Prelom jesene a zimy, termínovo, ešte stále, zatiaľ. Sychravo a slnečno, to druhé menej, ale predsa občas. A celkom často hmla. Hustá ako mlieko, cez ktoré nevidieť nič naokolo. Len ticho visiaca ako opona bez rozžiarených svetiel, nepriehľadná, biela a mútna, neprajná.
Lístie už nie je žiarivé a farebné, neleskne sa a nežiari. Zhnedlo, stmavlo, prikrylo zem, na ktorej stoja stromy. Nehybne, naho, mlčky. Ako figuríny načas zabudnuté, nehybne stoja s obnaženými ramenami a dlaňami načahujúcimi sa k nebu. Ako prosebníci, plní (bez)nádeje.
Preskakovať mláky, upierať oči na chodník a kráčať so sklonenou hlavou, to sa teraz dá. Hodí sa to k často tmavej oblohe. K rukám vo vreckách a nevystretým chrbtom. Hodí sa to k vlhkému vzduchu, predierajúcemu sa oblečením zapnutým až ku krku. K šálom a čiapkam, myšlienkam na teplý byt a bylinkový čaj v šálke s nadpisom Coffee.
Cez víkend som stála na snehu. Mimo mesta, po zotmení, pod svetlom lámp. V horskom tichu medzi strmým svahom a drevenicami. A v duchu som piekla vianočné pečivo a cítila vo vzduchu klinčeky plávajúce v horúcom víne.
Na chvíľu snívať, kŕmiť sýkorky a na stromček zavesiť srdce z juty. A vlastne už potom nič nerobiť. Potichu, v deke, vzájomne. S pradúcim mačaťom a korenistými koláčikmi.
Len tak obyčajne.
Byť
Dana Sudorová