Posledná sobota sa začala nežne a romanticky. „Icme na hríby, nazbierame aj černice,“ hrkútali sme si v piatok neskoro večer na
podstienku domu, keď práve pršalo, blýskalo sa a hrmelo, čo nás aj oheň zahasiť
donútilo. Popíjali sme pivko a radler tešiac sa, že každý deň svieti slnko
a v noci leje, z čoho vyplýva, že už isto aj pištovia v lese
narástli.
„Mám suchohríb,“ vykríkol jeden z nás v to sobotné
ráno a získal nikým nevyhlásený titul za nájdenie prvého tohtoročného
adepta na sušenie. „Ha, ďalší,“ kontroval druhý. Už ich bolo veľa, keď sa krik
zmenil: „Ohohohó, toto je dubák.“ Aj bol, hoc maličký jak dane v Saudskej
Arábii, kde sú nulové. Nakoniec boli tri či štyri, dubáke u nás ešte
zjavne nemajú sezónu.
„Kozák, jupí,“ pokrikovali sme ďalej. „Kokos, aj bedľa,“
fistuloval jeden hlas pred druhým. „Masliaky, kuriatka, yopé, panenko skákavá,
akéže to šťastie,“ híkali sme tak, že aj medvede, obvykle sa v tejto lokalite
vyskytujúce, leteli smerom na sever tak, aby nás hysterickým oblúkom obišli.
Veru, nebude už pred nimi náš dedinský rozhlas občanov varovati.
I pristavili sme sa s plnými košíkmi pri kríkoch,
a o 20 minút sme snáď dve kilá černíc do misiek načerpali. Ani sme sa tahor na vrcholce nenačahúvali.
„Budeme my vera zavárať, možno aj na sirup vystane,“ kasali
sme sa radosťou, ktorú kalilo iba orientačných 37 stupňov na slnku a polmetrová
tráva, ktorej obyvatelia, kliešťami zovaní, majú obvykle na háku aj príslušný
postrek na ochranu človeka za 6,90 eura. „Keby dnes nejaké poriadne JZD Slušovice existovalo,
taká tráva by na poli nikdy nenarástla," šomreme jak poslanec Kolesík na otázky Smečka.
„Ty vole, ale sme ich nazbierali,“ jasali sme po pár hodinách opäť
na podstienku s nožmi v rukách, hríbe krájajúc a na rámy so
sieťkami ich ukladajúc.
„Hm, nemôžeš ich ukladať na sieťky ty? Mňa už bolia kríže.
Ja budem enem krájať,“ ozvalo sa po chvíli.
„Ty vogo, to na kerého oného sme ich toľko brali?,“ začali
sme nepekne vravieť po hodine čistenia a krájania, keď už bolo treba takmer
tretie sito z drevených latiek zbiti. V skutočnosti, jasnačka, nepadlo slovo „vogo“, ale jeho ohavnejí synonymáč.
„No, trvalo to síce nejaké tie hodky, ale nádielku do
vianočnej kapustnice pre nás i rodinu, ba snáď aj kamošov, už máme,“ utešovali
sme sa po fuške preťahujúc si hnáty pri nafukovacom detskom bazéniku za pár
šupov (aj ten máme!) a premýšľajúc, čo najviac na svalovicu v lese získanú
pomôže. Naše huborevíre sa totiž enem strmé kopce, žiadna rovinka.
„Ešte černice treba zavariť,“ spomenieme si večer unavení jak Schwarzenberg
nielen pri prejave Ratha, ale nechce sa nám, tak len sedíme, mlčíme a sledujeme,
ako nám slivke zo stromu padajú. Zachraňuje nás známy, ktorý sa nečakane vo
dvore zastaví, tak mu ihneď celú nádielku černíc v snahe zbaviť sa ich ponúkame.
„Jasné, však zamrazím, doma nemáme,“ teší sa on, a my si
vydýchneme v nádeji, že dnes už ništ robiť nemusíme. „No, doniesol som
vám za vedro paradajok a papriky,“ šokuje nás. „U nás už nevieme, čo s tým.“
Keď odíde, na podstienku sa neisto ozve: „Ty očuj,
nezavaríme si lečo?“ I zavarili sme.
No, to bola sobota. Taká obyčajná, dedinská, radostná.
Ale opäť nebudeme končiť romanticky. Takto to vyzerá, keď sa blíži búrka.
A takýto je pohľad z podstienka na kraj padláša, keď niekto zapne nebeský vodovod. Nie, rínu tu nemáme, takto je to väčšia sranda.
Ale máme čosi iné - napríklad mačku vo vreci.
Ale opäť nebudeme končiť romanticky. Takto to vyzerá, keď sa blíži búrka.
A takýto je pohľad z podstienka na kraj padláša, keď niekto zapne nebeský vodovod. Nie, rínu tu nemáme, takto je to väčšia sranda.
Ale máme čosi iné - napríklad mačku vo vreci.
Ak vám bolo málo, môžete mrknúť, ako sme nedávno piekli - tutoka kliknite, neokúňajte sa
Sudorovci
Autori sú materiál, vyrastený v bytovkách, ktorý od apríla do októbra odchádza z hlavného mesta žiť a pracovať na dedinu. Dedina to nie je hocijaká, ale 200 km vzdialená, teda za dve a pol hodiny cez rôzne krkaháje dostupná. Taká, kde je aj krčma otvorená len pár hodín denne, kde si treba chlieb v obchode vopred objednať, kde každý každému do taniera vidí. V dome, ktorého strecha má slušných 70 rokov, s dvorom, ktorý milujú aj cudzie mačky, krtkovia, ježkovia, mravce, osy, žabky, mloky a iné hávede. Ako mestské deti s výraznou absenciou technických zručností sú konfrontovaní s vecami, o ktorých sa normálnym dedinčanom ani nesníva. Tento diskomfort im však bohato vynahrádza nádherná príroda, nulové zápchy na cestách, možnosť spevu bez rušenia susedov a každovečerné opekanie či grilovanie. A k tomu more černíc, hríbov a liečivých byliniek, povaľujúcich sa po rozľahlých lúkach a lesoch naokolo v takom množstve, že si to už domáci takmer nevšímajú.
Autori sú materiál, vyrastený v bytovkách, ktorý od apríla do októbra odchádza z hlavného mesta žiť a pracovať na dedinu. Dedina to nie je hocijaká, ale 200 km vzdialená, teda za dve a pol hodiny cez rôzne krkaháje dostupná. Taká, kde je aj krčma otvorená len pár hodín denne, kde si treba chlieb v obchode vopred objednať, kde každý každému do taniera vidí. V dome, ktorého strecha má slušných 70 rokov, s dvorom, ktorý milujú aj cudzie mačky, krtkovia, ježkovia, mravce, osy, žabky, mloky a iné hávede. Ako mestské deti s výraznou absenciou technických zručností sú konfrontovaní s vecami, o ktorých sa normálnym dedinčanom ani nesníva. Tento diskomfort im však bohato vynahrádza nádherná príroda, nulové zápchy na cestách, možnosť spevu bez rušenia susedov a každovečerné opekanie či grilovanie. A k tomu more černíc, hríbov a liečivých byliniek, povaľujúcich sa po rozľahlých lúkach a lesoch naokolo v takom množstve, že si to už domáci takmer nevšímajú.
