Každá dedina má svoj pajzel poslednej cenovej, určený na formovanie kultúry domácich obyvateľov. Bol aj tam, kde som vyrastal. Obsluhovala v ňom Terka, dnes už zrejme postaršia pani, vtedy za komoušov však stelesnenie fasa obsluhy. Nevidel som ju aspoň 20 rokov, nikdy som nezisťoval jej priezvisko, ale keďže jej dcéra chodila na našu základnú školu (aspoň to tak matne tuším) a volala sa Vargová (Varghová?), asi sa tak volala aj ona. A keby aj nie, je to jedno, podstatné je iné – občas som tam vpálil na poctivú komoušskú kofču alebo žltú malinovku (popri tomto mercedese patria dnešné coly, fanty a sprajty medzi trabanty). Raz som akosi nemal groše, a zistil to príliš neskoro. Terka sa zazubila a načapovala mi pollitrák žltej onej so slovami „Karolko, pochutnaj si.“ A 10-ročnému Karolkovi (viem, hnusné meno, ale podľa rodičov som mal byť pôvodne Andrea či Marcela) pridala aj horalku. Zlatá Terka.
Moravská Terka
Na jar tohto roku sme sa s Dančou túlali po Morave. Máme taký blbý zvyk cesty neplánovať (ani trasu, ani počet dní, ani ubytovanie, tobôž konkrétny program), a tak nikdy nevieme, kde skončíme. Skončili sme v Uherskom Hradišti, z ktorého sme podnikali nebezpečné výlety po celom Slovácku. Kto nič neplánuje, tomu hrozí, že zbytočne skončí v predraženom hoteli, a tak to aj dopadlo (všetky naše cesty sú totiž limitované existenciou wifiny všade, kde sa ubytujeme, lebo cenzúra blogu a iné veci, vyplývajúce z práce pre redakciu, nepoznajú osemhodinovú pracovnú dobu).
Trojhviezdičkový Grand v úplnom centre mesta je teda zbytočný luxus, ale zlé svedomie prekryla ďalšia Terka v mojom živote. Tentokrát Terezka Janečková, obsluha v hotelovej reštike, ktorá sa večer premieňa skôr na bar. Nebudem počítať, koľko času a litrov vína aj piva sme tam prepili popri makaní na notebookoch (účet pri platbe kartou len tak zavýjal), ale ona sa nám vryla do pamäte natoľko, že na ňu s láskou spomíname, až kým nepomrieme.
Hotel má v tejto mladej kočke typu krv a mlieko (snáď tam ešte robí) poklad, ktorý treba hýčkať. Strávili sme tam viac dní, a tak vieme porovnávať – počas jej služby bol počet zákazníkov násobkom iných dní. Behala, lietala, usmievala sa, radila, čo v okolí treba navštíviť, dokladala to vlastnými skúsenosťami, a na rozdiel od jej kolegýň (hoci tiež milých), bol jej úsmev a záujem čistý a úprimný. Mať bar alebo reštiku, zamestnám ju v priebehu pár sekúnd. Dokonalý príklad ženskej, ktorá snáď nikdy neostane bez práce, lebo to, čo robí, robí poriadne a baví ju to.
Vrakunská Terka
Keď sme doma, chodíme do vrakunskej krčmy Na rohu. Funguje len v lete, lebo nie je zastrešená, a na terase tam pri pive a hroznovke (Danča má na ňu úchylku) rozoberáme, čo treba. Občas tam dokonca robíme rozhovory pre Sme (keď sme tam spovedali Katku Koščovú, robila skvelá Kika, ktorá len kvôli nám otvorila o dve hodiny skôr a Katke s Mišom (vtedy jej frajer a dnes už manžel) na cestu do Prešova dokonca nabalila sladkosti aj kofču.
Obsluha je teda extrémne kvalitná bez ohľadu na to, kto práve robí, ale teráz nám ide o dokonalé Terky, a taká tam naozaj pracuje. Poznávacie znamenie – potetovaná noha, vlasy v dlhom čiernom cope a slnečné okuliare. Mladá žaba sa volá Terka Peťová. Nie že by to bolo jej priezvisko, ale Peťo je jej frajer. A frajer je aj v obsluhe, keďže tam pracuje s ňou.
Tento podnik je dokonalým príkladom fungovania biznisu, v ktorom je pánom zákazník a nie nemtavý majiteľ. Krčmu milujú aj psíčkari, keďže zverina tam má misku s vodou, a kým majitelia trkotajú, tá sa medzi sebou naháňa ako v raji (zdravíme Džekinu, psicu s veľkými ušami ako netopier, ktorá nosí zákazníkom loptičku a gúľa očami, kým jej ju nehodia).
Danča si len málokedy odpustí hroznovku bez maškrty. Horalka alebo čokoľvek iné sladké musí byť, nech by mal aj Fico so Slotom vládnuť. I raz sa stalo, že nič také nemali. Terka sa vynašla – vybrala z tašky sortiment vlastných sladkostí a desať minút Danču presviedčala, že si má vziať, čo chce. I vzala si.
Tri dokonalé čašníčky, tri Terky. Verím, že podobné, nak už sa volajú hocako, máte v okolí všetci. Sem s nimi, chceme Terky do zbierky.
Karol Sudor
