Danča v skorej rannej Prahe

foto: Karol Sudor

Lepšie ako vyberať smetiaky

Chytilo ma to hneď po Vianociach. Keksíkova izba je daň za to, že zvyšok bytu je obývateľný a občas aj publikovateľný, a ten dobrý pes to dokonca akceptuje. Ale bola by to skvelá pracovňa. Mohol by tam prespať jeden človek (alebo dvaja, čo sa majú radi – odskúšaný variant). Už je to pol roka, čo som si s očami plnými mexických farieb počas dlhého letu späť predstavovala sýtozelené steny a oranžový rám okna.

Ak upracem Keksovu izbu, môj život nebol márny.

Som presne taká obeť vecí, o ktorých sa občas píšu články, ale objaviť škatuľu dávno zabudnutých, dokonale nepotrebných, zato perfektných vecí, to sú malé Vianoce. (Je to ešte lepšie, ako vyberať smetiaky.)

Nemôžem za to. Ešte pred rokom som pracovala v agentúre, kde bolo možné, aby ľudia mali na stole toto:



Ten nádherný starý a úplne naničhodný McIntosh (vľavo) mi firma odmietla predať za tisíc korún slovenských, mimochodom.

Tragédia Keksíkovej miestnosti sa začala už pri sťahovaní – prvým vložením škatule s nápisom NEPOTREBNÉ VECI (naši grafici mi vyrobili skvelé nálepky), druhým, tretím... Teraz som zistila, že vlastním všelijaké vynikajúce: plechovčičky, fľaštičky, zvieratká, kusy garderóby aj šperkov, sviečky a svietniky, kancelárske potreby, smaltované kuchynské riady, technické geréty a mnohé ďalšie neopísateľné predmety.

Máloktorá kniha v tomto byte nezmenila za uplynulý mesiac polohu a súradnice. Mojím majetkom sú dva kusy Dostojevského Idiota. Z toho vyplýva, že rodiče, kteří chtějí vidět idiota, nechť se dostaví ne do ředitelny, ale na 4. poschodie. Lenže pozor: ten novší je Mathesiov preklad, takže nie som až taká blbá, lebo je jasné, prečo som si ho kúpila.

Ďalej je tu starý, nikdy nijakým odborníkom neriešený problém s vyhadzovaním. Po celovečernom premýšľaní sa mi podarilo vyniesť dve igelitky so starými záclonami a pokazenú predlžovačku. To isté sa zatiaľ nepodarilo s:

– Vladovými lyžami z roku 1985 značky ELAN fas, ktoré som používala ešte pred pár rokmi,
– s červenými nohavicami asi z doby gymnaziálnej,
– Keksíkovou gumenou činkou z cvičiska, ktorú mu už nikdy na hranie nedám, pretože ju vážne stráži a otravuje s tým okoloidúcich,
– servisnou knižkou z corsy ukradnutej 14. januára 2004 (je to pamiatka),
– mnohými ďalšími užitočnými vecami.

Odváži sa mi niekto tvrdiť, že poznámky z lexikológie nebudem potrebovať už NIKDY? Rozbitý zadný reflektor z mojej astry som dlho-predlho držala v rukách (sú v ňom žiarovky, a to ešte stále).

Úplne nepochopiteľný bol nález nezjedeného kindervajca a veľmi radostný zas objav ónyxovej písacej súpravy po dedkovi, ktorú mi darovala babička. Potravín už u Keksa veľa nebude – v škatuli s vecami z bývalej roboty som zazrela len vínny ocot, ktorý sme potrebovali na výrobu šalátu v kancelárii, a to je predsa vec, ktorá vekom len naberá na kvalite. Povedať, že moja zbierka pexies je konečne na hromade, by bolo trochu odvážne, ale už sa, myslím, nachádza v jednej miestnosti. Fakt, že až teraz som od prisťahovania našla svoj diamantový prsteň po babičke, musím pred mojou radostnou matkou zatajiť (pýta sa ma naň poctivo raz ročne). Bol aj so svojou škatuľkou v takej malej igelitke s disketami, 3,5-palcovými. Našťastie, stále mám desaťročný notebook, tak sa môžem niekedy mrknúť, čo na tých disketách je. (Nevyhodila som ich, samozrejme.) Na starom pc, čo je v kuchyni pod stolom, tie poklady nepopozerám, pretože keď som v ňom pred dvoma rokmi hľadala jeden dávny preklad, vykrikoval, že neviemčo v BIOSe. To ale nie je dôvod, prečo by som sa ho mala bezcitne zbaviť.

Skrátka, aj trojizbový byt môže mať 13. kómnatu a ja mám nejakú diagnózu. Ľutujem, že som si nenechala aj prvé dva mobily, lenže vždy sa našiel niekto úbohý a potřebný. Chvalabohu, prvý modem mám. A akoby nešťastia nebolo už dosť, dokúpila som porcelánovým psom kamarátov – je to jedna maličká soška dvoch vlčiakov. V starinárstve vedľa VÚB-čky stáli iba 9 evri, lebo jeden má vzadu odlupnuté z uška. Dobrých psov sa všade veľa zmestí:

 
Starý papier som už ponosila do pivnice pani K., ktorá si zaň zasa kúpi zájazd – dúfam, že niekde ďalej, nielen do Číny ako vlani. Verím, že už v lete 2010 budem mlátiť do klávesnice v krásnej malej pracovni s knižnicou urobenou na mieru, s konečne nainštalovanou tlačiarňou (ak nájdem kábel) a pri nohách mi bude chrnieť spokojný pes.

 

Nataša Holinová

Mačacia smotánka a zmiešané pocity

Cez víkend sme boli na výstave mačiek. Na takej, ktorá má ukázať najkrajšie kusy, ktorá má byť honosná a ktorá je súťažná. Medzinárodná. Taká, na ktorú by nám Pupúna nikdy nezobrali. Lebo nie je šľachtený, lebo je najdúšik. Odniekiaľ z diaľnice v Petržke, kde ho našli ako mačiatko, nižšia kasta. Šli sme tam, lebo sme chceli kúpiť aspoň krmivo a nejaké zábavky. Mávadlá Pupún miluje a tam ich majú. A sebe sme chceli tričká od Mačiek SOS, ktoré nám kedysi našli Pupúna.

Prechádzali sme sa pomedzi klietky a videli ich veľa. Čistokrvných, s krásnou srsťou, dlhou či krátkou, veľkých či malých. Väzňov. Neboli ničím iným, len niečím apatickým, veľkým, vystresovaným a možno aj nadopovaným, veď čo iné si jeden môže myslieť o mačičke, veľkej a veľa vážiacej, ktorá namiesto v pelechu zaspí v záchodíku s podstielkou?

Iné mačence boli mladučké, živé a šantivé, aj v tých malých priestoroch. Pýtali sa von, a ja som mala chuť ich celé vyškrabkať, tak, ako to robím s našou malou doma. Namiesto toho čakali na to, kým príde niekto, kto ich kúpi. Lebo boli odčervené, zaočkované a k odberu ihneď. Keď sme sa k nim priblížili a prstom klopali na klietku, ihneď sa chceli hrať, naťahovali labky, vystrkovali pazúriky. Nešahejte na ně, ukončila hru majiteľka a otočila sa klietke chrbtom, aby mohla tlačiť žemľu. Nerozlišuje dotyk a dotyk cez sklo.

Mačka je živel. Je to tvor, ktorý sa nikdy úplne nepodriadi našim príkazom, ktorý potrebuje behať a dýchať čo najslobodnejšie. Vtedy vie byť verná, vtedy neuteká. Viem to, pretože doma jednu takú máme. Jej rajom sú otvorené dvere na všetkých miestnostiach, možnosť vybehať sa, keď to chce, a možnosť zaspať na okennej doske, na polici alebo kdekoľvek inde, keď je unavená.

Mačka nepotrebuje obecenstvo. Chce byť sama sebou, chce mať pokoj vtedy, keď ho chce, a nie vtedy, keď ho chceme my. Nepotrebuje cudzie pohľady, nepotrebuje pozornosť množstva cudzích ľudí.

Mačka potrebuje domov. Taký, na ktorý si zvykne a v ktorom aj ostane, nie taký, z ktorého je odtŕhaná a v klietke prevážaná niekam, kde to nepozná a nestihne poznať. Mačka sa potrebuje adaptovať. Preskúmať okolie, prejsť si ho labkami, ovoniavať, podriapať pazúrikmi, pohľadať si skrýš, pre prípad, „keby niečo“.

Tie mačky, ktoré sme videli na výstave, boli iné. Pripravené, vyčančané, vyumývané, učesané. Prevychované, ticho ležiace, nehybné. Veľkými očami pozerajúce nevedno kam. Nie všetky, pravda. Niektoré žili. Pišťali, mňaukali, pýtali sa von. Von z toho malého priestoru.

Mačka nepotrebuje klietku.

Výstava krmív, apatie a zjavného utrpenia. Tichého, hnaného pred porotu, a možno víťazne ovenčeného. Pre pýchu a prestíž majiteľa.

Smotánka plná zmiešaných pocitov.

Dana Sudorová

Skúška

Učíš sa. Znovu a znovu. To isté, dokola. Stále máš pocit, že to nie je ono. Stále máš pocit, že to nikdy nebude ono, že oni to poznajú, že Ťa odhalia. Ten pocit sa nezmení, bude tu stále, aj tesne pred tým, aj tesne po tom. Hodiny letia, nevnímaš čas.

A potom sa neučíš. Nechceš, nemôžeš, nevládzeš. Hodiny sa zrazu objavia a Ty vieš, že sa k tomu budeš musieť vrátiť. O chvíľu, možno o dve, ale budeš musieť. Ale... Robíš čokoľvek, aby si nemusel. Hovoríš, bozkávaš sa, miluješ sa, čítaš knihu, počúvaš hudbu, spievaš, hráš, píšeš, upratuješ. Len aby si na chvíľu zabudol, len aby si na chvíľu nemusel myslieť na tú chvíľu, ktorá príde. Na chvíľu, za ktorou teraz nie je nič. Žiadna budúcnosť. Žiadne pokračovanie. Tou chvíľou akoby končil Tvoj život. Jeho pokračovanie sa objaví až po tom.

Nemysli! Neplánuj! Neboj sa!

Spíš. Nekľudne. Málo. Zle. Vstaneš a nechceš tam ísť. Strach? Trochu. Obavy? Trochu. Obliekaš si oblek a pripadáš si ako starí rytieri, navliekajúci sa do brnenia. Dáva Ti istotu, dáva Ti silu, dáva Ti pocit, že v tomto to zvládneš. Pár metrov látky a aký rozdiel...

Pot. Steká pomaly, je studený a horúci zároveň. Hovoríš ako v tranze, mozog úpenlivo hľadá presné slová, loví v tom, čo si do neho nalial... Málo? Ešte? Ešte veľa? Ešte trochu? Stačí?

A koniec. Je po všetkom. A ako to dopadlo? Uvidíme...

Juraj Petrovič

Viedenské tváre. A nohy

foto: Karol Sudor

Nabielo

Vonku nasnežilo; biele studené vločky sa sypali celú noc, všetko je biele presne na Troch kráľov. Je v tom určite nejaká symbolika, nejaké duchovno, keď nasnežilo práve teraz.

Pozerám sa z okna a recitujem si v duchu Kafku, jeho Stromy, tak, ako si to pamätám, ako sa to dobre čítalo, poviedka na pár riadkov, v ktorej je všetko. Hodí sa sem, autenticky, prirodzene, nutkavo sa zavŕta do hlavy, nenútene a natrvalo. Pár viet pre každého, obyčajná myšlienka pretavená do úžasu, aké jednoduché.

Deti dnes pôjdu na Kolibu, alebo niekam inam, budú sa túlať bielou krajinou a hovoriť rodičom, že aha, sniežik. Možno ho ochutnajú, ako my, keď sme boli malé, v jednej ruke šnúrka od saní, v druhej ruke sneh, olizovali sme ho ako zmrzlinu, alebo sme doňho hrýzli, poza chrbát rodičov, nenápadne. Lebo vraj sa to nesmie, vraj je to nezdravé a sneh špinavý, aj keď je biely. Nevadí. Aj tak sme to robili, potajomky, aby veľkí nevideli.

Kým sme boli deti, menej sme sa báli mnohých vecí. Dospelosť vie, a to ju trápi, skľučuje, obmedzuje a zaháňa do kúta, veľakrát chceme byť opäť malí a byť bezstarostní. Bojíme sa chorôb, bojíme sa o deti, upozorňujeme, diktujeme a hovoríme ´no-no´ z pozície veľkých, zakrývame strach prísnosťou. A myslíme si, že takto to má byť, to je pre nás správne. Lebo sme to videli od niekoho predtým, lebo sme to zdedili, balíček strachu obalený alibizmom, dostali sme ho do vienka a predávame si ho po generáciách.

Dnes, keď sa rozvidnie, budú ulice plné ľudí. Budú kráčať po snehu, ťahať sane a deti v nich, niektorí sa budú guľovať a stavať snehuliakov a bude možno stále snežiť. Na konci prázdnin, na väčší pôžitok.

Možno pôjdeme aj my do ulíc, prejdeme sa a budeme počúvať sneh. Ako chrapčí pod nohami, ako bude pripomínať ruské rozprávky. Budeme zababušení vo vetrovkách, s čiapkami na hlavách stiahnutými až takmer na očiach, a budem ťa dospelo držať pod pazuchou. A po návrate budeme mať mokré nohy, zdravú červeň v tvárach a budeme unavení, súci do perín. Ale budeme spokojní, rozhorúčení pod hrubými pulóvrami, a budeme si hovoriť, že paráda.

A možno ostaneme doma a budeme sa rozprávať. O bielej krajine, o tom, ako neprestáva sypať, a o tom, ako hreje čaj, keď je vonku zima. O tom, čo je vnútri, o tom, čo si pestujeme v sebe a pre seba, o pekných veciach.

A všetko bude voňať škoricou.

Dana Sudorová

Potichu

Ráno, ešte za tmy, bol vonku vietor. Videla som ho; rozkýval konáre stromov, nahé a štíhle, odpočívajúce, pretože je zima, stále, hoci včera svietilo slnko. Kývali sa potichu, ale aj tak bolo vidieť, že vietor je tu s nimi, v nich.

Ešte sa len brieždi, ešte chce všetko spať a byť ticho. Len ujovia smetiari obďaleč rachocú, nie ako delobuchy včera a predvčerom, ale tak, že ich je počuť. Práca šľachtí, tak sa to hovorí a oni musia byť šľachetní, keď sú tak skoro ráno hore, v plnom nasadení, vo švungu.

Včera bolo jasno. Nijaké oblačno ani polooblačno, bola modrá obloha ako v ženských románoch alebo rozprávkach pre deti. Počula som, ako mi o nej hovorí teta vľúdnym hlasom z telky a ako sa pod tou nakreslenou modrou oblohou naháňajú zvieratká. Videla som zoradené písmená vytvárajúce obraz, ako sa pod hranou modrou oblohou prechádza dlhovlasá dáma so slnečníkom v šatách ružovej farby, romantický úkaz častý v knihách, aké už nejaký čas nečítam.

Prechádzali sme sa popri vode a fotili kačice a labute. A seba, jeden druhého. Modrá obloha sa odrážala vo vode, farbila ju do priezračna, do čista. Klamlivo, ale krásne. Nevadilo, že šliapeme po blate, po chodníku, ktorý ešte nestihol vyschnúť. Kráčali sme oproti slnku a bola to paráda, až sme si mysleli, že už príde jar, klamali v duchu seba samých, ale bolo to pekné, príjemné a dobre sa to prežívalo.

Dnes je ticho, ešte je príliš skoro na akékoľvek zvuky. Obloha je nejasná, ešte sa len začína brieždiť a vietor sa hrá s konármi stromov stále viac, silnejšie a viditeľnejšie. Dnes možno nebude pekne a voda v mŕtvom ramene nebude modrá, ale hnedá, kalná a pravdivá. A možno sa nebude dať fotiť, možno zas naprší a blato bude pri vode ešte väčšie a chodníky budú plné mlák.

Zažínam sviečku a čakám, kým prevonia byt. Pomarančovo, s vianočným korením. Tak to bolo napísané na etikete, ktorou bola obalená pred časom, keď bola nová. Otváram knihu a pokračujem v tom, čo je rozčítané a nedočítané a čo zvyknem dobiehať cez sviatky. Ešte chcem kúsok z nich, ubehli veľmi rýchlo, ešte sa mi žiada zopár dozvukov, nech sa nabažím. Stačia malé, v kúskoch, v kocke...

...len tak, bez zvukov, s vôňami a farbami, aké si vymyslím.

Dana Sudorová

Silvestrovský rozmar

Nemám rada silvestrovskú polnoc. Našim zväčša zavolám ešte pred ňou, zaželám im šťastný Nový rok a už ma to berie. Nie, žeby som bola precitlivená osamelá duša bezmocne sa topiaca v melanchólii za tým, čo bolo a „odchádza“. Som iba praobyčajný majiteľ mačky. A tam je pes zakopaný.

Silvestrovská polnoc je to najhoršie, čo si musí každé zviera odtrpieť. Niekde v kútiku, trasúc sa, vyštekávať alebo pišťať, s búšiacim srdcom sa možno pokakať a pocikať od strachu. Lebo zvieratá nie sú nahluchlé pne a rozhodne nie sú fanúšikmi svetielok vystrelených niekam do vzduchu.

Po minulé roky sa Pupún schovával za plátenú skriňu, bola jeho útočiskom, kým sme ho nevytiahli spoza nej, nezobrali do náruče a nenanášali ako kojenca. To mača sa celé triaslo, srdce mu šlo z hrude vyskočiť a ja som si vravela, nech už to celé prestane. A občas som pomedzi myšlienky nahlas vypustila nezverejniteľné slovo. Alebo dve.


Tento rok plátená skriňa nie je. Keď už krátko poobede junáci na ihrisku testovali piráty a inú lacnú pyrotechniku, ktorú im rodičia nakúpili a natlačili do ešte lacnejších igelitiek, mačka sa zmätene pozerala okolo seba, ani nemukla. Pri čoraz častejšie sa opakujúcom sa rachote si to priamou čiarou namierila do spálne. Ani sme sa ju nesnažili chytiť, vedeli sme, že to bude márne. Len sme ju občas sledovali a čakali, kedy z mačky ležiacej na posteli bude jednoducho mačka fuč. Aj sa stalo.

Skryla sa do gaučíka. Starého, malého, takého, čo je len pre ňu. Keď začala paľba, a keď výrastkovia začali púšťať piráty nielen za blokom na ihrisku, ale aj veľmi blízko vchodov do panelákov, my ľudia sme mali problém. O mačke ani nehovorím.

Našla som ju hneď, ako som vošla do izby a nevidela ju. Keď som z gaučíka poodhrnula matrac, zbadala som jej ňufáčik. Pozerala na mňa tými vypúlenými ustráchanými očiskami, všetko ovoniavala, ešte aj moju ruku, akoby ma od strachu nepoznala.

Ešte hodinu a pol po polnoci som mala problém dostať ju z toho jej bunkra von. Skoro som zaspala na gaučíku bez matraca, a mača ešte stále skryté v diere sledovalo okolie a mojej ruky sa ani nedotklo.

Dnes som sa tešila, že je pokoj. Nikto nestrieľal, žiadne doobedné občasné „rach“ ako dozvuky. Paráda. Keď ma ale po poobednom spánku zobudil šialený hluk, vedela som, ktorá bije. Pupún iba pozeral a nechápal, ako hlučný ohňostroj osvetľuje izbu a prečo vlastne. V zmätku vybehol zo spálne do kuchyne, a keď zistil, že rachot je aj tam, odtiahol si vstavanú skriňu a šup ho do čistých vecí. Sedel na nich ako päť peňazí, pozeral sa okolo seba a hodnú chvíľu trvalo, kým prestal byť zmätený a dostal sa do normálu.

Lebo aj zvieratá sú živé tvory. A všetky, či už domáce, alebo tie pouličné, sú okolo nás. Len nedokážu čeliť našim rozmarom. A tým pyrotechnika na konci roka jednoznačne je.

Dana Sudorová