16. 2. 2011

Spomienka na Čiernu labuť

Špičková baletka podáva fyzický výkon, ktorým tromfne aj pracujúceho baníka. Jej telo je časom natoľko opotrebované, že odchod z javiska v tridsiatke je bežný. Výnimočné umelkyne rangu Maje Pliseckej, ktorá tancovala do vysokého veku, sú zriedkavosťou. Aj ona však na konci kariéry čarovala viac výrazom, ako dokonalým tanečným pohybom. Ruskí stachanovci by možno v pokore zbledli, keby si vyskúšali fyzické nasadenie a psychické utrpenie hviezd Veľkého divadla. Nehovoriac o ich poškodených kĺboch a zraneniach, ktoré baletných umelcov trápia do konca života - aj to zobrazuje film Čierna labuť.

V Aronofského diele Čierna labuť, odohrávajúcom sa v prevažnej miere na scéne newyorského Metropolitanu, hrá Natalie Portman baletku Ninu Sayers, žijúcu v spoločnej domácnosti s matkou (Barbara Hershey). Tá to ďalej ako na zboristku nedotiahla. Aj preto sa vidí vo svojom talentovanom dieťati.

Akokoľvek žijeme v 21. storočí, v ktorom je častá sexuálna neviazanosť jedným z jeho sprievodných znakov, stále medzi nami žijú temer nevinné bytosti, nezasiahnuté tým všetkým (alebo vedomo potláčajúce svoju prirodzenosť), možno aj pre túžbu po dokonalosti a čistote umenia. Nina akoby bola produktom takého prístupu. Ale aj vďaka takým ľuďom prežívame to krásne, čo nám obohacuje život.

Mladá žena žije v sterilnom svete, v izbe, kde jej spoločnosť robia plyšové hračky, ktoré nám zdanlivo pripomínajú nedávny vek nevinnosti. Iba zdanlivo. Ona v ňom žije naďalej. Posadnutá tancom, ktorý jej zaberá všetok čas. V izolácii od vonkajšieho sveta. Zdá sa, že nemá žiadne priateľky, čo je napokon celkom bežné v umeleckej branži, ktorý často prekypuje falošnosťou a predstieraným priateľstvom. Nemá žiadny dôverný vzťah a matka jej odlúčenosť podporuje. Akoby ju chcela mať samu pre seba, aby jej nahradila neúplnú rodinu. Posilňuje ju len v umeleckom napredovaní k úspechu. Ktorý má, o. i., zahojiť jej vlastné sklamania.

Žiadni priatelia, žiadne žúry, žiadni chlapci. Osudy oboch sú nezdravo prepletené. Starnúca žena, často dominantná, temer despotická, nerešpektujúca súkromie, ale aj prekvapujúco materinsky nežná a chápavá. To vo chvíli, keď sa zdá, že Nina hlavnú dvojúlohu v pripravovanom predstavení Labutieho jazera nedostane (pretože nenapĺňa predstavy šéfa baletu, ktorý od nej vyžaduje zdanlivo nemožné: vžiť sa do postavy zvodkyne - čiernej labute - ženy, ktorá je na míle vzdialená jej životným skúsenostiam).

Ninina túžba po dokonalosti ju vedie za hranicu reality. Trpí halucináciami, predstavami, sebapoškodzovaním. V niektorých chvíľach nie je divákovi jasné, čo je vidina trpiaceho dievčaťa a čo je skutočnosť. Obrazové stvárnenie halucinácii, tvorí dôležitú súčasť filmu. Keď prichádza k vyvrcholeniu diela, t.j.: keď už dokážeme oddeliť fikciu od filmovej pravdy, uvedomujeme si hĺbku utrpenia, ktorým hrdinka drámy prechádzala.

Pre citlivých divákov sú scény strhávania kože z prstov, strihanie mäsa, škrabanie chrbta do krvi, príliš silným sústom. Trpia spolu s ňou.

Umelecký šéf Leroy (Vincent Cassel) sa rozhoduje: Nina vystrieda na poste primabaleríny súboru Beth Macintyre v podaní skvelej Winony Ryder. Tak presvedčivej v krátkej úlohe zlomenej, sklamanej a predsa žensky veľmi príťažlivej divy, že som ju na plátne nespoznal. Odmyslite si dlhé zábery na dievčensky krásne očí malej sexy kleptomanky hollywoodskeho filmu a pozerajte na premenu Jo March (Malé ženy) do primabaleríny na sklonku jej kariéry. Baletky odsúdenej už len na menšie úlohy, až do chvíle, kým odíde do zabudnutia.

Beth sa ale s odchodom a s úpadkom svojich umeleckých a fyzických schopností nevie nijako zmieriť. V scéne, kde predstavujú sponzorom novú hviezdu divadla, v alkoholickom opojení pouráža Ninu a odchádza, aby sa hodila pod kolesá auta. Končí v nemocnici s poraneniami, ktoré ju nadobro z prostredia baletu vylúčia. Scéna, aj keď nadsadená a zriedkavá v ozajstnom živote, vystihuje krutosť umeleckej staroby.

Lily (Mila Kunis), nová tanečníčka súboru, prichádzajúca z mesta hippies (San Francisco a jeho dávna, dnes už iba mýtická gloriola uvoľnenosti, akoby predznamenali Lilin part vo filme) je osudovým stelesnením súperky pre našu hrdinku - zmietajúcu sa v bolestnom komplexe kŕčovitosti z neskúsenosti. Potlačovanej, či skôr utlmenej, nepoznanej prirodzenej sexuality, ktorá bráni rozohrať strunu ženskej živočíšnosti, zvodnosti a zmyselnosti.

Lily vhupne do súboru vo veľkom štýle. Nie je taká dobrá balerína ako Nina, ale je výrazovo farebnejšia. To, čo precízne nezatancuje, to nahradí uvoľneným radostným hereckým prejavom. Dievča užívajúce si život (aj extázu) plnými dúškami, má prirodzený talent a žiadne zábrany. Je presným opakom Niny, na ktorú síce tancom nedosiahne, ale telom dokáže zaklamať temer dokonale. Až tak, že šéf baletu v náznakoch váha, či Ninu nepreobsadí.

Ninina nesmierna túžba po dvojúlohe ale načas víťazí, aj keď divák si nie je istý do konca, či naša hrdinka svoje protichodné party naozaj odtancuje s úspechom.

Boj o čiernu labuť pokračuje. Aj boj samej so sebou. Leroy je skeptický, naznačuje jej neskúsenosť, na chvíľu akoby sa rozhodol ju zviesť (fakticky som tomu na okamih uveril, že jej poskytne hlavnú rolu za sex), ale ide mu naozaj iba o umelecký zámer, chce v nej prebudiť ženu. Nasilu ju pobozká a končí s rohryznutou perou. Čo ho, na prekvapenie, nerozzúri, ale presvedčí, že dievča má vášeň v sebe, aj keď dokonale ukrytú hlboko v útlom tele.

Scéna sa zopakuje na skúške, kde si dovolí viac. A zdá sa, že úspešne, keď sa od nej odtrhne, vzrušená vykročí za ním, ale on rýchlo odchádza z parketu.

Následné scény autoerotiky, pri ktorých ju vyrušuje všadeprítomná matka vzbudzujú skôr smútok ako uvoľnenie. Nenormálnosť tohto mladého života, jeho zadusenosť je preukrutná.

Nečakaná divoká nočná jazda za zábavou, na ktorú ju navedie Lily, končí katastrofálne. Po užití drogy a alkoholu, skutočného či halucinačného lesbického sexu (s Lily) zaspí do divadla, čím ponúkne šancu svojej súperke.

Film smeruje k svojmu vrcholu:

Nina prenasledovaná vidinami, na pokraji šialenstva a proti vôli svojej matky (tá je presvedčená, že v tom stave nemôže tancovať) uteká do divadla. Šéf už úlohu preobsadil. Ale ani na okamih som nezapochyboval, že si svoju postavu vydobyje naspäť. Leroy stojí vo dverách jej šatne a Nina mu panovačne oznamuje, že ide na scénu. On sa neodváži odporovať tejto novej osobnosti. Lily musí ustúpiť.

Zvádza boj s preludmi, v ktorých zavraždí Lily a v realite si spôsobí hlboké zranenie. Po príchode na javisko odtancuje excelentne čiernu labuť. Ide, pravdepodobne, o najúchvatnejšiu scénu filmu, gradujúcu v premenu do temer skutočnej okrídlenej čiernej labute. Natalie Portman sa premieňa z neskúseného dievčaťa v neuveriteľne silnú, zvodnú ženu, ktorá opanuje svojim výkonom celé divadlo. Zábery vášnivého a zmyselného výrazu tváre a celého tela, ktoré z nej robia až akúsi sexuálnu predátorku a bohyňu, vyvolávajú neskutočné pocity vytrženia nad tou dokonalou živočíšnou ženskou krásou.

Vzápätí na následky svojho zranenia, umiera ako skutočná biela labuť:

Bolo to dokonalé!

To sú jej posledné slová nadšenému šéfovi, ktorý sa nič netušiaci nad ňou skláňa. Mrazivé dve hodiny filmu sa skončili. Rovnako strhujúco ako začali.

Čítal som recenziu, kde autor v resumé píše, že dokonalosť možno dosiahnuť iba uvoľnenosťou, ale mnohé tragické príbehy umelcov svedčia o tom, že to tak byť nemusí. Posadnutosť umením a tragickosť životov mnohých umelcov hovoria skôr o tom, že vrcholný kumšt je často ovocím bolesti. Niekedy na hranici šialenstva. Niekedy za ňou.

Boris Burger

zdroj foto tu

10. 2. 2011

Desať

Včera bolo desať, každý deň z tých posledných je desať a viac. Dotieravé slnko je klamlivé, viem to a mám chuť na rozopnutú vetrovku a holý krk. Žiadna čiapka, len tak rozpustené vlasy a biela pokožka vystavená lúčom, ktoré jej nakreslia pehy, veľa pieh, malých a svetlohnedých.

Len tak sedieť na tráve, deka poskladaná pod zadkom ako ochranný štít a čítať knihu. Periférne vnímať okolie, pomedzi stromy pobehujúce venčiace sa psy a trávu predierajúcu sa na povrch. Zmiešavať to s dejom a tváriť sa zaujato, s myšlienkami na povrchu a predsa vnútri, snívať po prebudení.

Len tak sa prechádzať ulicami a držať sa za ruky a strašne sa smiať. Na tom všetkom, na maličkostiach, na tom pocite, že je dobre. Na tom, ako si stále musím zastať na špičky, keď ťa chcem pobozkať na líce a nahlas povedať, že ťa ľúbim.


Kúpil si mi topánky s ohromne vysokou podrážkou. Narastiem a špičky už nebudem potrebovať. Na tie bozky na líce.

Ale tie bozky áno. Aj to slnko, lenivé a klamlivé, jasnú oblohu a desať a viac stupňov vonku.

Ešte má mrznúť, ešte má prísť chlad a ešte budem potrebovať pančušky a hrubú bundu. Ešte chvíľu to vydržať.

Potom, keď uvidím pri obrubníkoch žlté kvety, zmizneme na vidiek ako minulý rok.

Do ticha.

Do toho ticha, ktoré hádže očkom na horu, čo bude vtedy ožívať. Čo sa bude prebúdzať, aby cez rok žila, bdela a strážila to, čo v sebe má.

Do toho ticha, čo voláme božským.

Lebo také je veľké a také je hlboké.

Len tak sa ho nadýchnuť hneď a po svojom...

... poriadne zhlboka.

Dana Sudorová