť, o chvíľu, skúsili napríklad s ojazdenými autami alebo s bordelmi. A tak nám po krátkom čase miznú reštiky, na ktoré sme si ani nestihli zvyknúť. Majitelia nám nedali šancu...

zdroj foto

Pod hotelom a bufetom bolo známe kino, do ktorého sme za dve koruny chodievali na žurnály, rozprávky aj dlhometrážne filmy (išli dokola, až kým nedávali okolo dvadsiatej prvej hlavné predstavenie). Mnohokrát sme sa uliali zo školy (koncom desaťročia tam začali premietať naposledy, vtedy už nepohodlné vinetuovky, ktoré čoskoro nahradili indiánky z NDR), aby sme presedeli pol dňa v kine...

Do hotelovej reštiky (tam hore) chodievali veksláci, štetky, obyčajní ľudia a Juhoši, ktorí invazívne likvidovali bratislavské zásoby s textilom a kobercami, tak, že v sobotu na obed býval Bagdad pod Michalskou bránou prázdny ako sovietske obchody v období Nikitu Chruščova.

Spomínam si, že tam neskôr chodieval aj legendárny futbalista bratislavského Interu, pán Laco Petráš, ktorého sme ako zasrani chodievali očumovať. Chlapík, ktorý sa preslávil našimi jedinými gólmi na MS v Mexiku v roku 1970. Aj tým, že sa prekrižoval, a telka to nestihla vystrihnúť (katolíci sa radovali:) v priamom prenose. Ale predovšetkým tým, že mu údajne v Guadalajare postavili sochu. Tomu už po rokoch nikto neverí, ale legenda je to krásna, a nás tá predstava vtedy nadchýnala: náš futbalista má sochu v Mexiku.

zdroj foto

Už predtým som ju počul vo verzii so slávnym brankárom Schrojfom - údajne vo Viňa del Mar má aj on pamätník, ktorý mu postavili po MS v Chile 1962 nadšení Chiľania. Pravdepodobne si ľudová fantázia neskôr dosadila namiesto Čiernej mačky (prezývka Vila Schrojfa) Laca Petráša. Slováci zúfalo túžia po uznaní. Svedčí o tom aj dnešok, keď sa na scéne zrazu objavili Starí Slováci.

Do reštiky chodievali aj známi bitkári, ktorí sa po prevrate etablovali ako výpalníci, mafiáni špeciálneho, východoeurópskeho typu, dovtedy u nás nepoznaného. Niektorým je už zem, aj nie slovenská, ľahká.

Bol som tam zo trikrát na obede, ešte s mamou, samozrejme. Chalan sa do takého podniku sám neodvážil. Tomu musela stačiť spodná jedáleň s chlebíčkami, šalátmi a s teplou kuchyňou, kde najdrahšie jedlo bolo za desať korún. Tuším sviečková. My sme ale aj tak najčastejšie jedávali ruské vajcia s kofolou a tatrankou.

Posledný obed (hore v hoteli) si pamätám. Mali sme návštevu, rodičia ju pozvali do palacky. Odvtedy som tam, až do jej zrušenia, nebol. V to júnové popoludnie roku 1968, na esenpéčku kolportér s Večerníkom vykrikoval: Zabili Roberta Kennedyho! Ľudia sa zastavovali, otrasení neveriacky pozerali na titulnú stránku.

zdroj foto

Po rokoch som si v ktoromsi Simmelovi prečítal, ako prijali Nemci správu o smrti Jacka Kennedyho. Prerušili premávku na diaľniciach, vystúpili z vozov. Vtedy som si spomenul na to esenpéčko.

zdroj foto

V 70. rokoch - v tom mizernom období normalizačných chmár - začali vznikať legendy o sile československej ekonomiky v roku 1968, keď stál rakúsky šiling cirka 30 halierov - z čoho sme my, smútiaci (a spomínajúci) analfabeti, vyvodili jasný „dôkaz“ o sile hospodárstva Dubčekovej ČSSR. Podľa našej vtedajšej „logiky“ sú dnes, po našom zavedení eura, USA v obrovských problémoch. Iba ťažko sa dotiahnú na „stále mladú“ Slovenskú republiku:)

zdroj foto

Nesmejte sa. Poznám dospelých ľudí, ktorí si to o Rakúsku šesťdesiateho ôsmeho roku myslia aj dnes:) A nie sú to žiadni idioti. Každý z nás má určite vo svojom okolí celkom milého, sympatického, dokonca vzdelaného človeka, ktorý je v niektorých oblastiach úplný idiot. Že nie? Neklamte:)

zdroj foto

V rohu jedálne - nech Pánboh požehná kamarátskych zamestnancov, pretože spomienky na mladosť sú vždy pekné - predávali delikatesy, pochutiny: krekery, kekse, čokolády, tyčinky, bonboniéry a limonády. Plus všelijaké sladkosti a slanosti, ktoré náš trh ponúkal.

Keď prišla - v tej dobe uvoľnenia - do palacky prvá lastovička zo západu (predsa len bude „niečo“ na tej sile hospodárstva:) plechovka kokakoly, predstavujúca pre našu bujnú fantáziu, niečo navyše, čo neobsahovali časopisy, prepašované do pokútnych krajčírskych salónov zriedkavými návštevníkmi zo zakázaného sveta spoza Železnej opony, boli sme nadšení.

V tých časoch sa u nás predával takmer výhradne tovar, vyrobený v Československu, alebo v krajinách sovietskeho bloku. Kola teda bola naozaj malým zázrakom. Už nikdy jej „prameň nevyschol“ a v sedemdesiatych sa do jej susedstva nasťahovala aj jej mladšia, škaredá sestra Pepsi :)

Coca-Cola prišla niekedy v jeseni. V jedno pochmúrne, zamračené popoludnie. Krátko pred Dubčekom. Alebo už za neho? Presne si, prisámbohu, nepamätám. Ale boli to uvoľnené časy, aké už nikdy potom, až do osemdesiateho deviateho, neboli...

Pred palackou zastal náklaďák. Závozník (vtedy ešte boli závozníci: „Dnes sa šofér nadrie ako debil“ - povedal mi na pive kamarát Jano, vodič z povolania:) vyložil veľké kartóny, ktoré vynosil po schodoch do bufetu na prízemí. Hútali sme, čo v nich je.

Podvečer sa objavili na tácke vedľa sklenej vitríny plechovky navŕšené do pyramídy. So zázrakom, ktorý dnes všetci poznáme. S nápisom, maľovaným, krásnym, aj keď vytúženým, o to nečakanejším, vysnívaným. Takým, ktorý pre nás zosobňoval všetko najlepšie a najdokonalejšie. Najtechnickejšie a najmodernejšie, najbetálnejšie a najslobodnejšie: Coca-Cola.

zdroj foto

Svinstvo, na ktoré dnes mnohí nadávajú ako na kalorickú bombu, nezdravú „kyselinofluorovodíkovú“ presladenú, kofeínovú americkú žbrndu, bolo pre nás voňavým rajom.

Po prvom glgu sme boli naveky stratení... Občas nám na ňu mamy dali prachy, občas sme si našetrili. Po vypití sa obal nevyhadzoval, používali sme ho na perá, ceruzky a štetce.

Od tých čias to išlo s totalitou z kopca:)

Dnes si uvedomujem, že prvý úder východnému bloku „zasadil" koncern The Coca-Cola Company so sídlom v Atlante, Georgia, USA. V Bratislave, v samoobslužnej jedálni palacka, jedno jesenné popoludnie, koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia...

Iba oni o tom nevedia:)

Poznámka: Nie všetko, čo som napísal, je isté, ale najskôr to pravda bude:)

Boris Burger